znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 329/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. XIV Gv 12/09-12 z 8. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2010   doručená   sťažnosť   B.   A.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozhodnutím   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) č. k. XIV Gv 12/09-12 z 8. júna 2010 (ďalej len „rozhodnutie z 8. júna 2010“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd) sa proti nemu pod sp. zn. 4 T 88/2008 vedie trestné konanie pre trestný čin vraždy spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), d) a i) v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné. Generálny prokurátor v tejto veci v súlade s § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) opatrením č. k. IV/1 GPt 8/2005-64 z 1. decembra 2008 určil   výnimkou   ako   vecne   a   miestne   príslušných   na   konanie   v   tejto   veci   prokurátorov trestného   odboru   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) JUDr. E. M. a Mgr. P. Š. Ďalším opatrením generálneho prokurátora z mája 2010 bol ako vecne a miestne príslušný prokurátor príslušný na konanie v tejto veci určený aj   JUDr.   J.   K.,   ktorý   ešte   13.   apríla   2010   bol   sudcom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a   zároveň   zákonným   sudcom   v   inej   trestnej   veci sťažovateľa, ktorá bola najvyšším súdom prerokúvaná v rámci odvolacieho konania.

Zvolenými obhajcami sťažovateľa v predmetnej veci boli JUDr. M. K., JUDr. P. S. a JUDr. J. S. V priebehu roka 2009 došlo k vypovedaniu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa JUDr. M. K. a JUDr. P. S. V septembri 2009 bol JUDr. J. S. obvinený z trestného   činu   marenia   spravodlivosti,   následne   mu   bol   9.   februára   2010   Slovenskou advokátskou   komorou   pozastavený   výkon   advokátskej   činnosti.   Medzitým   sťažovateľ okresnému   súdu   listom   zo 14.   januára   2010   oznámil,   že   si   pravdepodobne   za   svoju obhajkyňu zvolí aj JUDr. K. D.

Na prvom hlavnom pojednávaní v predmetnej veci uskutočnenom na okresnom súde 2.   marca   2010,   ktoré   bolo   odročené,   sa   sťažovateľ   prvýkrát   dozvedel,   že   druhá   strana v konaní – obžaloba – je zastúpená prokurátormi JUDr. E. M., Mgr. P. Š. a JUDr. J. K., t. j. tými istými prokurátormi, ktorí dozorujú aj trestné stíhania vo veci JUDr. K. D., JUDr. P. M. a JUDr. J. S., čím došlo podľa sťažovateľa v predmetnom konaní k porušeniu princípu rovnosti strán.

Sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   24.   mája   2010   vzniesol   ústne   do zápisnice námietku zaujatosti proti prokurátorom JUDr. E. M. a Mgr. P. Š. Sťažovateľ tvrdí, že   uvedená   námietka   bola   v   tomto   konaní   vznesená   bezodkladne,   keďže   relevantné informácie o tom, že v jeho veci, ako aj vo veciach JUDr. K. D. a JUDr. J. S. vykonávajú dozor   tí istí   prokurátori,   sa   dozvedel   až 19. mája 2010 z korešpondencie.   Z   informácií medializovaných   do   toho   času   túto   skutočnosť   pritom   nemohol   zistiť.   Podávať   túto námietku zaujatosti poštou vzhľadom na obvyklú dĺžku trvania doručenia pošty z väznice a dátum nariadeného hlavného pojednávania (24. máj 2010) už nemalo význam.

Vo   svojej   námietke   zaujatosti   proti   prokurátorom   JUDr.   E.   M.   a   Mgr.   P.   Š. sťažovateľ argumentoval predovšetkým tým, že títo prokurátori „dozorujú trestné stíhanie proti zvolenému obhajcovi JUDr. S., ktorého predseda senátu OS BA I predvolával ako obhajcu na hlavné pojednávanie 02. 03. 2010 a tiež dozorujú trestné stíhanie vedené proti JUDr. D., s ktorou som bol prakticky dohodnutý, že ma bude obhajovať v predmetnej veci a proti   JUDr.   M.,   ktorý   ako   advokátsky   koncipient   obhajcu   JUDr.   K.   sa   zúčastňoval procesných   úkonov   v prípravnom   konaní   v   danej   veci.   Obsahom   námietky   bola   aj skutočnosť,   že   vo   veci   vedenej   proti   JUDr.   D.   a   JUDr.   M.   bola   obrazovo   aj   zvukovo monitorovaná miestnosť vyhradená pre návštevy obhajcu s klientom vo väznici v Ilave, do ktorej som chodil aj ja bezprostredne potom, ako obhajcovia ukončili návštevu s klientom, ktorého mali podľa policajtov ovplyvňovať. Je možné, že aj v súčasnosti sú moje návštevy s obhajcom monitorované a nahrávané.

