znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Č.,   D.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J.   V.,   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôd   podľa   čl. 5 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2 T 196/07 z 24. septembra 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 301/08 z 21. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2008 doručená sťažnosť J. Č. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 5 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 196/07 z 24. septembra 2008 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 301/08 z 21. októbra 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „dňa 23. 8. 2006 som bol uznesením Okresného súdu Banská Bystria 0 Tp 133/08 zo dňa 23. 8. 2006 vzatý do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., pričom väzba v mojom prípade začala plynúť dňa 21. 8. 2006. Tak isto som bol obvinený Krajským riaditeľstvom PZ, odbor justičnej a kriminálnej polície   Banská   Bystrica   ČVS:   KRP-60/OVK-BB-2006   zo   spolupáchateľstva   zo   zvlášť závažného zločinu sprenevery k § 20 k § 213 ods. 4 Trestného zákona..

Do dnešného dňa som vo výkone väzby, pričom ja považujem väzbu v mojom prípade za   nezákonnú   a   preto   sa   obraciam   na   ústavný   súd   s   touto   sťažnosťou   ohľadne   dĺžky a dôvodov v mojom prípade...

Tvrdím,   že   väzba   v   mojom   prípade   je   nezákonná,   pretože   je   umelo   predlžovaná orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   kde   dôvody   väzby   nemajú   oporu   v   skutkových zisteniach ani posudzovaní môjho prípadu, kde ja sa cítim byť nevinným a tvrdím, že skutky, kladené mi za vinu takým spôsobom ako sú uvedené v obvinení a obžalobe som rozhodne nespáchal.

Doteraz som nikdy nebol súdne trestaný a preto si myslím, že dĺžka trvania väzby v súčasnej   dobe   27   mesiacov   je   neprimeraná,   kde   dĺžka   trvania   väzby   je   odvodzovaná od údajnej výšky škody skutkov ktoré som mal spáchať, hoci je zrejmé, že táto škoda nebola vyčíslená   objektívne   a   teda   pokiaľ   škoda,   ktorá   je   podstatnou   náležitosťou   kvalifikácie obzvlášť   závažného   zločinu   sprenevery   nebola   riadne   vyčíslená,   nemožno   ju   považovať za objektívnu, avšak orgány činné v trestnom konaní na túto skutočnosť neprihliadajú...“.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd vo Zvolene uznesením 2 T 196/2007 zo dňa 24. 9. 2008 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici uznesením 5 To 301/08 zo dňa 21. 10. 2008, ktorým boli zamietnuté žiadosti a sťažnosť obžalovaného J. Č. porušili jeho práva podľa čl. 5 Ústavy SR a podľa Čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

Obvinený J. Č. sa prepúšťa ihneď z väzby na slobodu. Súd   priznáva   obvinenému   J.   Č.   sumu   200.000,-   Sk   ako   ujmu   spôsobenú   mu označenými nezákonnými rozhodnutiami, ktoré je povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný   súd   vo   Zvolene   ako   aj   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   lehote   do 3 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   vo   Zvolene   a   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   sú   povinní   zaplatiť navrhovateľovi   všetky   trovy   konania   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení rozhodnutia.“

3. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj uznesenie označeného súdu sp. zn. 2 T 196/07 z 24. septembra 2008, ktorým okresný súd ponechal obžalovaných v predmetnej trestnej veci (J. B., I. Š. a J. Č.) vo väzbe, konkrétne sťažovateľa „z dôvodov § 71 písm. a, c Tr. poriadku“.

4. O sťažnostiach obžalovaných I. Š., J. B. a sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   z   24.   septembra   2008   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5 To   301/08 z 21. októbra 2008 tak, že

„I. Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. sa trestná vec obžalovaného I. Š. a spol. vedená na Okresnom súde vo Zvolene pod sp. zn. 2 T 196/07 tomuto súdu neodníma.

II. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosti obžalovaných I. Š., J. B. a J. Č. zamietajú.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a   zisťuje,   či   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   5   ods.   1   ústavy   nadobúdanie   a   stratu   štátneho   občianstva   Slovenskej republiky ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   2   ústavy   nikomu   nemožno   odňať   štátne   občianstvo   Slovenskej republiky proti jeho vôli.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   v petite sťažnosti   označených   základných   práv   postupom   a rozhodnutiami   (uznesením   sp.   zn. 2 T 196/07 z 24. septembra 2008 v spojitosti s uznesením sp. zn. 5 To 301/08 z 21. októbra 2008) menovaných všeobecných súdov.

1. Sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 5 ústavy (nadobudnutie a strata štátneho občianstva Slovenskej republiky), ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade okresného súdu a krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, II. ÚS 243/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený advokátom) nielenže nekonkretizoval čím,   akým   postupom,   resp.   konaním   porušili   v sťažnosti   menované   všeobecné   súdy základné právo zaručené čl. 5 ústavy, ale z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností nevyplýva   žiadny   záver   o možnom   porušení   tohto   základného práva   (sťažovateľ   okrem prvého odseku petitu sťažnosti porušenie označeného základného práva nikde v sťažnosti neuviedol). Vychádzajúc z ustanovenia § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde (viazanosť návrhom) ústavný súd o tejto časti sťažovateľovej sťažnosti rozhodol tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

2. Sťažovateľovu   sťažnosť   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva zaručeného   v čl.   17   ods.   5   ústavy   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2 T 196/07 z 24. septembra 2008 (pozri aj bod 3 I. časti odôvodnenia), ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 196/07 z 24. septembra 2008 podal riadny opravný prostriedok - sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie   sťažovateľových   práv   týmto   uznesením okresného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že na rozhodovanie o tejto časti sťažnosti   (proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu)   nie   je   daná   jeho   právomoc. Sťažnosť   v uvedenej   časti   preto   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 301/08 z 21. októbra 2008.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie   ním   označeného   základného   práva   rozhodnutím   krajského   súdu   z dôvodov už uvedených v 3. až 5. odseku bodu 1 I. časti odôvodnenia (údajná nezákonnosť väzby, ktorá je „umelo predlžovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, kde dôvody väzby nemajú oporu   v   skutkových   zisteniach...“),   čo   sťažovateľ,   ako   to   vyplýva   z obsahu   sťažnosti, považuje za svojvôľu a za taký postup, v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby, a dĺžka trvania jeho väzby je neprimeraná.

Podľa   čl.   17   ods.   1   ústavy   osobná   sloboda   sa   zaručuje.   Následne   z čl. 17   ods. 2 ústavy   možno   vyvodiť   základné   právo   na   osobnú   slobodu,   ako aj zásadu,   že   pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný poriadok   a   Trestný   zákon).   Ďalšie   odseky   čl. 17   ústavy   uvádzajú   konkrétne   spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia zákonom ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy.

Článok 17 ods. 5 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia súdu, právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).

Keďže   rozhodovanie   vo   väzobných   veciach   predstavuje   kontinuálny   v zásade dvojstupňový   rozhodovací   proces,   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   ústavnosti   sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu prihliadol, aj napriek svojmu právnemu názoru (a z neho vyplývajúcich záverov) uvedenému v bode 2 tejto časti odôvodnenia, na skutkové zistenia,   právne   názory   a rozhodnutie   v tejto   veci   konajúceho   prvostupňového   súdu, z ktorých krajský súd vychádzal a na ne nadväzoval pri svojom posudzovaní (právnych úvahách) zisteného skutkového stavu a aj samotnom rozhodovaní (a aplikácii relevantnej právnej normy).

a)   Okresný   súd   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   2   T   196/07   z 24.   septembra   2008 ponechal obžalovaného J. Č. (sťažovateľa) vo väzbe z dôvodov § 71 písm. a) a c) Trestného poriadku, a to na tomto skutkovom základe:

„Súd   z   obsahu   spisu   zistil,   že   obžalovaný   J.   Č.   nemá   stály   preukázateľný   zdroj príjmov. Dom, ktorý vlastnil, predal. Podľa správy zo dňa 10. 07. 2005 sa po smrti otca a starej   matky   dostal   na   hranicu   chudoby.   Obec   má   informácie,   že   si   založil   živnosť s veľkým počtom rozmanitých predmetov podnikania.

