znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Z. P., t. č. Ústav na výkon väzby, K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami orgánov činných v prípravnom konaní a postupom Okresného súdu v Michalovciach v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 19 T 190/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2003 doručená sťažnosť Z. P., t. č. Ústav na výkon väzby, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   a rozhodnutiami orgánov činných v prípravnom konaní a postupom Okresného súdu v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 19 T 190/02.

Podľa   sťažovateľa   v dôsledku postupu   vyšetrovateľov,   prokurátorov   a predsedu senátu konajúcich v jeho trestnej veci, ktorý podľa neho mal množstvo vád a procesných chýb   a pri   ktorom   išlo   o   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa   alebo   neplnenie   si povinností, bol závažným spôsobom poškodený na svojich právach obhajoby vyplývajúcich z Trestného poriadku, ústavy a Dohovoru, jeho proces ako celok bol nespravodlivý, bola opakovane porušená   prezumpcia   neviny,   došlo   k   porušeniu   základných   zásad trestného konania a spravodlivého procesu, najmä zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. V tejto súvislosti konkrétne napadol uznesenie z „30. 12. 2001“ o vznesení obvinenia, ktoré bolo   nedostatočne   odôvodnené   a   vydané   v rozpore   s   Trestným   poriadkom,   postup   pri doručovaní   (nedoručení)   jeho   listu   z „19.   2.   2001“,   ktorý   zaslal   v nezalepenej   obálke advokátovi, nekonanie vo veci jeho trestných oznámení vrátane listu z 25. februára 2002, nedostatky obžaloby, nečinnosť jeho advokáta pri zabezpečení kópie trestného spisu, postup znalcov vrátane obsahu ich znaleckých posudkov a spôsob vykonania dokazovania týmito posudkami   na   hlavnom   pojednávaní   a ich   hodnotenie   v rozsudku   z 24.   októbra   2002, subjektívnu zaujatosť predsedu senátu, oneskorený prístup k spisu a v rozpore s princípom rovnosti   vrátane   možnosti   vyhotovenia   jeho   kópie,   neoboznámenie   s vykonanou konfrontáciou   svedkýň,   nedostatočný   čas   a možnosť   na   prípravu   obhajoby.   Podľa sťažovateľa bol v konečnom dôsledku okresným súdom vynesený nespravodlivý rozsudok. Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   8.   januára   2003   napísal   doporučený   list   „na   české veľvyslanectvo“   a do   25.   januára   2003   nedostal   potvrdený   podací   lístok   späť.   Podľa sťažovateľa   mu   bol   tento   list   „niektorým   z policajných   orgánov   v   Košiciach   vo   väzbe zadržaný“.   Nakoniec   sťažovateľ   uviedol,   že   je   vo   väzbe   už   13   mesiacov   a pritom   je nevinný,   resp.   mu   nebola   zákonným   spôsobom   preukázaná   vina,   žiadneho   z údajných skutkov   sa   nedopustil.   Z tohto dôvodu   považuje sťažovateľ svoju   sťažnosť za dôvodnú a zákonnú. Zo sťažnosti nevyplýva, pre aký trestný čin je sťažovateľ stíhaný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   §   53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodu hodných osobitného zreteľa (ods. 2). Sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru postupom okresného súdu a ďalších orgánov činných v trestnom konaní, ktorého sa mali tieto štátne orgány dopustiť v súvislosti s jeho trestným stíhaním.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vydaní uznesenia z „30. 12. 2001“,   nedoručení   listu   z   „19.   2.   2001“,   podaní   obžaloby   22.   marca   2002,   podaní znaleckého   posudku   24.   októbra   2002,   ústavný   súd   konštatuje,   že   podstatou   tvrdení sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd v tejto časti jeho sťažnosti sú skutočnosti,   ku   ktorým   došlo   najneskôr   dňom   24.   októbra   2002,   a že   v čase,   keď   bola predmetná sťažnosť z 25. januára 2003 doručená ústavnému súdu, t. j. 30. januára 2003, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Z týchto dôvodov bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Pokiaľ   ide   námietky   týkajúce   sa   porušenia   jednotlivých   aspektov   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru, resp. podľa ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol podať proti rozsudku okresného súdu z 24. októbra 2002 odvolanie (§ 246 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku). Použitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ použil tento právny prostriedok, ktorý mu Trestný poriadok poskytuje a ktorý ústavný súd považuje za účinný na ochranu tých základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom.   Pokiaľ   tak   urobil,   bola   jeho   sťažnosť   podaná   predčasne,   čo   je okolnosť,   ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných práv. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo právnickým   osobám   zaručuje   (napr.   II.   ÚS   55/98).   Pokiaľ   tak   neurobil,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usúdiť, že preukázal, že podmienku vyčerpania tých právnych prostriedkov, ktoré mu Trestný poriadok na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje, nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nebol oprávnený uplatniť postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru,   že   v tejto   časti   jeho   sťažnosti   nemožno   vyhovieť   pre   nedostatok   právomoci ústavného   súdu,   resp.   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 22 ústavy, resp. podľa čl. 8 Dohovoru v dôsledku údajného nedoručenia korešpondencie určenej štátnym orgánom Českej republiky (list z 8. januára 2003), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) a podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Sťažnosti a žiadosti obvinených podľa § 17 ods. 1 zákona o výkone väzby vrátane žiadostí podľa § 17 ods. 2 zákona o výkone väzby sú právnymi prostriedkami, ktoré zákon o výkone väzby v spojitosti s podnetom podľa § 18 a opakovaným podnetom podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytuje   obvineným   na   ochranu   ich   práv   a právom   chránených záujmov (I. ÚS 143/02). Sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003