znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 327/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne   prorokoval   sťažnosť   advokátky   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   Advokátska   kancelária,   Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2012 doručená   sťažnosť   advokátky   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   Advokátska   kancelária,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresná prokuratúra rozhodla   o priznaní   odmeny   a náhrady   hotových   výdavkov   sťažovateľke   za   obhajobu obvineného M. K., ktorému bola opatrením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0 Tp 644/2011 z 19. decembra 2011 ustanovená ako obhajkyňa.

Okresná prokuratúra sťažovateľke odmenu za jeden úkon právnej služby nepriznala a v ďalšom prípade krátila odmenu o polovicu.

Proti   rozhodnutiu   okresnej   prokuratúry   podala   sťažovateľka   v súlade   s poučením v ňom   obsiahnutým   sťažnosť,   ktorú   Krajská   prokuratúra   v Žiline   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) uznesením č. k. 3 KPt 100/12-3 z 2. apríla 2012 zamietla ako neprípustnú s odôvodnením, že „prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodovala o návrhu JUDr. T. P. P. na odmenu podľa § 553 ods. 5 Tr. por. Proti tomuto rozhodnutiu, aj keby bolo zjavne nesprávne,   nie   je   prípustná   sťažnosť.   Novela   Trestného   poriadku   vykonaná   zákonom č. 262/2011 Z. z. obsahuje legislatívny nedostatok (viď čl. I bod 137. novely), spočívajúci v prečíslovaní pôvodných odsekov § 553 3 až 5 na nové odseky 4 až 6 bez toho, aby bola zachovaná logická obsahová nadväznosť pôvodných odsekov 4 a 5. Prijatím takého znenia zákonodarca vylúčil možnosť podať proti uzneseniu o výške odmeny a náhrady obhajcu vydaného prokurátorom sťažnosť (s poukazom na ustanovenie § 185 ods. 2 druhá veta Tr. por.). Podľa § 553 ods.6 Tr. por. sťažnosť je prípustná len proti rozhodnutiu podľa § 553 ods.4 Tr. por. a táto má aj odkladný účinok.“.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 20012 došlo k porušeniu jej práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a toto svoje presvedčenie odôvodnila takto:

«Z ustanovenia § 553 ods. 5 Tr. por. vyplýva, že o návrhu obhajcu z hľadiska výšky odmeny a náhrady rozhodne tam vymenovaný orgán, pretože nárok na odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi vyplýva z ustanovenia § 553 ods. 2 Tr. por.

V návrhovom konaní sa teda rozhoduje „len“ o výške odmeny a náhrady, pričom konajúci   orgán   je   povinný   rešpektovať   tarifu   určenú   osobitným   predpisom,   ak   zákon neustanovuje inak.

Právny názor, ktorým odôvodňuje odporkyňa svoje rozhodnutie v nepriznanej časti odmeny nemá oporu v právnom predpise ani v rozhodovacej praxi prokuratúr a súdov. Rešpektovanie tohto názoru by znamenalo,   že sťažovateľka obhajobu neprevzala, nepripravovala   a   nevykonala   prvú   poradu   s   klientom.   Nie   je   zrejmé   z   akého   dôvodu považuje odporkyňa za „prípravu obhajoby“, len „oboznámenie sa so spisom“.

Ak   existujú   dôvody   povinnej   obhajoby,   tak   vo   vyšetrovacom   spise   sa   nemôžu nachádzať žiadne dôkazy procesne relevantného charakteru zabezpečené pred vznesením obvinenia, pretože by boli procesne neúčinné... Je teda zrejmé, že advokát po ustanovení za obhajcu v úvodnom štádiu trestného konania nemá čo zistiť z hľadiska prípravy obhajoby v spise.

Príprava   obhajoby nespočíva len   „oboznámením sa   so spisom“,   keď   naviac ani z dôvodov napadnutého uznesenia nevyplýva s akým spisom sa má advokát po doručení opatrenia o ustanovení za obhajcu oboznámiť.

Príprava   obhajoby   spočíva   hlavne   v   analýze   uznesenia   o   vznesení   obvinenia z hľadiska hmotného a procesného práva a porade s klientom a až potom môže obhajca zvoliť stratégiu a taktiku obhajoby.

Štúdium   spisového   materiálu   advokátom   prichádza   do   úvahy   ako   úkon   právnej pomoci   hlavne   v   prípadoch,   ak   obhajca   bol   ustanovený   v   priebehu   trestného   konania a nebol ustanovený od začiatku trestného stíhania...

Z   obsahu   dôvodov   napadnutého   uznesenia   nie   je   sťažovateľke   známy   dôvod, pre ktorý odporkyňa podceňuje jej prípravu obhajoby, ktorá bola v končenom dôsledku úspešná pre obvineného.

Odporkyňa v napadnutom uznesení označila uznesenie o vznesení obvinenia „len“ rozhodnutím o priebehu konania.

S   takýmto   právnym   názorom   nie   je   možné   sa   stotožniť.   Uznesenie   o   vznesení obvinenia   je   z   hľadiska   postavenia   konkrétnej   osoby   meritórnym   rozhodnutím,   ktorým sa začína realizovať celý rad jeho práv na strane jednej v rámci trestného konania a otvára sa   priestorov   pre   zákonné   úkony   zo   strany   štátu   proti   obvinenému...   s   prihliadnutím na význam   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   nie   je   možné   prisudzovať postavenie tohto opravného prostriedku na úroveň parciálnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a súdov...

