znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 133/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2003   doručená   sťažnosť   V.   L.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 133/02.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že:

„Moje   manželstvo   s M.   L.   bolo   rozvedené   rozsudkom   OS   Rožňava   sp.   zn.   9   C 1189/93 z 10. októbra 1995. Po rozvode manželstva podal som žalobu na zrušenie práva spoločného nájmu k 3-izbovému bytu v K.

Rozsudkom OS Rožňava sp. zn. 9 C 905/96 z 30. januára 1997 súd zrušil právo spoločného   nájmu   medzi   mnou   a bývalou   manželkou   a za   výlučného   člena   bytového družstva   a výlučného   nájomcu   bytu   určil   mňa   s tým,   že   bývalá   manželka   sa   má   z bytu vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu. (...)

Hoci bývalá manželka napadla tento rozsudok odvolaním iba vo výroku o povinnosti zabezpečiť   náhradný   byt,   napriek   tomu   odvolací   súd   preskúmal   aj   ostatné,   odvolaním nenapadnuté výroky a uznesením č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998 zrušil rozsudok OS Rožňava v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...)

Ďalším rozsudkom OS Rožňava sp. zn. 9 C 905/96 z 01. októbra 1999 bolo právo spoločného nájmu bytu opätovne zrušené, avšak tentoraz už za výlučnú členku bytového družstva a výlučnú nájomníčku bytu určil súd bývalú manželku. (...) Proti rozsudku som sa odvolal,   avšak   rozsudkom   KS   Košice   č.   k.   12   Co   20/00-161   z 05.   decembra   2000   bol rozsudok OS Rožňava potvrdený. (...)

Proti   rozsudku   KS   Košice   č.   k.   12   Co   20/00   z 05.   decembra   2000   som   podal dovolanie na tom základe, že predchádzajúcim uznesením KS Košice č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998 došlo k porušeniu zásady res iudicata, keďže krajský súd preskúmal pôvodný rozsudok OS Rožňava sp. zn. 9 C 905/96 z 30. januára 1997 nad rámec svojej prieskumnej právomoci, teda nielen vo výroku, ktorý bol odvolaním napadnutý, ale aj vo výrokoch, ktoré neboli odvolaním napadnuté a ktoré preto nadobudli právoplatnosť. Uznesením   NS   SR   sp.   zn.   5   Cdo   67/01   z 31.   júla   2001   bolo   moje   dovolanie odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo treba dovolaním napadnúť uznesenie KS Košice č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998, lebo týmto uznesením došlo v zmysle môjho tvrdenia ku neoprávnenému preskúmaniu právoplatnej časti rozsudku OS Rožňava sp.   zn.   9   C   905/96   z 30.   januára   1997.   V rámci   dovolacieho   konania   vedeného   proti následnému rozsudku KS Košice sp. zn. 12 Co 20/00-161 z 05. decembra 2000 nemožno už moje námietky skúmať.

Treba uviesť, že proti uzneseniu KS Košice č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998 som podal dovolanie už krátko po vyhlásení uznesenia a ešte pred doručením jeho písomného vyhotovenia podaním datovaným 17. septembra 1998, ktoré som doručil osobne do podateľne KS Košice 18. septembra 1998. V tomto dovolaní som namietal, že krajský súd preskúmal rozsudok OS Rožňava sp. zn. 9 C 905/96 z 30. januára 1997 aj vo výrokoch, ktoré neboli odvolaním napadnuté a ktoré preto boli už právoplatné. (...)

Uvedené   dovolanie   som   podal   predčasne,   teda   pred   doručením   písomného vyhotovenia   napadnutého   uznesenia   KS   Košice   a na   nepríslušný   KS   Košice,   keďže dovolanie malo byť podané na OS Rožňava. Vzhľadom na uvedené skutočnosti po doručení uznesenia KS Košice č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998 podal som poštou na OS Rožňava znova dovolanie, ktoré došlo súdu 13. apríla 1999 a bolo datované 17. septembra 1998, teda rovnako ako predchádzajúce dovolanie. Aj obsah tohto dovolania bol totožný s obsahom predchádzajúceho dovolania. (...)

