znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 328/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   B.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného úradu   v Banskej   Bystrici   a Krajského   úradu   v Banskej   Bystrici   v bližšie   neoznačených konaniach, základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 205/2003 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2007, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 89/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2008 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného úradu v Banskej Bystrici (ďalej len „obvodný úrad“) a Krajského   úradu   v Banskej   Bystrici (ďalej   len   „krajský   úrad“) v bližšie neoznačených konaniach, základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 205/2003 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2007, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 89/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 12 C 205/2003-169 zo 7. decembra 2007 (ďalej len „rozsudok zo 7. decembra 2007“) bol zamietnutý   návrh   sťažovateľky   z 28.   decembra   2003,   ktorým   sa   domáhala   ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy voči obvodnému úradu ako odporcovi (ďalej aj „odporca“).

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd svojím rozsudkom č. k. 14   Co   89/2008-204   z 20.   mája   2008   (ďalej   len   „rozsudok   z   20.   mája   2008“)   potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7. decembra 2007 (právoplatný 8. júla 2008).

Sťažovateľka sa v posudzovanom súdnom konaní domáhala ochrany osobnostných práv – práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, k porušeniu ktorých došlo podľa   nej   nezabezpečením   primeranej   ochrany   zo   strany   odporcu   pri   prerokovaní priestupku,   a to   napriek   tomu,   že   o takúto   ochranu   vopred   žiadala,   keď   v pojednávacej miestnosti odporcu došlo k fyzickému napadnutiu sťažovateľky zo strany Mgr. V. K., ďalej nepravdivým   tvrdením   v liste   odporcu   zo   17.   júla   2002   o tom,   že   uvedené   fyzické napadnutie sa nestalo, ako aj následným rozhodnutím odporcu o priestupku, ktorým bola Mgr.   V.   K.   uznaná   vinnou   z priestupku   proti   občianskemu   spolunažívaniu   z dôvodu fyzického   napadnutia   sťažovateľky   v pojednávacej   miestnosti   odporcu   a bol   jej   uložený trest   pokarhania,   ktorý   sťažovateľka   považovala   za   nedostatočný   a porušujúci   jej osobnostné práva.

Sťažovateľka   si   zároveň   uplatňovala   poskytnutie   primeraného   zadosťučinenia vo forme   písomného   ospravedlnenia   odporcu   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch v sume 100 000 Sk.

Porušenie označených základných práv obvodným úradom a krajským úradom videla sťažovateľka v ich konaní, ktorým bol odôvodnený jej samotný návrh na začatie súdneho konania o ochranu osobnosti.

Vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu namietala sťažovateľka porušenie ňou označených základných práv nesprávnymi právnymi závermi oboch súdov, ktoré podľa nej   nesprávne   vyhodnotili   zistený   skutkový   stav,   keď   dospeli   k záveru,   že   nedošlo k porušeniu osobnostných práv sťažovateľky konaním odporcu.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti osobitne poukázala na tvrdenie odporcu na pojednávaní pred krajským súdom, že následne žiadnym spôsobom nekorigoval svoj list zo 17. júla 2002. Taktiež poukázala v súvislosti s obsahom tohto listu na to, že odporca, resp.   vedúci   pracovník   odporcu   podpísaný   na   predmetnom   liste   „je   tvrdením   jeho podriadených viazaný“. Uvedené podľa nej spochybňuje správnosť záverov oboch súdov, rozsudky   ktorých   sú   podľa   sťažovateľky   „obhajobou   odporcu“.   V ďalšom   odôvodnení svojej   sťažnosti sťažovateľka polemizuje so závermi oboch   súdov   takým spôsobom, že obsah jej vecných argumentov je nevystihnuteľný.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd vyslovil   porušenie označených   základných práv   postupom   obvodného   úradu   a krajského   úradu   v bližšie   neoznačených   konaniach, postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach, priznal sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   „v sume   podľa   zváženia   súdu,   právnika“, nemajetkovú ujmu „vo výške, ktorú po zvážení určí súd alebo právny zástupca“ a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka si v konaní,   ktoré začalo na jej návrh z 28.   decembra 2003 a bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 205/2003, uplatňovala voči obvodnému úradu ako odporcovi   nárok   na   ochranu   osobnosti   primerané   zadosťučinenie   formou   písomného ospravedlnenia odporcu a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v označenom súdnom konaní meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. decembra 2007 a na základe sťažovateľkou podaného odvolania bol rozsudok okresného súdu zo 7. decembra 2007 preskúmaný krajským súdom, ktorý ho rozsudkom z 20. mája 2008 potvrdil.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   postupom   obvodného úradu   a krajského   úradu   v bližšie   neoznačených   konaniach   (čl.   19   ods.   1   a 3   ústavy), postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 205/2003 a jeho rozsudkom zo 7. decembra 2007 (čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 89/2008 a jeho rozsudkom z 20. mája 2008 (čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa odseku 3 každý má právo na ochranu pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o svojej osobe.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   obvodného   úradu a krajského úradu

