znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 327/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka   v   konaní   o sťažnosti   Ing.   Z.   M.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou   L.,   s.   r.   o.,   B., konajúcou   prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   Mgr.   A.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Z. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Ing. Z. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet spoločnosti L., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou L., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: „Sťažovateľka   podala...   30.   01.   2002   na   Okresný   súd   Bratislava   I   žalobu   o zaplatenie 2.400.000,- Sk s príslušenstvom...

Dňa   23.   6.   2005   Okresný   súd   Bratislava   vydal   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 21/02 rozsudok, ktorým návrh Sťažovateľky zamietol.

Dňa 07. 02. 2008 Krajský súd v Bratislave rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/06 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I...

Dňa   13.   06.   2008   podala   Sťažovateľka   sťažnosť   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 21/02 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 171/06... Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. II. ÚS 358/08 nálezom zo dňa 27. 11. 2008 rozhodol tak, že základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   9   Co   171/06-167   zo   7.   februára   2008   porušené   bolo.   A   rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 171/06-167 zo 7. februára 2008 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...

Následne   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   23.   marca   2009   sp.   zn. 9 Co 17/2009, rozhodol tak, že v napadnutej zametajúcej časti rozsudok prvostupňového Okresného   súdu Bratislava   I   v konaní   pod   sp.   zn.   15   C   21/02   zmenil   tak,   že   zaviazal Žalovanú zaplatiť Sťažovateľke sumu 79 665, 41 EUR so 17,6 % úrokom z omeškania od 9. 2. 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť 07. 05. 2009 a vykonateľnosť 11. 05. 2009...

Dovolaním zo dňa 4. 6. 2009 sa Žalovaná na dovolacom súde domáhala toho, aby Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tento   rozsudok   Krajského   súdu   zrušil   a   návrh navrhovateľky (Sťažovateľky) v celom rozsahu zamietol.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 5. 2010 v konaní pod sp. zn. 3 Cdo 226/2009 rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní Žalovanej odložil vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   23.   3.   2009   sp.   zn. 9 Co 17/2009.“

Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie takto: „Žalovaná podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. marca 2009   sp.   zn.   9   Co   17/2009;   podala   tiež   návrh   na   odloženie   vykonateľnosti   dovolaním napadnutého rozhodnutia.

V   zmysle   §   243   O.   s.   p.   môže   súd,   ktorý   má   rozhodnúť   o dovolaní,   odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Keďže v preskúmavanom prípade sú dané dôvody pre odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd do rozhodnutia o dovolaní odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku“.

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že „Iné odôvodnenie Uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   voči   ktorému   smeruje   táto   sťažnosť   neobsahuje“, pričom sťažovateľka poukazuje na to, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky... rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodnutia rok po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a takmer   rok   po   podaní   dovolania   Žalovanou   v   čase,   keď   na   základe   uvedeného rozhodnutia súdu prebieha exekučné konanie.“

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu „došlo k porušeniu   ústavného   práva   Sťažovateľky   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď toto   uznesenie   absentovalo   akékoľvek   odôvodnenie   skutočností   v   zmysle   ktorých   mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že sú dané dôvody pre odložené vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho ho považujeme za zjavne neodôvodnené (v rozpore   s   §   169   ods.   1   a   2   OSP),   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné.“.