... závery prokuratúry sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne. V napadnutom uznesení sa   svojvoľne   odchýlila   od   znení   príslušných   ustanovení,   čo   zásadne   popiera   ich   účel a význam...

Pri akceptovaní dôvodov uznesenia Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 3 Kpt 100/12- 3 z 02. 04. 2012 s poukazom na aktuálne znenie ustanovenia § 553 Tr. por. prichádza do úvahy len záver o tom, že sťažovateľka nemá právo na účinný opravný prostriedok. Podľa názoru sťažovateľky je existujúci stav neudržateľný, pretože ustanovenie § 553 ods.5 Tr. por. zakotvuje návrhové konanie a je logické, že konajúci orgán návrhu môže, ale aj   nemusí   návrhu   vyhovieť.   Existujúci   stav   vytvára   možnosti   pre   absurdné   stavy,   keď príslušný   orgán   návrhu   úplne   nevyhovie   a   advokát   nebude   mať   možnosť   opravného prostriedku. Naopak, príslušný orgán prizná na návrh advokáta viac ako mu patrí podľa práva   a   odsúdený   (v   prípade   uznania   viny   sa   uznesenie   doručuje   aj   odsúdenej   osobe) nebude mať možnosť podať opravný prostriedok.

Samotný   fakt,   že   ide   o   návrhové   konanie   zvýrazňuje   nevyhnutnosť   existencie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu príslušného orgánu...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva JUDr. T. P. podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011- 13 z 15. 03. 2012 porušené boli. 2/ Uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. 03. 2012 zrušuje a prikazuje Okresnej prokuratúre Žilina vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/   Okresná   prokuratúra   Žilina   je   povinná   v   lehote   jedného   mesiaca   od právoplatnosti   nálezu   nahradiť   trovy   konania   JUDr.   T.   P.   na   účet   právnej   zástupkyne JUDr. K. M. P.... tak, ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľky posudzovať iba z hľadiska namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru, a to uznesením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 1076/2011-13 z 15. marca 2012 podala v súlade s poučením v ňom   uvedeným   sťažnosť,   ktorú   krajská   prokuratúra   vyhodnotila   ako   neprípustnú vzhľadom   na   „legislatívny   nedostatok“   vnesený   do   Trestného   poriadku   zákonom č. 262/2011 Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Upravené znenie   relevantného   ustanovenia   (§   553   ods.   6)   Trestného   poriadku   po   jeho   zmene v podstate   vylúčilo   podanie   riadneho   opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiu   o určení výšky   odmeny   a náhrady   výdavkov   advokáta   za   obhajobu,   avšak   s vysokou   mierou pochybnosti   o skutočnom   zámere   zákonodarcu   túto   problematiku   takýmto   spôsobom upraviť. Krajská prokuratúra v druhostupňovom konaní rozhodla vychádzajúc z doslovného znenia zmeneného Trestného poriadku neberúc do úvahy pochybnosť o správnosti jeho nového znenia po vykonaní zmeny (novely) a bez prihliadnutia na predošlú právnu úpravu a na účel a zmysel dotknutých ustanovení. Táto okolnosť však nič nemení na závere, že sťažovateľka v konečnom dôsledku proti napadnutému rozhodnutiu okresnej prokuratúry využila možnosť podania sťažnosti ako právneho prostriedku, ktorým sa domáhala okrem iného aj ochrany svojho základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), čo v takomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pretože sťažovateľka využila, aj keď navonok sporný, právny prostriedok nápravy (sťažnosť), a teda v danom prípade sa domáhala ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry, ústavný súd jej sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresnej prokuratúry odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pre úplnosť je potrebné dodať, že ak by sa v súvislosti s týmto záverom vynorila polemika   o účinnosti   takéhoto   prostriedku   nápravy,   ústavný   súd   poukazuje na   možnosť využitia   ďalšieho   právneho   prostriedku   nápravy,   ktorý   sťažovateľka   s najväčšou pravdepodobnosťou   nevyužila   a ktorým   je   podnet   podľa   príslušných   ustanovení   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby..., ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu...

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry...

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry.

Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o prokuratúre nemožno vylúčiť prípadnú úspešnosť sťažovateľke dostupného právneho prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu, ďalšieho opakovaného podnetu). Ústavný súd v tejto súvislosti zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07). Z tohto pohľadu sa preto sťažnosť   sťažovateľky   znova   javí   neprípustnou,   čo   by   opäť   bolo   dôvodom   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 100/12-3 z 2. apríla 2012, sťažovateľka ho sťažnosťou pred ústavným súdom nenapadla (pozri petit sťažnosti), preto sa   ústavný   súd   týmto   rozhodnutím   krajskej   prokuratúry   z hľadiska   jeho   ústavnoprávnej udržateľnosti   nezaoberal.   Ak   by   však   sťažovateľka   predmetné   rozhodnutie   z hľadiska porušenia jej základných práv sťažnosťou napadla, ústavný súd konštatuje, že v tom prípade by do úvahy prichádzal obdobný záver ako v prípade namietaného rozhodnutia okresnej prokuratúry   v časti   odkazu   na   využitie   podnetu   ako   dostupného   právneho   prostriedku nápravy.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušiť rozhodnutie okresnej prokuratúry, vrátiť jej vec na nové konanie a rozhodnutie a priznať jej náhradu trov   právneho zastúpenia), rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012