znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 326/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   MiroslavomGolianom,   advokátska   kancelária,   Budatínska   16,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ÚstavySlovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   To   33/2014zo 4. júna 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 T 81/2010z 8. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 29. júna2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 1 To 33/2014 zo 4. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutiekrajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 6 T 81/2010 z 8. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresnéhosúdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom okresného súdu   sp.   zn.   6   T   81/2010   z 8.   novembra   2013   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 To 33/2014 zo 4. júna 2014 uznaný vinným zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   5   rokov   nepodmienečne   a pre   jeho   výkon   bol zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   s minimálnym   stupňom   stráženia. Proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   a proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ v podanej   sťažnosti   koncentruje   svoju   argumentáciu   predovšetkým   do   sféry   skutkových zistení a od nich sa odvíjajúcich pochybení v postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdov,   pričom   poukazuje   na to,   že (i) „Mám   za   to,   že   výpoveď   svedka,   znalca ⬛⬛⬛⬛ dokazuje,   že   vo   výtere   z   pošvy   poškodenej   nebola   zistená   DNA odsúdeného a to aj napriek tomu, že vo svojom posudku tvrdí opak. Tvrdenia vychádzajú zrejme z presvedčenia, že ak sa na nohavičkách poškodenej v časti rozkroku našli stopy DNA ⬛⬛⬛⬛, odsúdeného, musí aj vzorka z výteru pošvy poškodenej obsahovať rovnaký biologický materiál a teda aj DNA odsúdeného. Výpoveď znalca ⬛⬛⬛⬛ dokazuje, že výter z pošvy poškodenej neobsahoval dostatočný materiál na detekovanie biologického materiálu, ktorý by potvrdzoval prítomnosť DNA odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ “, (ii) „To že odsúdený na HP podrobne popísal okolnosti stretnutia   sa   s poškodenou   ako   aj   priebeh   nasledujúcich   udalosti   zo   dňa   09.08.2009 v inkriminovanom čase, bolo právom odsúdeného vyjadriť sa ku všetkým skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu bez toho aby taká skutočnosť bola vnímaná a hodnotená v neprospech sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ v prípravnom konaní odmietol vypovedať, bolo tiež   len   jeho   právom   sťažovateľa,   v   tom   čase   obvineného,   ktoré   právo   sťažovateľ v rozhodujúcom   čase   len   využil   a   teda   ani   táto   skutočnosť   nemôže   byť   sťažovateľovi na príťaž, ako to v rozpore so zistením skutkového stavu veci, tvrdia oba súdy, najmä že vo výpovediach sťažovateľa z prípravného konania a jeho výpovedi na HP sú rozpory“, (iii)“... sťažovateľ má za to, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože o vo veci samej rozhodoval sudca disciplinárne potrestaný a   teda   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   nemohol   vystupovať   ako   nezávislí   sudca“, (iv) „Vychádzajúc z obsahu spisu a z jeho nahliadnutia som nezistil, že by vyšetrovateľ úkony výsluchu svedkov vyššie označených zopakoval po vznesení obvinenia sťažovateľa a to aj napriek   tomu,   že   výpovede   viacerých   svedkov   mali   významnú   právnu   relevanciu pre rozhodnutie   vo   veci   samej...“ (v) „Do   pozornosti   súdu   si   dovolím   dať   aj   ďalšie skutočnosti a to zanedbanie zabezpečenia   neopakovateľného dôkazu odberu vzorky krvi poškodenej ⬛⬛⬛⬛,   bez   ktorého   dôkazu   nebolo   možné   ustáliť   čas   intoxikácie poškodenej, množstvo použitej látky, čo bolo spôsobilé sťažovateľa v konaní poškodiť, lebo ustálením momentu intoxikácie poškodenej, momentu podania jej ketamínu, mohlo dôjsť k objasneniu   a   určeniu   presného   času,   kedy   sa   mohla   poškodená   dostať   do   stavu bezbrannosti s možnosťou jeho zneužitia na jej znásilnenie sťažovateľom, keď po ustálení takého času nie je vylúčené zistenie, že v rozhodujúcom čase sťažovateľ s poškodenou nebol vôbec v kontakte. Ďalej poukazujem na stopy po vpichoch injekčnou striekačkou na tele poškodenej zistených na príkaz vyšetrovateľa, čo poškodená popiera“, (vi) „Do pozornosti súdu dávam aj vyjadrenie poškodenej, ktorá tvrdila, že sťažovateľa vôbec nepozná, spoznala by ho podľa hlasu. Pred prvým stretnutím sťažovateľa a poškodenej pri ich konfrontácii, mám za to, mala byť poškodenej predložená hlasová vzorka, zadovážená podľa § 160 Tr. Por.,   k   čomu   nedošlo,   čo   je   potrebné   vyhodnotiť   negatívne,   ako   zanedbanie   ďalšej povinnosti   vyšetrovateľa   v záujem   riadneho   objasnenia   trestného   činu   kladeného sťažovateľovi   za   vinu.   Vykonanie   tzv.   hlasovej   skúšky   na   HP   nemožno   pokladať za relevantný dôkaz, ak poškodená pred touto tzv. hlasovou skúškou prišla so sťažovateľom do kontaktu.“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby   ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„1.   Okresný   súd   Bratislava   I   v   konaní   a   rozsudkom   vedenom   pod   spis.   zn. 6T/81/2010 v súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa domáhať sa právnej ochrany zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd Bratislava postupom a uznesením spis. zn. 1To/33/2014 v súvislosti s porušením   základného   práva   sťažovateľa   domáhať   sa   právnej   ochrany   zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. 6T/81/2010 v súvislosti s porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   poskytnutie   právnej   pomoci   zákonom ustanoveným postupom ako aj v súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa na poskytnutie   času   a   možnosti   na   prípravu   obhajoby   a   práva   obhajoby   prostredníctvom obhajcu porušil podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 6T/81/2010 a Uznesenie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 1To/33/2014 ruší, sťažovateľ sa prepúšťa na slobodu a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,00 €.., ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť...

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €..., ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť...

7. Okresný súd je povinný vyplatiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 €...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehopráv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípadv súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústavaalebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde(III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princípminimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Z argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že „Aktuálne   vo   veci   samej prebieha dovolacie   konanie   na   najvyššom   súde   SR,   kde   je   dovolanie   vedené pod spis. zn. 6Tdo 66/2014...“, a teda ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha ochranyuvedených práv jednak na Najvyššom súde Slovenskej republiky a zároveň aj na ústavnomsúde, musí byť jeho sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť, pretože o ochrane ním označenýchpráv, ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprvrozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky.

9. Ústavný súd preto zaujal názor (I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010,IV. ÚS 64/2010),   že   v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   ažpo rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehotana   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porov.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010 a tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciZvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike   z 12.   11.   2002,   sťažnosť   č. 46129/99,   a jehobody 51, 53 a 54, alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, a jehobody 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosťpodľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015