znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 329/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti doc. J. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo doc. J. K., B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Doc.   J.   K.,   B., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk   (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Doc. J. K., B., p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 825 Sk (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. novembra 2006 č. k. I. ÚS 329/06-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť doc.   J.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), doručenú ústavnému súdu 9. januára 2006, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 10. mája 1994 podal okresnému súdu žalobný návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 219 300 Sk s prísl.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva: „(...) V uvedenom konaní, ktoré prebieha už od roku   1994   bolo   naposledy   vytýčené   pojednávanie   na   deň   11. 11. 1999.   Na   tomto pojednávaní sa uznesením rozhodlo, že bude ustanovený znalec z odboru stavebníctva – kalkulácie a rozpočty a oceňovanie stavebných prác.

Znalecký posudok bol vypracovaný znalcom Ing. J. N., B. a doručený okresnému súdu dňa 31. mája 2000. Napriek vypracovaniu znaleckého posudku okresný súd nevytýčil pojednávanie. Preto dňa 27. 10. 2000 sťažovateľ zaslal predsedovi okresného súdu žiadosť o pomoc   pri   vytýčení   pojednávania,   na   čo   mu   bolo   predsedom   súdu   dňa   7. 11. 2000 oznámené, že väčšia pozornosť tomuto konaniu bude venovaná v priebehu roka 2001. V priebehu   roka   2001   opäť   nedošlo   k vytýčeniu   pojednávania,   na   čo   sťažovateľ reagoval opäť žiadosťou o pomoc, ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 8. 10. 2001. Na   poslednú   žiadosť   o vytýčenie   pojednávanie   odpovedala   podpredsedníčka okresného súdu listom zo dňa 23. 1. 2002, v ktorom odpovedala, že sudca vo veci priebežne konal a že dňa 15. 11. 2001 boli právni zástupcovia účastníkov vyzvaní, aby sa vyjadrili k znaleckému   posudku   zo   dňa   28. 5. 2000.   Na   túto   výzvu   odpovedal   právny   zástupca sťažovateľa,   ktorý   dňa   5. 2. 2002   okresnému   súdu   oznámil,   že   svoje   stanovisko k znaleckému posudku a k vyúčtovaniu znalečného súdu zaslal už v júni 2000.

Napriek   tomu   od   23. 1. 2002   Okresný   súd   Bratislava   III   v tomto   súdnom   konaní neurobil žiadny úkon. Proti nečinnosti súdu sa sťažovateľ bránil sťažnosťou adresovanou predsedu okresného súdu zo dňa 9. júna 2004, na ktorú predseda okresného súdu žiadnym spôsobom nereagoval. Opakovane sťažnosť zaslal dňa 30. novembra 2005. Na túto sťažnosť predseda okresného súdu rovnako ešte neodpovedal.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94 porušil základné právo Doc. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Doc. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť Doc. J. K. trovy konania vo výške 6.825,40 Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Ľ. F.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. T. M., ktorý listom sp. zn. Spr. 3954/2006 z 24. januára 2007 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní a v prílohe listu zaslal vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. E. F., ktoré ako uviedol „si osvojujem ako vyjadrenie   svoje   vlastné“,   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom zo 7. februára 2007.

2.1 Zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnom konaní uviedla:

„(...) Vzhľadom na veľké množstvo reštančných vecí v oddelení 27 Cb bol vo veci určený   termín   pojednávania   až   dňa   18. 01. 2006   na   termín   13. 02. 2006   s tým,   že   bol opätovne vyzvaný právny zástupca odporcu na vyjadrenie sa k znaleckému posudku. Právny zástupca odporcu sa opätovne k znaleckému posudku nevyjadril, pričom túto skutočnosť odôvodnil   na   pojednávaní   dňa   13. 02. 2006   s tým,   že   od   r.   2000   sa   mu   nepodarilo skontaktovať s odporcom a nemá ani vedomosť, kde sa zdržiava. Žiadal, aby súd zisťoval jeho pobyt a následne zabezpečil jeho vyjadrenie sa k znaleckému posudku.