Sťažovateľka   na   záver   uvádza,   že „Súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky však nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.   Zahŕňa   taktiež   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania   definovanú   procesnými garanciami   spravodlivého   súdneho   konania,   ako   sú   požiadavky   rešpektovania   zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktorá   má   byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy   založili   svoje   rozhodnutia   na   dostatočných   a   právne   relevantných   dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08).“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   Sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 zo dňa 27. mája 2010 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 226/2009 zo dňa 27. mája 2010 sa zrušuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy právneho zastúpenia,   ktoré   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   a   to   troch   dní   od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. I. ÚS 327/2010-18 z 30. septembra 2010.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka v liste doručenom ústavnému súdu 25. októbra 2010 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Najvyšší   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním   č.   KP   4/2010-92 z 18. októbra   2010,   v ktorom   okrem   iného   uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) pri vypracovaní predmetného uznesenia vychádzal z doterajšej súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie, ktorým najvyšší súd rozhoduje podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, obsahuje stručné odôvodnenie   s odkazom   na   zákonné   ustanovenie   a   splnenie   dôvodov   pre   odloženie vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti domáha ochrany na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s článkom 6 ods. 1 Dohovoru formuloval Európsky súd pre ľudské práva   niekoľko   zásad   odôvodňovania   rozhodnutí,   z   ktorých   napr.   vyplýva,   že   „rozsah povinnosti uvádzať odôvodnenie sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutí. Predovšetkým je nevyhnutné   prihliadať,   okrem   iného,   na   rozmanitosť   podaní,   ktoré   môžu   predkladať účastníci konania a na rozdiely medzi zmluvnými štátmi s ohľadom na zákonnú úpravu, obyčajové pravidlá, stanoviská právnej vedy a na spôsob predkladania a vypracovávania rozsudkov.   Otázka,   či   si   súd   nesplnil   povinnosť   (vyplývajúcu   z   článku   6   Dohovoru) odôvodniť svoje rozhodnutie, sa musí posudzovať podľa okolností každého prípadu, (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994,   sťažnosť   č.   18390/91,   bod   29;   pozri   tiež   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky z 27. mája 2010, I. ÚS 207/2010-12, bod 15).

Vzhľadom na povahu a účel uznesenia o odklade vykonateľnosti - ide o rozhodnutie predbežnej povahy - obsahuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 226/2009 z 25. mája 2010 o odklade vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 17/2009   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   a   nemožno   teda   súhlasiť   so   závermi sťažovateľky uvedenými v ústavnej sťažnosti. Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   jej   prílohami   a   vyjadreniami   účastníkov   konania   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách pri rešpektovaní princípu subsidiarity (I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/01, II. ÚS 55/98, I. ÚS 4/02).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy), (I. ÚS 49/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej veci.

Podľa   sťažovateľky   vydanie   uznesenia   najvyššieho   súdu   bez   akéhokoľvek odôvodnenia je potrebné považovať za zjavný prejav svojvôle dovolacieho súdu.

Ústavný súd zo sťažnosti a k nej priložených príloh zistil, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 17/2009 z 23. marca 2009 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“)   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 15 C 21/2002   z   23.   júna   2005   tak,   že   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 79 665,41 € s príslušenstvom. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. mája 2009   a vykonateľnosť   11.   mája   2009.   Dňa   4.   júna   2009   napadla   žalovaná   rozsudok krajského   súdu   dovolaním   na   najvyššom   súde.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 226/2009 z 27. mája 2010 rozhodol tak, že do rozhodnutia o dovolaní žalovanej odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu v napadnutom uznesení odôvodnil   takto: „Keďže   v   preskúmavanom   prípade   sú   dané   dôvody   pre   odloženie vykonateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   dovolací   súd   do   rozhodnutia   o   dovolaní odložil vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku.“

Podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím o odvolaní   môže   súd,   ktorý   má   o   ňom   rozhodnúť,   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia.

Ako   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia   §   243   OSP,   zákon   vyslovene   neuvádza podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí od úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a môže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   iba   takýmto rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   všetkých   okolností   každej   veci.   Vo   svetle judikatúry ústavného súdu je možné potom iba také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zodpovedá týmto požiadavkám považovať za adekvátne a zodpovedajúce základnému právu účastníka konania na spravodlivý proces.

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností konkrétneho   prípadu   posúdiť,   či   absencia   odôvodnenia,   tak   ako   na   ňu   poukazovala sťažovateľka v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.

Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy). Odklad právoplatného rozhodnutia má mimoriadny   charakter,   pretože   súd   v   takomto   prípade   pred   rozhodnutím   o   dovolaní prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia.

Vo veci sťažovateľky ústavný súd dospel k názoru, že uznesenie najvyššieho súdu založené na v podstate nič nehovoriacom konštatovaní, že „sú dané dôvody pre odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu“, s prihliadnutím na už uvedené okolnosti nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené.

Takto koncipované odôvodnenie súdneho rozhodnutia svedčí o svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napadnutého   súdneho   rozhodnutia z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

III.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Najvyšší súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods.   3, § 11 ods.   3 a § 14 ods.   1 písm. a) a b) vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k nálezu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010