Porušenie označených základných práv obvodným úradom a krajským úradom videla sťažovateľka v ich konaní, resp. opomenutí, v ktorom videla aj samotné porušenie svojich osobnostných   práv,   ochrany ktorých   sa   domáhala v súdnom   konaní vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 12 C 205/2003.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je podanie sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd uzatvára, že ku všetkým skutočnostiam, v ktorých vidí sťažovateľka porušenie svojich práv obvodným úradom a krajským úradom (nezabezpečenie primeranej ochrany sťažovateľke zo strany odporcu pri prerokovaní priestupku, a to napriek tomu, že o takúto   ochranu   vopred   žiadala,   keď   v pojednávacej   miestnosti   odporcu   došlo   k jej fyzickému napadnutiu zo strany Mgr. V. K., uvedenie nepravdivého tvrdenia v liste odporcu zo 17. júla 2002 o tom, že uvedené fyzické napadnutie sa nestalo, a rozhodnutie odporcu o priestupku,   ktorým   bola   Mgr.   V.   K.   uznaná   vinnou   z priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu   z dôvodu   fyzického   napadnutia   sťažovateľky   v pojednávacej   miestnosti odporcu a bol jej uložený trest pokarhania, ktorý sťažovateľka považovala za nedostatočný) došlo v období pred podaním návrhu na začatie konania okresnému súdu v roku 2003, teda v období niekoľkonásobne presahujúcom dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti obvodnému úradu a krajskému úradu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   vychádza   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorej   ústavný   súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 3. septembra 2008   okresný   súd   vo   veci   už   nekonal,   a preto   z jeho   strany   objektívne   nemohlo   dôjsť v tomto   čase   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bolo v rámci odvolacieho konania v právomoci krajského súdu, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a rozsudkom krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi krajského súdu, ktorý podľa nej nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav veci a dospel k nesprávnemu záveru, že nedošlo k porušeniu osobnostných práv sťažovateľky konaním odporcu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 20. mája 2008 konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, či nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu v rozsahu, v akom bolo napadnuté odvolaním, vysporiadal sa s odvolacími dôvodmi, keď dospel k tomuto záveru:

«Odvolací   súd   považuje   skutkový   stav   tak,   ako   ho   zistil   prvostupňový   súd   za dostatočný pre rozhodnutie vo veci a nepovažoval za potrebné ho dopĺňať. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že pri prejednávaní priestupku u odporcu, ktorého sa mala dopustiť   navrhovateľka,   navrhovateľku   fyzicky   napadla   druhá   účastníčka   tohto priestupkového   konania   Mgr.   V.   K.   Navrhovateľka   vopred   upozorňovala   odporcu   na potrebu zabezpečiť jej primeranú ochranu, pretože sa takéhoto útoku na svoju osobu zrejme obávala, čo však odporca nevykonal.

Tiež je nesporne preukázané, že odporca zaslal navrhovateľke list zo dňa 17. 7. 2002, ktorým   odporca   reagoval   na   sťažnosť   navrhovateľky   tak,   že   podľa   vyjadrenia vedúceho odboru všeobecnej vnútornej správy a JUDr. P. M., ako osoby poverenej na prejednanie   priestupku   proti   občianskemu   spolunažívaniu   sa   tvrdenie   navrhovateľky nezakladá na pravde...

Z   obsahu   spisu   a   jeho   príloh   tiež   vyplýva,   že   rozhodnutím   Okresného   úradu   v Banskej Bystrici č. OVVS-P-02/437/MS bola Mgr. V. K. uznaná vinnou z priestupku proti občianskemu   spolunažívaniu,   pretože   dňa   20. 6. 2002   v   čase   o   9,00   hod.   v   budove okresného úradu v pojednávacej miestnosti fyzicky napadla Mgr. H. M. tak, že ju rukou udrela po ľavej strane líca s dobou liečenia do dvoch dní, čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví. Za toto bolo Mgr. V. K. uložená sankcia v zmysle zákona o priestupkoch (§ 11 ods. 1 písm. a)) formou pokarhania...

Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu v tom, že odporca nepochybil, keď dňa 28. 6. 2006 prejednával priestupok, ktorého sa mala navrhovateľka dopustiť tým, že   nezabezpečil   ochranu   navrhovateľky   tak,   ako   sa   jej   táto   domáhala.   Z   vykonaného dokazovania je dostatočne preukázané, že odporca pri prejednávaní uvedeného priestupku nepochybil a postupoval tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia správneho poriadku a pokiaľ nezabezpečil ochranu takým spôsobom, ako si to predstavovala navrhovateľka, treba   súhlasiť   s   názorom   prvostupňového   súdu   v   tom,   že   nebol   dôvod   zabezpečovať špeciálnu ochranu navrhovateľky. Okrem toho tú skutočnosť, že takáto „ochrana“ nebola vopred zabezpečená, nie je možné považovať za zásah do osobnostných práv navrhovateľky v zmysle ust. § 11 Obč. zák.. Odporca, ako miestny orgán štátnej správy pri prejednávaní predmetného   priestupku   postupoval   štandardne,   v   súlade   so   správnym   poriadkom a zákonom o priestupkoch (zák. č. 71/1967 Zb. v platnom znení a zák. č. 372/1990 Zb. v platnom znení). Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatuje, že odporca pri prejednávaní priestupku dňa 28. 6. 2002, ktorého sa mala dopustiť navrhovateľka, žiadnym spôsobom nekonal tak, že by toto konanie odporcu naplnilo znaky zásahu do osobnostných práv   navrhovateľky,   a   pokiaľ   došlo   k   fyzickému   napadnutiu   navrhovateľky   druhou účastníčkou   priestupkového   konania,   nie   je   možné   konanie   tejto   tretej   osoby   ani nezabránenie tomuto konaniu považovať za zásah do osobnostných práv navrhovateľky. Pokiaľ ide o list zo 17. 7. 2002 z jeho textu je zrejmé, že JUDr. P. M. vedúci úradu, ktorý za odporcu túto vec vybavoval a navrhovateľke oznamoval v texte vyslovene uvádza, že „podľa   vyjadrenia vedúceho   odboru   všeobecnej vnútornej   správy   JUDr.   P.   M.,   ako osoby   poverenej   na   prejednanie   priestupku   proti   občianskemu   spolunažívaniu   sa   Vaše tvrdenie nezakladá na pravde, u uvedeného dôvodu Vašej žiadosti nie je možné vyhovieť v požadovanom   rozsahu“.   Vzhľadom   na   ďalšie   prejednanie   veci   po   sťažnostiach navrhovateľky bolo zistené, že tvrdenie navrhovateľky o fyzickom útoku na svoju osobu bolo pravdivé   a   podľa   toho   bolo   aj   odporcom   v   priestupkovom   konaní   voči   Mgr.   V.   K. rozhodnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu samotný text listu zo 17. 7. 2002 neuvádza priamo, že by tvrdenie navrhovateľky bolo nepravdivé, uvádza, že podľa vyjadrenia JUDr. P. M. sa tvrdenie nezakladá na pravde, čo je významovo značný rozdiel. Samotné znenie listu nieje žiadnym spôsobom urážlivé a ako správne uviedol prvostupňový súd objektívne týmto listom odporca nebol spôsobilý privodiť navrhovateľke ujmu v jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Aj keď sa neskôr ukázalo, že nebolo pravdivé tvrdenie pracovníka JUDr. M., znenie listu nebolo neoprávneným zásahom do osobnostnej sféry navrhovateľky, uvedeným   listom   odporca   oboznamoval   navrhovateľku   s   výsledkom   prešetrenia   jej sťažnosti,   list   bol   adresovaný   iba   jej,   nemal   žiadnu   širšiu   publicitu   a   pokiaľ   sa   aj dodatočne ukázalo, že pravdivé bolo tvrdenie navrhovateľky a nie pracovníka JUDr. M., nešlo o konanie spôsobilé privodiť navrhovateľke ujmu v jej osobnostných právach (znížiť jej ľudskú česť a dôstojnosť) tak, ako to správne uzavrel aj prvostupňový súd.»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   citované   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu obsahuje vecné,   dôsledné a vyčerpávajúce   vysporiadanie   sa   so všetkými skutočnosťami, ktoré boli rozhodné pre ustálenie, či v danom prípade došlo k porušeniu osobnostných práv sťažovateľky. Sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a svedčili by o ich prípadnej arbitrárnosti.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom súdov, ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   základných   práv   sťažovateľky procesnoprávnej   povahy,   dospel   k záveru,   že   v posudzovanom   postupe   a rozsudku krajského   súdu   v danom   prípade   nič   nenasvedčuje   ani   možnosti   porušenia   práv sťažovateľky hmotnoprávnej povahy (čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   postupu   a rozsudku   krajského   súdu z 20. mája 2008 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celosti,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008