znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 329/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných v čl. 20. ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, resp. čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 6/2009 z 1. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2009 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie v záhlaví označených   základných   a iných   práv   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 6/2009 z 1. apríla 2009.

2. Sťažovateľ   uviedol,   že   v   označenom   konaní   prišiel «takpovediac o nespochybniteľnú dedovizeň, prostredníctvom tzv. Kúpnej zmluvy..., ktorej nielenže nebol účastníkom,   ale   ktorá   neobsahovala   ani   jeho   takto   „podivuhodným   spôsobom   údajne odpredanú“ parcelu č.   612», čo zakladá „dôvod pre náležitú nápravu veci na základe predmetnej sťažnosti“.

3. Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým by ústavný súd konštatoval, že označené práva boli napadnutým rozhodnutím krajského súdu porušené, toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie.

4. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného (vecného) charakteru, kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. že „vlastnícke právo požíva rovnaký zákonný obsah a ochranu“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprávne princípy postupu, ktoré vyplývajú z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažovateľ síce namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ústavnému súdu v tomto smere neponúkol žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu, na základe ktorej by mohol konštatovať, že k porušeniu označeného procesného práva v predmetnom konaní skutočne (objektívne) došlo. V podanej sťažnosti len polemizuje s výkladom jednoduchého práva krajským   súdom   (arg. „žonglovanie   s   parcelami   ap.“),   žiada   prehodnotiť   ním   zistený skutkový stav veci atď., čím ústavný súd stavia do pozície ďalšej prieskumnej inštancie všeobecného súdu, ktorou zjavne nie je (porov. čl. 124 a nasl. a čl. 141 a nasl. ústavy).

10. Ústavný súd je totiž súdnym orgánom verejného (nie súkromného) práva, ktorý nemôže prehodnocovať dôkazy ani spochybňovať prijaté právne závery všeobecného súdu za predpokladu, že tieto extrémnym spôsobom nevybočujú zo zákonného rámca. Takýto rozpor však sťažovateľ netvrdil a ani ústavným súdom zistený nebol.

11. Ústavný súd preto zo všetkých uvedených dôvodov bez ústneho pojednávania odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2009