znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 329/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   podľa   čl.   1   ods. 1   a   2   Protokolu   č.   12   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 42/2007 a jeho rozsudkom z 18. júna 2010, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 105/2010 a jeho uznesením z 26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 22/2011 a jeho uznesením z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   12   k dohovoru“)   postupom   Okresného   súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   T   42/2007   a jeho rozsudkom z 18. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu   v   Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   105/2010 a uznesením   z   26.   októbra   2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 22/2011 a jeho uznesením z 21. júna 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 300 €, a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere desať   dní.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   krajský   súd uznesením   ako   nedôvodné   zamietol.   Uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci nespravodlivo   odsúdený   za   prečin   ublíženia   na   zdraví „na   základe   vykonštruovaného krivého   obvinenia   s   pomocou   vyšetrovacích   orgánov   a   súdov“, a   v   sťažnosti   postupne opisuje   jednotlivé   skutočnosti,   ktoré   podľa   neho   preukazujú   zámerne   zmanipulované vyšetrovanie „pravdepodobne s vedomím a súhlasom orgánov prokuratúry   a   súdu,   len preto, aby mohol byť sťažovateľ odsúdený za niečo čo nespravil...“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu, postupom a uznesením krajského súdu   a   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu;   taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj „náhradu   právneho   zastúpenia   v   trestnom   konaní...,   náhradu   poplatkov...,   náhradu peňažného trestu..., náhradu súdneho poplatku...“.

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 k dohovoru postupom a rozsudkom   okresného   súdu,   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   a   postupom a uznesením najvyššieho súdu.

II.A.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ mu už predtým – 10. januára 2011   doručil   podanie,   ktoré   sa   týkalo   tých   istých   konaní   vedených   okresným   súdom a krajským súdom, ktoré už posudzoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 94/2011 tak, že jeho sťažnosť odmietol vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie   a   vo   vzťahu   k   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   36/03,   I.   ÚS   226/05, I. ÚS 79/2011)   rozhodnutie   o   odmietnutí   návrhu   na   začatie   konania   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu,   ako   aj   jeho   odmietnutie   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   je rozhodnutím   „o   podmienkach   konania“,   ktoré   má   na   mysli   citované   ustanovenie   §   24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienky konania, ktoré možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré bolo napadnuté   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu a súčasne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

II.B.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré oprel o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného poriadku. Najvyšší súd uznesením rozhodol   o   podanom   dovolaní tak,   že   ho   v   zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného poriadku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol: „Dovolací súd po   preskúmaní   spisového   materiálu   však   dospel   k záveru,   že   dovolateľom   namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i) a písm. j/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli.

Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/), rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom (písm. g/),

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/),

odvolací   súd   zamietol   odvolanie   podľa   §   316   ods.   1,   hoci   na   to   neboli   splnené zákonné dôvody (písm. j/).

Z   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyplýva,   že   obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Z obsahu predloženého procesného spisu vyplýva, že obvinený mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu, a k dôkazom o nich, mal však aj právo odoprieť vypovedať, ktoré ale nevyužil a na hlavnom pojednávaní, aj po zmene zákonnej sudkyne, vypovedal. Mohol uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Mal právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom. Mal právo vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých navrhol jeho obhajca, a klásť svedkom otázky, pričom všetky tieto práva mohol uplatniť aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Obvinený bol v konaní po celý čas zastúpený obhajcom JUDr. L. P. (č. l. 24) a v prípade, že on nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, bola zabezpečená účasť obhajcu na základe substitučnébo plnomocenstva. Nemožno preto súhlasiť s názorom obvineného, že v konaní na súde prvého stupňa, ako aj na súde druhého stupňa bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu,   nakoľko obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky   a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležité a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Pokiaľ   ide   o   obvineným   uvádzané   protichodné   názory   znalcov   MUDr.   F.   H.   a MUDr. J. T., tieto neboli nijakým spôsobom preukázané, práve naopak, ich výsluchom boli tieto tvrdenia vyvrátené. Sami konštatovali, že mnohé veci možno opísať rozlične, avšak podstata zostáva zachovaná.