Mojím   podaním   z 29.   júna   1999   som   OS   Rožňava   oznámil,   že   dovolanie   proti uzneseniu KS Košice sp. zn. 17 Co 69/97 z 09. septembra 1998, ktoré som podal na Krajský súd v Košiciach 18. septembra 1998, beriem späť. (...)

Uznesením NS SR sp. zn. 5 Cdo 91/99 z 20. augusta 1999 bolo dovolacie konanie zastavené s poukazom na to, že som vzal podaním z 29. júna 1999 dovolanie späť. (...) Podaním z 21. augusta 2002 požiadal som OS Rožňava, aby spis sp. zn. 9 C 905/96 predložil Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o mojom dovolaní doručenom OS Rožňava 13. apríla 1999, keďže toto dovolanie som späť nezval, pretože 29. júna 1999 vzal som späť iba predčasne a na nepríslušný KS Košice 18. septembra 1998 doručené dovolanie. (...) OS   Rožňava   predložil   spis   sp.   zn.   9   C   905/96   na   najvyšší   súd,   avšak   prípisom predsedu senátu najvyššieho súdu č. 5 Cdo 133/02 z 28. novembra 2002 najvyšší súd spis vrátil ako nesprávne predložený. Podľa názoru najvyššieho súdu o mojom dovolaní bolo už rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 91/99 z 20. augusta 1999 tak, že dovolacie konanie bolo pre späťvzatie dovolania zastavené. Na tom nič nemení skutočnosť, že   som   podal   dovolanie   najprv   osobne   na   KS   Košice   18.   septembra   1998   ešte   pred písomným vyhotovením napadnutého rozhodnutia a po prevzatí rozhodnutia som zaslal OS Rožňava   13.   apríla   1999   rovnopis   toho   istého   dovolania.   Doručením   tohto   rovnopisu nezačalo iné konanie, ale stále išlo o to isté dovolacie konanie, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie dovolania.

Prípis najvyššieho súdu došiel na OS Rožňava 02. decembra 2002 a OS Rožňava doručil kópiu prípisu môjmu právnemu zástupcovi v dovolacom konaní 21. januára 2003. (...) Podľa   môjho   právneho   názoru   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   predovšetkým k porušeniu môjho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, a to v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého práv uvedených v čl. 46   Ústavy   sa   možno   domáhať   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.

Je nepochybné, že proti uzneseniu KS Košice č. k. 17 Co 69/97-51 z 09. septembra 1998 podal som dovolanie dvakrát, prvýkrát 18. septembra 1998 na KS Košice a druhýkrát 13. apríla 1999 na OS Rožňava. Rovnako je nepochybné, že obe dovolania boli datované 17. septembra 1998 a mali identický obsah. Nespochybniteľná je aj skutočnosť, že podaním z 29. júna 1999 vzal som späť výslovne dovolanie podané na KS Košice 18. septembra 1998 ako aj to, že dovolanie podané na OS Rožňava 13. apríla 1999 som nikdy späť nevzal. Zdá sa, že najvyšší súd pri rozhodovaní o zastavení dovolacieho konania uznesením 5 Cdo 91/99 z 20. augusta 1999 nepostrehol, že dovolanie bolo podané dvakrát, a že prejav o späťvzatí dovolania týkal sa iba dovolania podaného na KS Košice 18. septembra 1998. Je to zrejmé z textu uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa zaoberá iba prvým dovolaním. Podľa môjho názoru postup najvyššieho súdu bol nesprávny. Keďže som podal dve dovolania a výslovne som vzal späť iba jedno, bolo povinnosťou najvyššieho súdu bližšie si u mňa preveriť,   ako treba chápať   moje podanie z 29.   júna 1999 o späťvzatí dovolania. Najvyšší súd však takto nepostupoval, keďže existenciu druhého dovolania nepostrehol. Nesprávnosť   postupu   najvyššieho   súdu   výrazným   spôsobom   zosilňuje   skutočnosť,   že dovolanie podané na KS Košice 18. septembra 1998 bolo predčasné a teda mimo intencií § 240 ods. 1 O. s. p.,   podľa ktorého účastník môže podať dovolanie do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Späťvzatie   takéhoto   predčasného   dovolania   pri   existencii   ďalšieho   dovolania   podaného v intenciách § 240 ods. 1 O. s. p. znamenalo jednoznačný dôvod na to, aby najvyšší súd pred   rozhodnutím   veľmi   zodpovedne   a pozorne   skúmal   presný   obsah   vôle,   ktorú   som prejavil v podaní z 29. júna 1999.

