znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 326/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a   Petra   Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného JUDr. I. S., K., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tost   43/2011 z 22. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Základné práva JUDr. B. O. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. I. ÚS 326/2012 z 27. júna 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť JUDr. B. O. (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa (a ďalších obvinených) bola 10. septembra 2004 Krajskou prokuratúrou v T. (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaná Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) obžaloba pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. b) a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ako aj ďalšie trestné činy.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 po predbežnom prerokovaní obžaloby okrem iného rozhodol o postúpení trestnej veci vtedy Špeciálnemu súdu ako súdu vecne príslušnému [(Krajský súd v Banskej Bystrici vykonával v tom čase právomoc špeciálneho súdu), ďalej len „špeciálny súd“], a to z dôvodu, že okrem právnej kvalifikácie   skutkov   uvedenej   v   obžalobe   malo   byť   konanie   obvinených   (teda aj sťažovateľa)   posudzované   aj   ako   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, čo podľa § 15a ods. 2 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zakladalo právomoc špeciálneho súdu.

4. Proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci, ktoré bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené až 27. septembra 2011, sťažovateľ a jeho obhajca podali sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   43/2011 z 22. februára 2012 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že

„Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí... uviedol, že nie je v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie v danej veci, a preto postúpi vec v zmysle   §   188   ods.   1   vecne   príslušnému   súdu.   Súčasne   uviedol,   že   nie   je   možné... pri vyhodnocovaní   dôkazných   prostriedkov   odôvodňujúcich   podanie   obžaloby   robiť nezvratné   závery   o   skutkových   zisteniach   a   ich   právnej   kvalifikácii.   Správnosť   týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom... Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1) a 2) obžaloby aj ako trestného činu podľa § 185a ods. 1 Tr. por. pritom nie je absolútne vylúčená.

Tieto   tvrdenia   Najvyššieho   súdu...   sú...   v   rozpore   so   samotnými   ustanoveniami Trestného poriadku...

Obvinený JUDr. B. O. v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby nebol upozornený   v   súlade   s   ustanoveniami   Trestného   poriadku   vzťahujúcimi   sa a účinnými na skutky kladené mu za vinu na zmenu právnej kvalifikácie jeho konania, a preto nemal možnosť uplatniť si svoje zákonom dané opravné prostriedky, ktoré mu zákon... dáva. Tým bolo porušené jeho právo na obhajobu...

Nemožno   sa...   stotožniť   s   tvrdením...   Najvyššieho   súdu   SR...,   podľa   ktorého postúpenie veci Krajským súdom v Prešove bolo v súlade so zákonom... Najvyšší súd SR konštatuje, že trestné stíhanie aj za trestný čin podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona nemožno vylúčiť, pričom až ďalším dokazovaním a konaním bude možné túto skutočnosť potvrdiť alebo vyvrátiť...

Nemožno...   poprieť   právo   na   spravodlivý   proces   a   na   prejednanie   veci pred príslušným   súdom   a   odoprieť   všetky   zákonom   stanovené   práva   obvinenému... iba preto,   že bez   akéhokoľvek   zákonného   podkladu   má súd za   to,   že konanie...   možno, aj inak právne kvalifikovať a preto vec postúpil na to príslušnému súdu, ktorý bol v tom čase Špeciálny súd.

Na druhej strane si súd však sám protirečí ak tvrdí, že takéto skutkové závery možno vykonať až po samotnom prejednaní veci, samozrejme za uplatnenia práv obhajoby... Ak súd na základe výsledkov dokazovania, ktoré vykoná na hlavnom pojednávaní zistí, že konanie obvineného nenapĺňa pojmové znaky trestného činu podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona, a teda že na prejednanie tejto veci je Špeciálny súd (Špecializovaný trestný súd), konal vo veci nepríslušný súd. V takomto prípade konanie mal vykonať príslušný súd, a to Krajský súd v Prešove, na ktorý bola podaná obžaloba... To teda znamená, že vo veci by konal nepríslušný súd a ústavné právo obvineného zakotvené v článku 46 ústavy bolo porušené a to je dôvod na zrušenie rozhodnutia takéhoto súdu...