Keďže tieto kauzy dozorujú JUDr. M. a Mgr. Š., majú priamy vplyv na ich trestné stíhanie   a   taktiež   nie   je   možné   s   absolútnou   istotou   vylúčiť,   že   menovaní   prokurátori disponujú nahrávkami z konzultácií medzí mnou a obhajcami JUDr. D. a Mgr. M. o vecí 4T 88/08, ale existuje dôvodné presvedčenie, že s nahrávkami mojich porád s obhajcami títo prokurátori   reálne   disponujú.   Na   vznesenie   námietky   zaujatosti,   resp.   vylúčenia prokurátorov postačuje aj zdanie nedostatku nezaujatosti, a podľa môjho názoru sa JUDr. M. a Mgr. Š. javia ako zaujatí voči mne, mojim obhajcom a taktiež vo veci vedenej na OS BA I, sp. zn. 4T 88/08.“.

Keďže prokurátori generálnej prokuratúry „prostredníctvom policajtov monitorovali obrazovo   a   zvukovo   návštevnú   miestnosť   vo   väznici   v I.   určenú   na   návštevy   obhajcov s klientmi“, došlo v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k porušeniu princípu rovnosti strán, ako aj jeho práva na obhajobu.

O sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010 nerozhodli prokurátori JUDr. E. M. a JUDr. P. Š. uznesením s odôvodnením, že   sťažovateľ   mal podľa   ich   názoru   vedomosť   o   tom,   že   oni   dozorujú   trestné   stíhanie advokátov   JUDr.   J.   S.,   JUDr.   K.   D.   a JUDr. P.   M.,   pretože   táto   informácia   bola medializovaná.

Na uvedenom hlavnom pojednávaní vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti aj proti prokurátorovi JUDr. J. K. Dôvodom jej vznesenia bola skutočnosť,   že tento prokurátor pôsobil dlhé roky ako sudca najvyššieho súdu a bola mu pridelená ako zákonnému sudcovi sťažovateľova trestná vec v odvolacom konaní na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 2 Toš 5/2009. Táto vec podľa sťažovateľa súvisí s vecou vedenou okresným súdom pod sp. zn. 4 T 88/08, s ktorou je prepojená „jednak osobami obžalovaných, tzv. korunnými svedkami aj inými okolnosťami“. Navyše JUDr. J. K. sa ako sudca najvyššieho súdu „mohol dozvedieť informácie z utajovanej súčasti spisu 2 Toš 5/09 a tieto informácie potom neskôr už v prospech prokuratúry využiť resp. zamlčať pred Okresným súdom Bratislava I vo veci 4T 88/08“ a   sám   svoju „abdikáciu“ z pozície   sudcu   najvyššieho   súdu   spájal   s   kauzou sťažovateľa. Prokurátor JUDr. J. K. nerozhodol o podanej námietke zaujatosti uznesením, pretože podľa neho nebola založená na dôvodoch uvedených v § 31 Trestného poriadku.

Sťažovateľ sa následne obrátil s touto argumentáciou na generálneho prokurátora prostredníctvom   podanej   žiadosti   o   preskúmanie   správnosti   a   zákonnosti   postupu prokurátorov generálnej prokuratúry z 27. mája 2010 (ďalej aj „žiadosť z 27. mája 2010“). Generálny prokurátor v rozhodnutí z 8. júna 2010 (doručenom sťažovateľovi 19. júna 2010) vyhodnotil podanú žiadosť z 27. mája 2010 ako nedôvodnú.

Vzhľadom na to, že v zmysle ustanovení Trestného poriadku nie je v kompetencii senátu okresného súdu ani odvolacieho Krajského súdu v Bratislave akýmkoľvek spôsobom zasahovať „do námietkového konania“, ktoré je namierené proti strane trestného konania (prokurátorovi), podľa sťažovateľa je ústavný súd jedinou inštitúciou, na ktorú sa môže obrátiť v záujme ochrany svojich práv.

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutie   generálneho prokurátora   z   8.   júna 2010   obsahuje „iba   reprodukciu   zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   konštatovanie,   že prieskumnou činnosťou zistil, že mnou podaná žiadosť je nedôvodná. Absentuje akákoľvek vysvetľujúca argumentácia, ktorá by bola presvedčivá a podporila by záver o nedôvodnosti mnou podanej žiadosti resp. o vznesených námietkach zaujatosti. Tvrdím, že mnou vznesené námietky   zaujatosti   a   dôvody,   podľa   ktorých   bolo   potrebné   rozhodnúť   o   námietkach uznesením, neboli vyvrátené. Námietky zaujatosti vznesené proti prokurátorke JUDr. M. a prokurátorovi   Mgr.   Š.   boli   vznesené   bezodkladne   a   bolo   nevyhnutné   o   nich   rozhodnúť uznesením.