Súd   vo   veci   nariadil   ďalšie   dokazovanie   na   deň   16. 02. 2006   na   ktorom   bolo rozhodnuté rozsudkom.

Záverom opätovne poukazujem na množstvo vecí v oddelení 27 Cb pričom veľké množstvo   predstavujú   reštančné   veci,   ktoré   mi   boli   pridelené   do   oddelenia   27   Cb zo všetkých oddelení OS BA III, ako i bývalého OS BA – vidiek a následne doplnené takým množstvom nových vecí, aby sa počtom vecí v oddelení vyrovnalo ostatným oddeleniam Cb, avšak bez ohľadu na skutočnosť, že v ostatných oddeleniach sa nenachádzali nerozhodnuté reštančné   veci   nad   5   rokov   a vyššie,   keďže   boli   všetky   pridelené   do   oddelenia   27   Cb pôvodne len za účelom špecializovania tohto senátu na reštančné veci. Toto oddelenie malo byť zložené len z reštančných vecí v počte 180 a doplnené maximálne do celkového počtu 300 vecí, aby sa dalo čo najrýchlejšie konať v reštančných veciach. Z takýchto podmienok som súhlasila s pridelením všetkých nerozhodnutých reštančných vecí do môjho oddelenia. Neskôr   mi   však   oddelenie   bez   ohľadu   na   môj   súhlas   alebo   nesúhlas   bolo   doplnené do takého istého počtu vecí ako mali oddelenia bez reštančných vecí. Keby som o tomto vedela predtým, než mi boli zozbierané všetky reštančné veci z celého súdu vrátene spisov sudcov, ktorí sú na OS BA III i teraz, nikdy by som s tým nesúhlasila a vybavovala by som len   reštančné   veci   z oddelenia   JUDr.   P.,   ktoré   som   prevzala   po   nástupe   z MD   spolu s novým nápadom. V oddelení, ktoré je zavalené množstvom reštančných a zároveň nových vecí nie je možné zabezpečiť bezprieťahovosť konania a práca s takýmto oddelením je veľmi náročná.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa sa k uvedenému vyjadreniu okresného súdu vyjadril vo svojom liste zo 7. februára 2007, v ktorom uviedol:

«(...) Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   vyjadruje   svoj   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci (...)

Porušovateľ   k predmetnému   vyjadreniu   priložil   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne z 15. januára   2007,   z ktorého   vyplýva,   že   dôvodom   porušovania   základných   práv sťažovateľa   je   veľké   množstvo   tzv.   reštančných   vecí   v oddelení   27   Cb.   Konkrétne   sa vo vyjadrení uvádza, že „V oddelení, ktoré je zavalené množstvom reštančných a zároveň nových vecí nie je možné zabezpečiť bezprieťahovosť konania a práca s takýmto oddelením je veľmi náročná.“

Z vyššie   citovaného   je   zrejmé,   že   porušovateľ   sám   uznáva,   že   došlo   k prieťahom v predmetnom súdnom konaní, ktoré však ospravedlňuje „veľkým počtom vecí“. (...) S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že tvrdenia obsiahnuté vo vyjadrení zákonnej sudkyne nemožno považovať za skutočnosti, ktoré by mali vplyv na posudzovanie porušenia základných práv sťažovateľa porušovateľom. (...) Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení z 15. januára 2007 uviedla, že „Súd vo veci nariadil ďalšie pojednávanie na deň 16. 02. 2006 na ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci predmetný rozsudok (sp. zn. 9 Cb 43/94-117 zo 16.   februára   2006)   nadobudol   právoplatnosť   až   27.   júla   2006   (5   mesiacov   po   jeho vyhlásení), nedošlo ani potom k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa, nakoľko rozsudok   trpel   formálnymi   vadami,   pre   ktoré   nebolo   možné   začať   proces   výkonu rozhodnutia. Vo veci bolo preto nevyhnutné, aby Okresný súd vydal opravné uznesenie, k čomu došlo až 3. januára 2007 (uznesenie sp. zn. 9 Cb 43/94-137) teda takmer 13 rokov od začatia konania.

Vzhľadom k dĺžke trvania sporu spôsobenej porušením základných práv sťažovateľa Okresným súdom sa stala pohľadávka sťažovateľa prakticky nevymožiteľnou.