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí... uviedol, že rozhodnutím sp. zn. 4 To 104/04 bolo rozhodnuté aj o výroku v bode 1) uznesenia Krajského súdu v Prešove vo vzťahu ku všetkým obžalovaným... Dodatočným doručením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove dostali obžalovaní možnosť podať proti nemu opravný prostriedok, avšak len teoretickú, keďže o ich sťažnostiach bolo v podstate rozhodnuté už 19. 1. 2005, pretože Najvyšší súd SR preskúmal všetky výroky, proti ktorým sťažovatelia mohli podať sťažnosť, ako i konanie im predchádzajúce a dospel k záveru, že v tejto časti sťažnosť nie je dôvodná pri tých istých námietkach...

Tento   výklad   súdu   je   priamo   v   rozpore   so   zákonom   i   s teóriou   trestného   práva i s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR...

Ústavné práva obvineného JUDr. B. O. boli porušené už tým, že mu prvostupňový súd, teda Krajský súd v Prešove po dobu vyše siedmych rokov v rozpore s ust. § 188 ods. 4 Tr. por. nedoručil rozhodnutie súdu, na ktorý mal nárok a mal zákonom garantované právo proti tomuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok.

V   napadnutom   rozhodnutí,   Najvyšší   súd   SR   tvrdí,   že   napriek   tomu,   že   mu   toto rozhodnutie nebolo doručené... toto rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť, pretože iná osoba podala sťažnosť, ktorej toto rozhodnutie bolo doručené a to má účinky právoplatnosti aj voči nemu...

... aj obvinený JUDr. B. O. mal... a má právo vo svojej sťažnosti uvádzať dôkazy a tvrdenia na svoju obhajobu...

Nemôžu... obstáť tvrdenia súdu, že súd už zaujal právny názor k postúpeniu veci tým, že riešil sťažnosť obv. Ing. M..., pričom išlo v podstate o totožné námietky s ktorými sa súd už   vysporiadal   (Súd   sa   nemohol   vysporiadať   s   námietkami,   ktoré   si   môže   uplatniť v sťažnosti obvinený, ak takú sťažnosť obvinený nepodal lebo mu nebolo doručené práve rozhodnutie proti ktorému má sťažnosť smerovať.)

Ak súd nepristúpi a nezaoberá sa dôkazmi, resp. tvrdeniami, ktoré vo svojej sťažnosti má   právo   obvinený   uviesť,   s   právom   na   spravodlivý   proces,   takéto   konanie   nemá nič spoločné. Odmietnutie takéhoto postupu je postupom, ktoré je v rozpore so základnými právami obvineného na spravodlivý proces...“.

Sťažovateľ ďalej považoval za podstatné uviesť:„Obžaloba na obv. JUDr. B. O. a spol. bola podaná 8. 9. 2004... Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove postupuje uvedenú trestnú vec v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku. Uznesenie o postúpení veci, sp. zn. 1 T 6/04 zo 14.   10.   2004,   však   až   do   doručenia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   sp. zn. 3 Tost 43/2011 zo dňa 22. 2. 2012 obvinenému JUDr. B. O., nenadobudlo právoplatnosť... Hlavné pojednávanie nariadil Špeciálny súd až v októbri 2005, a to napriek tomu, že sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci v zmysle § 188 ods. 4 Tr. por. má odkladný účinok. Odhliadnuc od uvedeného, súd konal vo veci, aj keď mu táto vec právoplatne postúpená nebola a navyše hlavné pojednávanie nebolo nariadené do 15. 4. 2005, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 122/2005 Zb. z.

Som preto toho názoru, že Krajský súd v Prešove mohol úspešne postúpiť uvedenú trestnú vec Špeciálnemu súdu, len do nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Zb. z., teda do 15. apríla 2005 a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni, by bol iba vtedy, ak by do 15. apríla 2005 bol nariadil hlavné pojednávanie, čo sa však nestalo...

... tvrdím,   že   namietaný   postup   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí,   zakladá   porušenie   označeného   práva   sťažovateľa,   pretože   je   spojený s konkrétnymi   relevantnými,   nepriaznivými   dôsledkami   pre   sťažovateľa,   ktorý   postupom tohto súdu bol spôsobený, pričom na tento negatívny dôsledok sa vzťahuje aj výsledok konania,   ktorý   nebude   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe,   prípadne v opravných konaniach...“

Porušenie svojich základných práv sťažovateľ vidí aj v tom, že„Krajský súd v Prešove, uznesenie sp. zn. 1 T 6/04 zo dňa 14. 10. 2004 nedoručil obž. JUDr. B. O. a tomuto bolo odňaté právo na podanie sťažnosti, tak ako je to hore uvedené. Rozhodnutie preto až do dňa 22. 2. 2012 nenadobudlo právoplatnosť.