Za   daného   stavu   nemožno   súhlasiť   s argumentáciou   najvyššieho   súdu   uvedenou v jeho prípise č. 5 Cdo 133/02 z 28. novembra 2002. Pokiaľ sa totiž vezmú v dostatočnej miere   do   úvahy   zvláštne   okolnosti   tohto   prípadu,   akými   sú   jednak   skutočnosť,   že   prvé dovolanie nebolo v súlade s § 240 ods. 1 O. s. p. a okolnosť, že najvyšší súd sa s druhým dovolaním nijako nevyporiadal, potom nie je možné dospieť k záveru, že uznesením sp. zn. 5 Cdo 91/99 z 20. augusta 1999 bolo dovolacie konanie ohľadom uznesenia KS Košice sp. zn. 17 Co 69/97 z 09. septembra 1998 ukončené a že ďalšie dovolacie konanie na základe dovolania podaného na OS Rožňava 13. apríla 1999 viesť nemožno. Výklad práva, ktorého sa pridržiava najvyšší súd, treba vzhľadom na uvedené skutočnosti považovať za arbitrárny s priamym   negatívnym   dopadom   na   moje   právo   na   súdnu   ochranu,   a preto z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný.

Najvyšší   súd   vo   svojom   prípise   č.   5   Cdo   133/02   z 28.   novembra   2002   celkom jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť vyjadril, že nemieni konať a rozhodovať o mojom dovolaní   doručenom   OS   Rožňava   13.   apríla   1999.   Tým   porušil   moje   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Zároveň je zrejmé aj to, že najvyšší súd je v dovolacom konaní nečinný a ani pre budúcnosť nemieni v dovolacom konaní pokračovať. To znamená, že popri porušení čl. 46 ods. 1 Ústavy dochádza aj k porušovaniu môjho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy. Tento stav trvá od 28. novembra 2002, kedy sa najvyšší súd rozhodol o dovolacom konaní nekonať a trvá doposiaľ.

Kým porušenie práva na súdnu ochranu bude napravené príkazom ústavného súdu, aby najvyšší súd pokračoval v dovolacom konaní, zatiaľ porušenie práva na prerokovanie mojej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   za   dobu   minulú   dá   vyvážiť   iba   poskytnutím primeraného finančného zadosťučinenia, keďže púhe deklarovanie porušenia tohto práva nemožno považovať za dostačujúce.

Žiadam, aby Ústavný súd po prijatí mojej sťažnosti na ďalšie konanie vydal v merite veci tento nález:

1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 133/02 porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a základné   právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.

2.   Prikazuje   sa   Najvyššiemu   súdu   SR,   aby   vo   veci   sp.   zn.   5   Cdo   133/02   konal v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní.

