znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 327/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného obchodnou spoločnosťou   A.,   s.   r.   o.,   Č.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr. Miroslava Stopku, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 18/2011 z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2011   doručená   sťažnosť   J.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 18/2011 z 25. mája 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 51/2009 z 21. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže v spolupáchateľstve, prečinu porušovania domovej   slobody   v   spolupáchateľstve   a   zločinu   lúpeže   v   spolupáchateľstve   na   tom skutkovom základe, že

„V bode 1) Spoločne s troma doposiaľ nezistenými osobami v presne nezistenom čase asi od 23.30 hod. do 1.00 hod. dňa 22. 08. 2008 v obci N. okres K., preskočil oplotenie dvora rodinného domu číslo 54 a po tom, čo jeden z nich rozbil sklenenú výplň na vchodových dverách domu č.   54 a odstránil   dosku,   ktorá   zabezpečovala   dvere pred   neoprávneným vniknutím do domu, vnikli dnu a v miestnosti kuchyne fyzicky napadli V. F., ktorého viac krát udreli do oblasti tváre a tela, následne ho traja z nich chytili zozadu, hodili ho na zem, roztiahli mu ruky a držali ho, pričom J. B. ho začal prehľadávať a po tom čo u neho nič nenašli, odišli do miestnosti spálne, kde fyzicky napadli na posteli ležiaceho J. F., ktorého J. B. potiahol za nohy, aby sa posadil a následne ho jeden z neznámych páchateľov udrel päsťou do hrudníka, potom ho jeden z páchateľov začal prehľadávať a nakoľko u neho nič nenašli, z domu vybehli a odišli preč, pričom svojím konaním V. F. a J. F. spôsobili drobné zranenia, ktoré si nevyžiadali lekárske ošetrenie a rozbitím sklenenej výplne vchodových dverí im spôsobili škodu vo výške 4,20 Eur.

V bode 2) Dňa 14. 11. 2008 v presne nezistenom čase asi o 23.05 hod, v K. na ulici..., pri stánku novinovej služby, pristúpil J. B. zozadu k A. T., ktorého oboma rukami zovrel okolo jeho rúk a hrude a zatiaľ mu L. R., zo zadného vrecka vytiahol peňaženku, z ktorej vybral hotovosť 3 500 Sk, peňaženku následne odhodil na zem a spolu s J. B. z miesta činu ušli, čím spôsobili A. T. škodu vo výške 116,18 Eur.“.

Za   uvedené   skutky   bol   sťažovateľovi   uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v konaní pred okresným súdom prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   žiadal „vykonať   dôkazy,   ktoré   súd   aj   napriek   mnohým pochybnostiam,   ktoré   vyšli   najavo   v   priebehu   nielen   prípravného   konania,   ale   hlavne v priebehu   súdneho   konania   nevykonal   a   žiadnym   relevantným   spôsobom   sa   s   nimi nevysporiadal“. Sťažovateľ   tiež   argumentoval,   že   skutky   uvedené   v 1.   bode   rozsudku nespáchal a ani ich spáchať nemohol. Podľa sťažovateľa okresný súd sa „nevysporiadal žiadnym relevantným spôsobom s nezrovnalosťami vo výpovediach svedkov poškodených bratov F., pričom na hlavnom pojednávaní museli byť prečítané ich výpovede z prípravného konania, pričom na zjavný rozpor medzi výpoveďami v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní   súd   poškodených   upozorňoval   a   nabádal   ich,   aby   tento   rozpor   odstránili. Najmä k V. F. tvrdenej skutočnosti z prípravného konania, že osoby opoznal uviedol na hlavnom pojednávaní, že v prípravnom konaní nemohol tvrdiť, že osoby, ktoré vnikli do jeho domu opoznal, pretože on ich neopoznal. Z tejto výpovede citovanej aj na strane 6 rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T/51/2009 jednoznačne vyplýva protichodnosť výpovede svedka poškodeného V. F. Z jeho výpovede uskutočnenej na hlavnom pojednávaní taktiež vyplýva, že išlo len o tri osoby – výpoveď na strane 6 rozsudku OS Žilina 8 riadok zhora a nie o štyri osoby, ako vyplýva zo skutkového stavu uvedeného v rozsudku. Súd sa náležite nevysporiadal ani s výpoveďou P. B., ktorý tvrdil, že skutok spáchal on spoločne s D. R. a P.   R.   (strana   7   rozsudku   OS   Žilina).   Súd   sa   nezaoberal   ani   logicky   vyplývajúcou skutočnosťou počtu osôb, keď sám svedok poškodený hovoril o počte troch osôb, tak isto ako aj P. B..“.