Napriek uvedenému Krajský súd v Prešove vec postupuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý v tom čase mal právomoc Špeciálneho súdu. Vec je pridelená do senátu sp. zn. 1 Tš 2/05 a zákonným sudcom sa stáva JUDr. V. M. a členovia senátu JUDr. O. K. a JUDr.   J.   G.   Tento   senát   vo   veci   začal   konať   a   rozhodovať,   o čom   svedčia   listiny nachádzajúce sa v spise...

Niet zákonného dôvodu, aby trestný spis bol následne predložený Špecializovanému trestnému súdu Pezinok a vo veci začal konať iný senát. Senát 1 Tš 23/05 v zložení JUDr. E. K., predseda a členovia senátu tam pridelení, nie sú zákonnými sudcami...

Ak teda podľa § 454a a § 454aa Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005 nedošlo k právoplatnému   postúpeniu   uvedenej   trestnej   veci   na   Špeciálny   súd   v   období   medzi 1. septembrom 2004 a 15. aprílom 2005, tak ako to predpokladajú citované ustanovenia Trestného poriadku, príslušným na ďalšie rozhodovanie je Krajský súd Prešov. Vychádzam pri   tom   z   toho,   že   krajský   súd   mohol   úspešne   rozhodnúť   o   postúpení   predmetnej   veci Špeciálnemu súdu, len do nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Zb. z.

Navyše poukazujem na to, že aj napriek nezákonnému a nesprávnemu postúpeniu veci..., zákonným senátom a teda zákonným sudcom sa stal senát 1 Tš 2/2005 a nie senát 1 Tš 23/2005. Takýmto postupom došlo k odňatiu veci jeho zákonnému sudcovi a vo veci naďalej koná a rozhoduje jednak nepríslušný súd a jednak nezákonný sudca...“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. B. O. podľa Článku 46 ods. 1 a Článku 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR a právo podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   sp. zn. 3 Tost 43/2011,   zo dňa 22. 2. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tost 43/2011, zo dňa 22. 2. 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. I. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd, aby sa vyjadril   k   prijatej   sťažnosti   a   k   vhodnosti   ústneho   pojednávania.   Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 19. septembra 2012 uviedol:

,,Podľa   nášho   názoru   je   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (3   Tost   43/2011)   vecne správne a v súlade so zákonom. Nakoľko však v súčasnosti nemáme k dispozícii kompletný spisový   materiál,   nie   je   možné   zaujať   podrobnejšie   stanovisko,   a   preto   odkazujem na písomné   odôvodnenie   rozhodnutia   z   22.   februára   2012,   sp.   zn.   3   Tost   43/2011, na ktorého záveroch aj naďalej trváme.

Máme za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu základných práv obvineného garantovaných ústavou a dohovorom, sťažnosť obvineného považujeme za vecne neopodstatnenú, a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie ju navrhujeme odmietnuť. Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní.“

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne listom z 12. septembra 2012 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8.   Ústavný   súd   po   vyhodnotení   stanovísk   účastníkov   konania   dospel   k   záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.   Po   posúdení   sťažnosti   a   jej   príloh,   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   vyjadrenia k sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   k   záveru,   že   sťažnosť nie je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje, že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne   alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

III.

K tvrdenému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

12. Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je na prerokovávanie jeho trestnej veci príslušný Špecializovaný trestný súd, resp. predtým Špeciálny súd (pre účely nálezu obidva   súdy   rovnako   označené   ako   špeciálny   súd).   Najvyšší   súd   totiž   v napadnutom uznesení rozhodujúc o jeho sťažnosti potvrdil právny záver krajského súdu vyjadrený v jeho uznesení   zo   14.   októbra   2004,   v   zmysle   ktorého   je   na   prerokovanie   tejto   trestnej   veci príslušný špeciálny súd. Sťažovateľ zastáva názor, že na prerokovanie jeho trestnej veci je príslušný   krajský   súd,   na   ktorý   aj   bola   obžaloba   pôvodne   podaná.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ namieta, že

- skutky uvedené v bodoch 1 a 2 obžaloby nemožno právne kvalifikovať ako trestný čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   185a   ods.   1 Trestného zákona,

-   právne   závery   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   sú   podľa jeho názoru v rozpore s relevantnými ustanoveniami Trestného poriadku,

-   nebol   upozornený   ani   v   priebehu   vyšetrovania,   ani   pred   podaním   obžaloby a ani po podaní   obžaloby   v   súlade   s   označenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku na zmenu právnej kvalifikácie skutku.