3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   Priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   na   účet   právnej zástupkyne v sume, ktorá bude špecifikovaná neskôr, ktorú je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 133/02 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   najvyšší   súd   svojím prípisom č. 5 Cdo 133/02 z 28. novembra 2002 vrátil spis bez prerokovania a rozhodnutia Okresnému   súdu   v Rožňave   ako   nesprávne   mu   predložený   na   rozhodnutie   o dovolaní sťažovateľa   zo   17.   septembra   1998   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Košiciach z 9. septembra 1998 sp. zn. 17 Co 69/97 z dôvodu, že: „O tomto dovolaní bolo rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu z 20. augusta 1999, sp. zn. 5 Cdo 91/99 (č. l. 97) tak, že dovolacie konanie bolo pre späťvzatie dovolania zastavené. Na tom nič nemení skutočnosť, že dovolateľ podal   dovolanie   najprv   osobne na   Krajskom súde   v Košiciach   18. 9. 1998 (č. l. 50)   ešte   pred   písomným   vyhotovením   napadnutého   rozhodnutia   a po   prevzatí rozhodnutia zaslal Okresnému súdu v Rožňave rovnopis toho istého dovolania (č. l. 200) doručeného   okresnému   súdu   13.   4.   1999.   Doručením   tohto   rovnopisu   nezačalo   iné dovolacie   konanie,   ale   stále   išlo   o to   isté   dovolacie   konanie,   ktoré   bolo   zastavené   pre späťvzatie   dovolania.“ Okresný   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu   nie   z vlastnej iniciatívy,   ale   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   z 21.   augusta   2002   o jeho   predloženie najvyššiemu súdu.

Zo sťažnosti a z priloženej fotokópie uvedeného prípisu vyplýva, že napadnutý list najvyššieho   súdu   č.   5   Cdo   133/02   z 28.   novembra   2002   treba   považovať   za   úkon informatívnej   povahy,   ktorý   konštatuje   neexistenciu   práva,   v danom   prípade   práva sťažovateľa na to, aby sa konalo a rozhodovalo o jeho dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu   v Košiciach   z 9.   septembra   1998   sp.   zn.   17   Co   69/97,   keďže   o tomto   už   bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu z 20. augusta 1999 sp. zn. 5 Cdo 91/99, z ktorého vyplýva,   že   najvyšší   súd   skutočne   rozhodoval   o zastavení „toho   istého“ dovolacieho konania   a rozhodoval   o „včas“ podanom   dovolaní,   teda   nielen   o dovolaní,   ktoré   bolo podané   predčasne,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Sťažovateľ   síce   formálne   namieta konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 133/02, ale pod touto sp. zn. sa nevedie žiadne dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa. Pod touto sp. zn. najvyšší súd iba reagoval na predloženie spisu okresným súdom, ktoré považoval za „nesprávne“.

Sťažovateľ   v skutočnosti   materiálne   namieta   uznesenie   najvyššieho   súdu z 20. augusta 1999 sp. zn. 5 Cdo 91/99, ktoré nebolo zmenené ani uznesením najvyššieho súdu z 31. júla 2001 sp. zn. 5 Cdo 67/01 napriek tomu, že sťažovateľ aj v tomto konaní namietal, že proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 1998 sp. zn. 17 Co 69/97 „podal   dovolanie,   o ktorom   doteraz   nebolo   rozhodnuté.“ Najvyšší   súd   sa   už   aj v ostatnom   svojom   uznesení   s   predmetnými   námietkami   sťažovateľa   vysporiadal,   keď okrem iného uviedol: „Z obsahu spisu je zrejmé, že uznesením Krajského súdu v Košiciach z   9. septembra 1998, sp. zn. 17 Co 69/97, bol zrušený prvší rozsudok Okresného súdu v Rožňave z 30. januára 1997, č. k. 9 C 905/96-35, v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie,   ktoré   však   písomným   podaním   z 29.   6.   1999   vzal   späť,   preto   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací uznesením z 20. augusta 1999, sp. zn. 5 Cdo 91/99, dovolacie konanie zastavil.“ Vzhľadom na uvedené zistenia najvyššieho súdu vo svojom uznesení z 31. júla 2001 sp. zn. 5 Cdo 67/01 lehota na podanie predmetnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala sťažovateľovi plynúť nadobudnutím právoplatnosti tohto uznesenia najvyššieho súdu, teda najneskôr v roku 2002.  

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetná sťažnosť z 5. februára 2003 bola ústavnému súdu doručená 6. februára 2003,   teda   dávno   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   na   podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004