Námietka zaujatosti vznesená proti prokurátorovi JUDr.   K.   bola   námietkou,   akú predpokladá ust. § 31 Tr. por. a preto bolo povinnosťou JUDr. K. o nej rozhodnúť.“.

Generálny prokurátor podľa názoru sťažovateľa pochybil v predmetnom konaní aj z toho dôvodu, že „v podstate rozhodol o svojom rozhodnutí“, pretože on sám svojimi opatreniami   určil   ako   vecne   a   miestne   príslušných   na   konanie   v   jeho   veci   uvedených prokurátorov generálnej prokuratúry.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že rozhodnutím generálneho prokurátora z 8. júna 2010 „došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, teda boli porušené moje základné práva a slobody obsiahnuté v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 čl. 48 ods. 2, čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 a 3, v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   v   čl.   17   ods.   I   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   apolitických   právach (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.)“.

Sťažovateľ následne navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že generálny prokurátor rozhodnutím z 8. júna 2010 porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší rozhodnutie   generálneho   prokurátora   z   8.   júna   2010   a   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozhodnutím generálnej prokuratúry z 8. júna 2010. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- generálny prokurátor neprihliadol na jeho argumentáciu súvisiacu so zaujatosťou prokurátorov dozorujúcich v jeho veci a nevylúčil ich z ďalšieho konania v predmetnej veci, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti strán v konaní a jeho práva na obhajobu,

-   neoprávneným   monitorovaním   konzultácií   sťažovateľa   s   jeho   obhajcami a vyhotovením záznamov o nich,

- generálny prokurátor v predmetnej veci nemal právomoc preskúmavať jeho žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorov generálnej prokuratúry (žiadosť z 27. mája 2010).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám, a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, a ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Cieľom § 31 Trestného poriadku je zabezpečenie nestrannosti trestného konania ako celku, ale aj jednotlivých úkonov vykonávaných počas tohto konania. Realizáciu úkonov v trestnom konaní úradnými osobami (napr. sudcom, prísediacim sudcom, prokurátorom), ktoré mali byť z konania vylúčené pre ich zaujatosť, je potrebné považovať za závažné procesné   pochybenie,   ktoré   by   následne   mohlo   mať   vplyv   na   výsledky   dokazovania a rozhodnutie vo veci samej. Trestný poriadok preto vo svojich už uvedených ustanoveniach poskytuje celý rad účinných prostriedkov nápravy, ktoré sťažovateľ môže v rámci realizácie svojho práva na obhajobu využiť v záujme ochrany svojich práv, resp. ochrany nestrannosti trestného   konania   v   ďalších   štádiách   trestného   konania   (od   predbežného   prerokovania obžaloby   pred   súdom   až   po   dovolacie   konanie),   pričom   rozhodovanie   o   nich   patrí   do právomoci   všeobecných   súdov.   Inak   povedané,   preskúmanie   prípadných   procesných pochybení orgánov činných v trestnom konaní, ako aj všetkých relevantných skutkových a právnych   okolností   daného   prípadu   je   plne   v   právomoci   všeobecných   súdov,   do rozhodovania ktorých ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity nemôže zasahovať. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   preskúmal   aj   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   monitorovania   jeho konzultácií s JUDr. K. D. a JUDr. P. M. a existencie záznamov o nich. Sťažovateľ svoje tvrdenia hodnoverným spôsobom nepodložil, resp. nepreukázal, preto ich nebolo možné zo strany ústavného súdu akceptovať, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti možno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   namietal,   že   generálny   prokurátor,   ktorý   svojím opatrením určil vecne a miestne príslušných prokurátorov v predmetnom konaní, nemal s poukazom na poslednú vetu ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku (Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, alebo dal naň súhlas alebo pokyn.) rozhodovať o jeho žiadosti z 27. mája 2010, resp. bol „teoreticky zo zákona vylúčený z rozhodovania o vylúčení menovaných prokurátorov“.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   rozhodnutie   prokurátorov   generálnej prokuratúry o jeho námietke zaujatosti bolo vykonané na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010, t. j. bez akéhokoľvek zásahu generálneho prokurátora. Samotná skutočnosť, že generálny prokurátor využil svoju právomoc a svojím opatrením výnimkou určil ako vecne   a   miestne   príslušných   v   danom   konaní   prokurátorov   generálnej   prokuratúry, neznamená,   že   v   predmetnom   konaní   nemôže   posudzovať   zákonnosť   jednotlivých procesných   úkonov   nimi   vykonaných   ako   ich   nadriadený.   Preskúmanie   postupu prokurátorov   generálnej   prokuratúry   súvisiace   so   sťažovateľom   vznesenou   námietkou zaujatosti v súlade s § 31 ods. 3 Trestného poriadku patrilo do právomoci generálneho prokurátora,   a   preto   uvedenú   námietku   sťažovateľa   možno   považovať   za   právne irelevantnú. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010