znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2002 predbežne prerokoval návrh J. D., bytom D., ktorým namietal porušenie jeho ľudských práv rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Leviciach   z   10.   mája   2000   sp.   zn.   5   Nt   113/99 a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre z 23. júna 2000 sp. zn. 2 To 107/00, a takto

r o z h o d o l :

Návrh J. D.   o d m i e t a   ako podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. januára 2002 doručený návrh J. D., (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým namietal porušenie „ľudských práv na   riadne   vyšetrenie   a nemanipulované   súdne   konanie“   uznesením   Okresného   súdu   v Leviciach z 10. mája 2000 sp. zn. 5 Nt 113/99 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 23. júna 2000 sp. zn. 2 To 107/00, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Leviciach z 11. marca 1998 sp. zn. 4 T 5/98 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 4. júna 1998 sp. zn. 2 To 110/98.

Navrhovateľ uviedol, že sa svojím návrhom domáha zrušenia uvedeného uznesenia Krajského súdu v Nitre, aby došlo k povoleniu obnovy konania vedeného pod sp. zn. 4 T 5/98   pred   Okresným   súdom   v Leviciach,   aby   mohol   dokázať,   že   toto   konanie   bolo zmanipulované,   pretože   vyšetrovateľ   si   vyžiadal   lekársky   posudok   od   psychoterapeuta, a nie od psychiatra a taktiež z dôvodu, že podľa jeho názoru aj pred samosudcom na súde prvého   stupňa,   ako   i pri   odvolacom   konaní   došlo   k porušeniu   zákonov,   a tým   aj   jeho ľudských práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ namietal nezákonný postup a nezákonné uznesenie Okresného súdu v Leviciach z 10. mája 2000 sp. zn. 5 Nt 113/99 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 23. júna 2000 sp. zn. 2 To 107/00, ktorými bol zamietnutý jeho návrh na obnovu konania. Tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňom 23. júna 2000.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je však jednou zo zákonných podmienok pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám   v   príslušnej ústavnej   úprave   naďalej   vykonáva čl.   127   ústavy   a rešpektovaním   rovnováhy   medzi   potrebou   ochrany   základných   práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty a nadobudnutých práv na   strane   druhej   plní   rovnaký   účel,   aký   plnilo   v období   platnosti   a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   že   podstata   tvrdení   sťažovateľa   o porušení   zákonov   a jeho   ľudských   práv   sa   vzťahuje   na   rozhodnutie   o zamietnutí   jeho návrhu na obnovu konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2000, že v čase, keď bol podľa čl. 127 ústavy ústavnému súdu predmetný návrh podaný, t. j. 28. januára 2002, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom a odo dňa, keď došlo   k tvrdenému   porušeniu   základného   práva   a slobody,   mal   sťažovateľ   k dispozícii dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich základných práv a slobôd využil ten právny   prostriedok,   ktorý   mu   ústava   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv a slobôd priznávala do 31. decembra 2001, bolo potrebné jeho sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. apríla 2002