V dôsledku   nesprávneho   a protiústavného   postupu   okresného   súdu   bol   a je sťažovateľ neprimerane dlhý čas vystavený značnej právnej neistote. V tejto súvislosti je potrebné   uviesť,   že   hodnota   sporu   je   vzhľadom   k veku   a postaveniu   sťažovateľa nezanedbateľná. Po trinástich rokoch vedenia sporu sa sťažovateľ stal dôchodcom, ktorý stráca   vieru   v spravodlivosť.   Pre   sťažovateľa   je   vedenie   súdneho   konania   a možnosť domôcť sa v ňom spravodlivého rozhodnutia principiálnou otázkou spojenou (a výrazne podmieňujúcou) s jeho vnímaním Slovenskej republiky ako právneho štátu. (...)

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ako aj na aktuálny vývoj v predmetnej veci si sťažovateľ dovoľuje zmeniť časť svojho petitu, ktorá pôvodne znela nasledovne:

„Doc. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“ tak, že po zmene bude znieť nasledovne:

„Doc. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 140/06).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 a v roku 2007 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth   členom   I. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   28.   februára   2007 Rozvrhom   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2007   sp. zn.   Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom   II. senátu   ústavného   súdu.   Plénum   ústavného   súdu   zároveň   rozhodlo,   že   veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu vzťahujúceho sa na vec ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 Cb 43/94:

- 21. jún 1994 – žaloba s návrhom na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 219 300 Sk s prísl. proti W. P. – W., súkromný stavený podnik, B. (ďalej len „odporca“),

- 27. jún 1994 – okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. Rob 1388/94, ktorým zaviazal odporcu k zaplateniu istiny s prísl.,

- 28. júl 1994 – odpor odporcu proti platobnému rozkazu,

- 15. august 1994 – výzva okresného súdu odporcovi na zaplatenie súdneho poplatku za odpor,

- 20. október 1994 – prevedenie konania „Rob“ do konania „Cb“,

- 28.   apríl   1995   –   výzva   okresného   súdu   sťažovateľovi   na   predloženie   dôkazov a špecifikáciu pohľadávky,

- 29.   máj   1995   –   právny   zástupca   sťažovateľa   –   predloženie   doplňujúceho   vyjadrenia sťažovateľa,

- 18. december 1996 – pojednávanie – vypočutie právneho zástupcu sťažovateľa, neúčasť odporcu a jeho právneho zástupcu (doručenie nie je v spise) – odročené na neurčito,

- 12. marec 1997 – nariadenie termínu pojednávania na 3. apríl 1997,

- 3. apríl 1997 – pojednávanie – vypočutie právnych zástupcov účastníkov a sťažovateľa – odročené na 13. máj 1997 za účelom predloženia dokladov súvisiacich so sporom právnym zástupcom odporcu,

- 15. apríl 1997 – špecifikácia prác – právny zástupca odporcu,

- 13.   máj   1997   –   pojednávanie –   vypočutie   právneho   zástupcu   účastníkov   a odporcu   – odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   vyjadrenia   k súpisu   prác   a cenám sťažovateľom,

- 2. júl 1997 – nariadenie termínu pojednávania na 25. september 1997,

- 25. september 1997 – pojednávanie – vypočutie právneho zástupcu účastníkov – odročené na neurčito za účelom vyjadrenia sa k rozsahu prác sťažovateľom,

- 7. november 1997 – vyjadrenie právneho zástupcu odporcu,

- 3. december 1997 – vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa,

- 23. marec 1999 – výzva sťažovateľovi na zaslanie dokladov pre znalecké dokazovanie,

- 16. apríl 1999 – právny zástupca sťažovateľa – predloženie dokladov,

- 25. august 1999 – nariadenie termínu pojednávania na 30. september 1999

- 30. september 1999 – pojednávanie – vypočutie účastníkov – odročené na 11. november 1999 za účelom predloženia faktúr a súpisu prác vystavené sťažovateľom a odporcom,

- 11.   november   1999   –   pojednávanie   –   vypočutie   právnych   zástupcov   účastníkov a sťažovateľa   –   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   materiálového   dokazovania znalcom z odboru stavebníctva, kalkulácie – rozpočty,

