znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Miriam Bačárovej, Ž., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 302/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miriam Bačárovej   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2005 doručená sťažnosť Miriam Bačárovej, Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 302/2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 23. októbra 2003 podala na okresnom súde návrh proti odporcovi R. O., O., na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 399 375 Sk. Toto konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 302/2003. Sťažovateľka uviedla, že k podanej žalobe pripojila všetky listinné dôkazy, na ktoré sa   odvoláva,   a že   podaná   žaloba   spĺňa   všetky   náležitosti   riadneho   návrhu   na   začatie konania, preto podľa jej názoru okresnému súdu nebránila žiadna prekážka, aby v konaní riadne postupoval. Napriek uvedenému okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu neuskutočnil žiadny úkon smerujúci k čo najrýchlejšiemu prejednaniu a rozhodnutiu veci. Sťažovateľka   sa   domáha   aj   primeraného   zadosťučinenia,   čo   odôvodňuje   tým,   že v danom   prípade   ide   o vec   náhrady   škody   na   zdraví,   kedy   súd   by   mal   s osobitnou starostlivosťou   pristupovať   k rýchlemu   prejednaniu   a rozhodnutiu   vo   veci.   Ďalej sťažovateľka   uviedla,   že dopravná   nehoda   vyvolala u nej   trvalé   následky,   ktoré   nemali vplyv   len   na   jej   zdravotný   stav,   ale   aj   na   jej   spoločenské   uplatnenie,   uspokojovanie životných a spoločenských potrieb, možnosť nájsť si iné zamestnanie, ako aj na nemožnosť vykonávať   prácu   spôsobom,   ako   ju   vykonávala   pred   dopravnou   nehodou,   čo   má nepriaznivý vplyv na jej životnú úroveň.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   Miriam   Bačárovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 302/2003 bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 302/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Miriam   Bačárovej   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinnenie   vo   výške 150 000   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   zaplatiť   Miriam   Bačárovej   (...)   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 6 309 Sk na účet advokáta Mgr. K. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní   pred   všeobecným   súdom,   sťažovateľka   preukázala   aj   využitie   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   má   sťažovateľka   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že sťažovateľka - ktorá je kvalifikovane právne zastúpená - sťažnosť na prieťahy v konaní podala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od

1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2005