Podľa správy z O. vo V. bol v r. 2004 - 2006 prejednaný za priestupok proti majetku a proti občianskemu spolunažívaniu. Z odpisu RT zistené, že nemá záznam v odpise RT. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný... dopustil skutočnosť, že nemá zabezpečený stály príjem, je daná dôvodná hrozba, že bude pokračovať v trestnej činnosti, ktorá je podľa názoru súdu jediným zdrojom jeho príjmov. Takisto súd musel konštatovať,   že   u   obžalovaného   je   daná   aj   hrozba   vysokého   trestu.   Súd   mal   teda za preukázané, že je daná dôvodná obava podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku teda, že obžalovaný ujde a bude sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, pretože mu hrozí vysoký trest a zároveň je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c Tr. poriadku, teda že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Preto súd ponechal obžalovaných vo väzbe z vyššie uvedených dôvodov.“

b) Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   To   301/08   z 21.   októbra   2008 „o   návrhu obžalovaného J. B. na odňatie veci Okresnému súdu vo Zvolene a jej prikázanie inému okresnému súdu a o sťažnostiach obžalovaných I. Š., J. B. a J. Č. proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 2 T 196/07 z 24. 9. 2008“ rozhodol v II. bode uvedeného výroku tak, že „Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosti obžalovaných I. Š., J. B. a J. Č. zamietajú“.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   vo   vzťahu k predmetu sťažnosti citovať tieto jeho relevantné časti:

„Vo vyššie označenej trestnej veci bola podaná dňa 5. 12. 2007 na Okresný súd vo Zvolene obžaloba na obžalovaných... pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, 3 Tr. zák. a iné trestné činy.

Naposledy dňa 24. 9. 2008 okresný súd opätovne predbežne prejednával podanú obžalobu, pričom určil termín hlavného pojednávania vo veci a rozhodoval napadnutým uznesením aj otázku väzby obžalovaných...

Po vyhlásení napadnutého uznesenia o väzbe obžalovaní I. Š., J. B. a J. Č. podali proti nemu sťažnosť, ktorú osobitne zdôvodnili, najmä obžalovaný I. Š. a J. B...

Pokiaľ ide o podané sťažnosti obžalovaných I. Š., J. B. a J. Č. proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o väzbe z 24. 9. 2008, tieto musel krajský súd opätovne zamietnuť ako nedôvodné podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Otázka   väzby   menovaných   obžalovaných   bola   viackrát   riešená   okresným   súdom a krajským súdom nielen v prípravnom konaní, ale aj po podaní obžaloby dňa 5. 12. 2007. Ako   okresný   súd,   tak   aj   krajský   súd   opakovane   konštatovali,   že   ako   trestné   stíhanie menovaných   obžalovaných,   tak   aj   ich   dôvody   väzby   (   konštatované   naposledy   v napadnutom uznesení okresného súdu z 24. 9. 2008) sú dané a týchto treba ponechať vo väzbe   aj naďalej.   Keďže   od   podania   obžaloby   doposiaľ   sa   situácia   v   trestnej   veci obžalovaných podstatnejšie nezmenila, krajský súd nemá dôvod odchyľovať sa od svojich predošlých   právnych   názorov   o   dôvodnosti   trestného   stíhania   obžalovaných   a opodstatnenosti ich väzby.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   krajský   súd   rozhodol   spôsobom   uvedeným vo výroku tohto uznesenia“.

Ústavný   súd   z už   citovaných   odôvodnení   predložených   mu   v   uznesení   vo   veci konajúcich   a rozhodujúcich   väzobných   súdov   okrem   iného   zistil,   že   sťažovateľ   bol pozbavený   osobnej   slobody   na   základe   dodržania dvoch   nevyhnutných   zákonných podmienok v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, a to že je vo väzbe zo zákonného dôvodu (začaté trestné   stíhanie   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin)   a spôsobom   zodpovedajúcim zákonu (dodržaný postup podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), t. j. na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   301/08 z 21. októbra   2008   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   na   jeho   výrok (o dôvodoch ponechania sťažovateľa vo väzbe) a nebolo zistené ani to, že záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Ústavný   súd   teda   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní pred   ústavným   súdom,   nezistil   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by mohli spochybniť právne závery krajského (tiež okresného) súdu o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Vychádzajúc   z   uvedeného   niet   teda   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu sp.   zn.   5 To 301/08   z   21. októbra   2008   a   namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009