- 11. december 1999 – záznam o zložení zálohy za znalecký posudok,

- 1. január 2000 – záznam o doplatení zálohy za znalecký posudok,

- 1. február 2000 – zaslanie spisu znalcovi,

- 31. máj 2000 – zaslanie znaleckého posudku,

- 26. jún 2000 – doručovanie uznesenia účastníkom,

- 12. júl 2000 – právny zástupca odporcu – odvolanie proti uzneseniu,

- 24. apríl 2001 – predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní odporcu,

- 11. október 2001 – krajský súd uznesením č. k. 27 Cob 175/01-93 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 14. júna 2000,

- 14. november 2001 – spis vrátený okresnému súdu,

- 15. november 2001 – výzva na vyjadrenie sa k znaleckému posudku z 28. mája 2000,

- 5. február 2002 – vyjadrenie sa právneho zástupcu sťažovateľa k znaleckému posudku,

- 16. jún 2003 – platobný príkaz o priznaní odmeny znalcovi (znalečné),

- 24. november 2005 – nariadenie termínu pojednávania na 13. február 2006,

- 13. február 2006 – pojednávanie – vypočutie právneho zástupcu účastníkov – odročené na 16. február 2006 za účelom vyhlásenie rozsudku,

- 16. február 2006 – pojednávanie – vyhlásený rozsudok – odporca je povinný zaplatiť 200 000 Sk, vo zvyšku návrh zamieta (právoplatnosť 27. júla 2006),

- 11. júl 2006 – doručenie rozsudku účastníkom konania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Reálne naplnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 95/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 43/94.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05, I. ÚS 293/06). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci ústavný súd je toho názoru, že vec nie je právne   zložitá,   skutkovú   zložitosť   veci   signalizuje   však   potreba   vykonania   znaleckého dokazovania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   správania   sťažovateľa,   ústavný   súd konštatoval,   že   na   celkovej   dĺžke   konania   nemá   sťažovateľ   podiel,   a   svojím   konaním neprispel k doterajšej dĺžke konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a dospel k záveru, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období

- od 29. mája 1995 do 18. decembra 1996, t. j. viac ako 18 mesiacov,

- od 25. septembra 1997 do 23. marca 1999, t. j. viac ako 17 mesiacov,

- od 12. júla 2000 do 24. apríla 2001, t. j. viac ako 9 mesiacov,

- od 5. februára 2002 do 24. novembra 2005, t. j. viac ako 45 mesiacov.

Okresný   súd   teda   počas   viac   ako   89 mesiacov   (t. j.   takmer   7,5   roka)   vo   veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca v napadnutej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   (pozri napr. I. ÚS 41/02, I. ÚS 293/06). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania   sťažovateľa,   ale   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu.   Uvedené   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné prieťahy v konaní a porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak okresný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní argumentuje tým, že prieťahy   boli   spôsobené   neprimeraným   počtom   pridelených   vecí,   túto   argumentáciu nemožno akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,   I. ÚS 38/03,   I.   ÚS   140/06),   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   alebo   nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02, I. ÚS 331/06).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   Pretože v posudzovanej   veci   už   okresný   súd   16.   februára   2006   rozhodol rozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   27.   júna   2006,   ústavný súd   nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume 150 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, považuje za primerané v požadovanej sume 150 000 Sk.

Podľa   §   56 ods.   5   zákona o ústavnom   súde ak ústavný   súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   a   vyúčtoval   trovy   za   právne   zastúpenie v sume 6 825,40 Sk.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za jeden úkon vykonaný v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk a základná sadzba odmeny za jeden úkon vykonaný v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk. Sťažovateľovi vznikol nárok   na   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006 (prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden právny úkon   vykonaný   v roku   2007 (zaslanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu zo 7. februára 2007), čo predstavuje spolu sumu 8 936 Sk.

Pretože právny zástupca si uplatnil úhradu trov len v sume 6 825,40, ústavný súd priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   v požadovanej   sume   po   zaokrúhlení tak,   ako   to   je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007