Vzhľadom   na   uvedené   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na spravodlivý   proces,   ktoré   podľa   neho   spočíva   v   nerešpektovaní   vykonania   ním navrhovaných dôkazov – výsluchu svedkov D. R. a P. R., ktorý bol opodstatnený „v záujme objektívneho zistenia veci a odstránenia všetkých pochybností“. Okresný súd tiež pochybil, pokiaľ „vôbec nebral do úvahy ani výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že v čase spáchania tohto skutku som sa zdržiaval v Obci S., takže som sa nemohol zároveň zdržiavať aj v Obci N., nanajvýš som nebol ani opoznaný svedkom poškodeným V. F., čo vyplýva aj z jeho výpovede. Čo sa týka skutku lúpeže, ktorej som sa mal dopustiť voči A. T., tak som sa v konaní priznal k spáchaniu krádeže, pričom z mojej strany nebolo voči poškodenému T. v žiadnom prípade použité násilie. Nakoniec ani výpovede samotného svedka poškodeného nie sú jednoznačné v tom zmysle, že by som mal voči jeho osobe použiť násilie. A opätovne aj   tu   sa   dostávame   k   tomu,   že   súd   porušil   moje   právo   tým,   že   neodstránil   všetky pochybnosti.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 1 To 132/2009 z 1. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu zrušil v časti výroku o treste a uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že mu bolo upreté právo na spravodlivý proces, pretože „súd neprihliadal na dôkazy svedčiace v jeho prospech, pričom takéto dôkazy ani nevykonal“. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že dovolanie odmietol.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo J. B., nar. 04. 07. 1981 na spravodlivý proces upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 18/2011 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 18/2011 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.

J. B. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR – (2 úkony právnej služby po 123,50 EUR – prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2x režijný paušál po 7,41 EUR, DPH 20%, t. j. 52,36 EUR), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet Advokátska...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so spôsobom vykonania dokazovania a so samotným hodnotením vykonaných dôkazov v rámci celého trestného konania spočívajúcom najmä v odmietnutí vykonať výsluch sťažovateľom navrhovaných svedkov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   podaný   mimoriadny   opravný   prostriedok   oprel   o   dovolacie   dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že v priebehu trestného konania bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Námietky pochybenia súdov prvého a druhého stupňa sťažovateľ odôvodnil spôsobom veľmi podobným s odôvodnením tejto sťažnosti.

Najvyšší   súd   napadnutým rozhodnutím   o   podanom   dovolaní rozhodol   tak,   že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto   rozhodnutia   uviedol: „V   dovolaní   obvinený   namietal,   že   konaním   okresného   aj krajského súdu došlo zásadným spôsobom k porušeniu jeho práva na obhajobu, nakoľko tieto súdy neodstránili všetky pochybnosti, ktoré v priebehu konania vznikli.

Právo   na   obhajobu   každého   proti   komu   sa   vedie   trestné   stíhanie   je   v   Trestnom poriadku upravené v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. Vyjadruje jeden z právnych princípov, na ktorých je vybudované trestné konanie a jeho zmyslom je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ako aj prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu.

Právo na obhajobu primárne zahŕňa právo na osobnú obhajobu (§ 34 ods. 1 Tr. por.), právo nechať sa obhajovať obhajcom (§ 34 ods. 1, § 36 Tr. por.) ako aj právo na povinnú obhajobu (§ 37, § 38 Tr. por.). Jednotlivé zložky práva obhajoby v širšom zmysle sú upravené v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku.

Najvyšší súd preskúmal rozhodnutie okresného a krajského súdu, ako aj konanie ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolací súd nemôže akceptovať námietku obvineného   o   zásadnom   porušení   jeho   práva   na   obhajobu,   nakoľko   nebol   naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je zásadné porušenie práva na obhajobu. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe   podľa   §   37   Tr.   por.,   ktoré   by   mohlo   mať   konkrétny   vplyv   na   vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach.

Nevykonanie   dokazovania   v   rozsahu   predpokladanom   obvineným   a   hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva na obhajobu), ale ide   o   skrytú   formu   vyjadrenia   záujmu   obvineného,   aby   boli   vykonané   dôkazy   (zistený skutkový stav) v jeho prospech.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád. Má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovení §   368 a nasledujúcich   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   na   základe   výkladu a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za   predpokladu,   že   ich   právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   námietky   porušenia   práva   sťažovateľa   na obhajobu poukazujúc na skutočnosť, že nevykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov spôsobom odlišným od predstáv sťažovateľa nezodpovedá zásadnému porušeniu práva na obhajobu. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   logickým výkladom   vylúčil   danosť   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   (porušenie   práva   na obhajobu zásadným   spôsobom),   na základe čoho   vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa teda predchádzal racionálny, a teda   ústavne   konformný   výklad   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011