V   súvislosti   s   dovolacím   dôvodom   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.   a navrhovaním   dôkazov   zo   strany   obvineného,   dovolací   súd   uvádza,   že   tomuto   právu zodpovedá   povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   zaoberať   sa   každým dôkazným   návrhom   a najneskôr   pred   meritórnym   rozhodnutím   takémuto   návrhu   buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nie je však možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že návrhy obvineného a jeho obhajcu   na   vykonanie   výsluchu   príslušníkov   Policajného   zboru,   ktorí   boli   privolaní   na miesto činu, uskutočnenie previerky na mieste činu a vyžiadanie správy od Slovenského hydrometeorologického ústavu o počasí v deň incidentu, boli okresným súdom odmietnuté, nakoľko   ich   tento   považoval   za   neúčelné   a   nadbytočné,   pričom   toto   svoje   rozhodnutie zrozumiteľným spôsobom aj vysvetlil.

Za naplnenie dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda nemožno považovať obsah   a   rozsah   vlastnej   úvahy   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   alebo   súdu   o   voľbe použitých dôkazných prostriedkov.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne   (rozhodnutím   súdu)   podložené   zamietnutie   dôkazných   návrhov   obvineného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ani nemožno vyvodiť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Skutkové   zistenia   a   preskúmavanie   ich   správnosti   je   vecou   prvostupňového a odvolacieho súdneho konania, nie konania o dovolaní, pretože dovolací sud ex lege nemá právo skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku a tento meniť.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z tohto ustanovenia vyplýva, že dovolací sud nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie   súdu,   teda   nepreskúmava   ani   neúplnosť   skutkových   zistení   ani   nesprávne hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený len dovolacím dôvodom,   pre   ktorý   je dovolanie   podané.   Prax   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky   ako   súdu   dovolacieho   dôsledne   vychádza   zo   zásady,   že   trestné   konanie   je založené na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné prostriedky, ktorých uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   hmotného   práva.   Na   podklade   tohto   dovolacieho dôvodu teda nie je možné posudzovať ä hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pretože to sú otázky upravené normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd, kde nemožno   znovu   vytvárať,   či   zásadne   meniť   skutkové   zistenia.   Právna   úprava   spôsobu rozhodovania   najvyššieho   súdu   predpokladá,   že   v   tomto   konaní   nebude   dokazovanie vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.).

V rámci   tohto   dovolacieho   dôvodu   je   teda   vylúčené   uplatňovanie   námietok   proti skutkovým zisteniam pre ich nesprávnosť alebo neúplnosť, či už v dôsledku nevykonania potrebného dokazovania alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov. Vo vzťahu k zistenému skutku možno namietať iba to, že tento mal byť posúdený ako iný trestný čin, resp. že skutok nevykazuje znaky žiadneho trestného činu.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní., ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za   vinného   a   jeho   konanie   bolo   správne   právne   posúdené   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   hmotného   práva,   nakoľko   skúmal,   či   zistený   skutkový   stav   bol   správne právne kvalifikovaný a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru (napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.). V súvislostí s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. dovolací súd upozorňuje,   že   jeho   uplatnenie   je   zjavne   nesprávne,   nakoľko   krajský   súd   odvolanie obvineného J. Ď. zamietol ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por., a nie podľa § 316 ods. 1 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné dôvody (odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané   oneskorene,   osobou   neoprávnenou   alebo   osobou,   ktorá   sa   odvolania   výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť.), tak ako to vyžaduje predmetné ustanovenie.“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   a uznesením   najvyššieho súdu,   ústavný súd pripomína,   že nejde   o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, a eho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva   na   spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť všetkých sťažovateľom v dovolaní uplatnených námietok   vyčerpávajúcim   spôsobom.   V   napadnutom   rozhodnutí   najvyšší   súd prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania logickým výkladom vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného poriadku, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa teda predchádzal racionálny, a teda   ústavne   konformný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd posúdil v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 2 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv zaručených čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1,   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel, pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ   v   sťažnosti   neuviedol   žiadne   konkrétne   argumenty,   ktoré   by   akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru, podľa   ktorého   užívanie   všetkých   práv   ustanovených   zákonom   sa   zabezpečuje   bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   a iné presvedčenie,   národný   alebo sociálny pôvod,   príslušnosť   k   národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie, a čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru, podľa   ktorého   nikto   nesmie   byť   diskriminovaný   akýmkoľvek   verejným   orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1, poukazuje ústavný súd na to, že protokol č. 12 k dohovoru Slovenská republika dosiaľ neratifikovala, a preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po   odmietnutí sťažnosti   ako celku   bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať sa   aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. ustanovením právneho zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011