znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   Bc.   J.   M.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   B.,   P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   personálnym rozkazom   ministra   vnútra Slovenskej   republiky č.   84 z 2. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. J. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007 doručená (na poštovú prepravu bola odovzdaná 7. marca 2007) sťažnosť Bc. J. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   č.   84   z 2.   marca   2005   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 01. 09. 1984 som s Ministerstvom vnútra SR uzatvoril   služobný   pomer,   pričom   služobný   pomer   bol   dojednaný   na   dobu   neurčitú a zamestnaný som bol na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v P. (...)

Dňa   01.   02.   2005   som   požiadal   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v P.   o   uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka PZ. Podľa stanoviska OR PZ v P. táto moja žiadosť bola doručená dňa 02. 02. 2005 nadriadenému a bolo mi oznámené, že na skončenie služobného pomeru   začína   plynúť   lehota   od   01.   03.   2005,   ktorá   sa končí   30.   04.   2005.   V tomto stanovisku mi bolo oznámené, že je potrebné dodržať dvojmesačnú lehotu v zmysle rozkazu ministra vnútra č. 11. (...)

Personálnym rozkazom zo dňa 02. 03. 2005, ktorý mi bol doručený dňa 10. 03. 2005 som bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ bez nároku na dávku výsluhového zabezpečenia (odchodného). V odôvodnení personálneho rozkazu sa uvádza, že z mojej strany   došlo   k   porušeniu   služobnej   prísahy   a   služobných   povinností   zvlášť   hrubým spôsobom a moje ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že som nebol čestný a disciplinovaný, zneužil   som   svoje služobné   postavenie   v úmysle   získať   neoprávnený   prospech,   vyžiadal a prevzal úplatok a teda svoje sily a schopnosti som nevynaložil na ochranu práv a majetku, ale sám do nich zasiahol zvlášť hrubým spôsobom. Nevykonával som riadne štátnu službu, neplnil svedomito úlohy uložené mi zákonom, nezdržal sa konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, narušil vážnosť policajného zboru, nedodržal   disciplínu,   čím   som   zvlášť   hrubým   spôsobom   porušil   základné   povinností policajta. (...)

Proti   predmetnému   rozkazu   som   podal   dňa   02.   03.   2005   rozklad,   ktorý   bol rozhodnutím   odporcu   zo   dňa   17.   05.   2005   zamietnutý   a   rozhodnutie   potvrdené. V predmetnom   rozhodnutí   o   rozklade   sa   uvádzajú   totožné   dôvody,   ako   sú   uvedené v personálnom rozkaze. (...)

Dňa 29. 04. 2005 bolo vydané uznesenie Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície P., ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30.   05.   2005,   ktorým   trestné   konanie   voči   mojej   osobe   pre   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa bolo zastavené a jednoznačne bolo preukázané, že som bol krivo   obvinený   a   žiadna   skutočnosť   uvádzaná   v   personálnom   rozkaze   a   následnom rozhodnutí o rozklade nebola preukázaná, priam naopak bolo potvrdené, že som sa vždy správal v súlade so služobnou prísahou a ostatnými povinnosťami príslušníka polície. (...) Následne som dňa 27. 06. 2005 požiadal o stanovisko Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky k takto produkovaným dôkazom vo veci ukončenia služobného pomeru, kedy táto moja žiadosť bola posúdená ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, v ktorom sa uvádza, že nie je podstatné, či bolo rozhodnuté o vine alebo nevine, ale z hľadiska rozhodovania o prepustení, vznesenie obvinenia postačuje na rozhodnutie o prepustení. (...)

Tak,   ako   je   vyššie   uvedené,   ja   sám   som   požiadal   o   prepustenie   zo   služobného pomeru, ale za splnenia všetkých zákonných podmienok, ktoré mi prislúchajú. Keďže podľa môjho názoru došlo k môjmu prepusteniu zo služobného pomeru v rozpore so zákonom, stratil   som   nárok   na   odchodné,   ktoré   mi   prislúcha   vo   výške   8,5   -   násobku   priemernej mesačnej mzdy, ako aj k nesprávnemu výpočtu priznaného výsluhového dôchodku, pretože v prípade   ukončenia   služobného   pomeru   v   zákonom   stanovených   lehotách   by   tento predstavoval vyššiu mesačnú hodnotu.

Z vyššie uvedených listinných dôkazov je zrejmé, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky postupovalo v rozpore so zákonom, keď vznesenie obvinenia považovalo za hrubé porušenie   služobnej   prísahy   a   následné   prepustenie   zo služobného   pomeru   bez   nároku na odchodné.

Zastávame   názor,   že   prepustenie   Bc.   J.   M.   zo   služobného   pomeru   príslušníka policajného zboru personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 84 zo dňa 02. 03. 2005 je neplatné. Obraciame sa preto na Ústavný súd SR a navrhujeme, aby vyhlásil nález, že Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 84 zo dňa 02. 03. 2005 boli porušené práva Bc. J. M. podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   č.   84   z 2.   marca   2005,   ktoré   -   ako   to   vyplýva zo samotnej   sťažnosti   - v spojení   s uznesením   Krajského   riaditeľstva   Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v P. „nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 30. 05. 2005“.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Predmetná sťažnosť zo 6. marca 2007 bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. marca 2007, teda už dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z   uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   napadnutým   rozhodnutím ani nemohlo dôjsť k porušeniu   základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, pretože medzi týmto článkom ústavy a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa neexistuje   ústavne   relevantná   súvislosť.   Z tohto   dôvodu   by   pripadalo   odmietnutie   tejto sťažnosti aj pre zjavnú neopodstatnenosť v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2007