13. V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   vo   vzťahu   k   uvedeným námietkam sťažovateľa predovšetkým uviedol:

„Vo   vzťahu   k   námietke   obžalovaných,   že   nie   je   možné   skutky   v   bodoch   1)   a 2) obžaloby   právne   kvalifikovať   ako   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. najvyšší súd konštatuje, že súd nie je viazaný   právnou   kvalifikáciou   skutkov   uvedených   v   obžalobe   (ako   ich   kvalifikoval prokurátor).   Odchýlne   právne   posúdenie   skutku   samo   o   sebe   nie   je   ani   v   rozpore s obžalovacou zásadou.

V zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. po predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby   dospeje   k   záveru,   že   skutok   v   obžalobe   je   potrebné   inak   právne   kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie   danej   veci,   a   preto   postúpi   vec   v   zmysle   §   188   ods.   1   Tr.   por.   vecne príslušnému súdu.

V   tejto   súvislosti   možno   súhlasiť   s   argumentáciou   uvedenou   v   rozhodnutí, sp. zn. 4 To 101/04,   že   nie   je   možné   pri   vyhodnocovaní   dôkazných   prostriedkov odôvodňujúcich   podanie   obžaloby   robiť   nezvratné   závery   o   skutkových   zisteniach a ich právnej   kvalifikácii.   Správnosť   týchto   záverov   sa   preveruje   v   konaní   pred   súdom na hlavnom   pojednávaní   po   vykonaní   a   vyhodnotení   všetkých   zabezpečených   dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1)   a 2)   obžaloby   aj   ako   trestného činu založenia zosnovania   a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. por. pritom nie je absolútne vylúčená. Podľa   §   15a   ods.   2   písm.   c)   Tr.   por.   právomoci   Špeciálneho   súdu   podliehajú aj iné osoby pre obzvlášť závažné trestné činy (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) spáchané v spojení s organizovanou   skupinou   (§   89   ods.   26   Tr.   zák.)   pôsobiacou   vo   viacerých   štátoch, zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Tr. zák.) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28 Tr. zák.).

Podľa § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

a) dosiahnuť zisk, alebo

b) preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo

c)   preniknúť   do   orgánov   podnikateľských   alebo   nepodnikateľských   subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi   jednotlivými   členmi   zločineckej   skupiny   v   rámci   jej   vnútorného   organizačného usporiadania.

Keďže   vyhlásením   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   SR) z 20. mája 2009, č. k. PL. ÚS 17/08-238, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zákon č. 458/2003   Z. z.   a   súvisiace   právne   predpisy   stratili   účinnosť,   bolo   potrebné zabezpečiť kontinuitu rozhodovacej činnosti Špeciálneho súdu, čo bolo vykonané zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý zriadil Špecializovaný trestný súd s účinnosťou odo dňa vyhlásenia predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. od 17. júla 2009. V predmetnej veci preto v súčasnosti v trestnom konaní pokračuje Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako súd vecne príslušný.“

14.   V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje na   ustanovenia   Trestného poriadku aplikovateľné na problém nastolený námietkami sťažovateľa. Podľa § 188 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku   po   predbežnom   prejednaní   obžaloby   súd   postúpi   vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný. Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva oprávnenie súdu, na ktorý bola prokurátorom podaná obžaloba, postúpiť po predbežnom prejednaní obžaloby vec príslušnému súdu, ak dospeje k záveru, že nie je sám na jej prejednanie príslušný. Z uznesenia krajského súdu o postúpení veci sp. zn. 1 T 6/2004 zo 14. októbra 2004 vyplýva, že krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby   dospel   k   právnemu   záveru,   že   skutkové   zistenia   uvedené   v   bode   1   obžaloby prokurátor krajskej prokuratúry nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej skupiny v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Trestného zákona.

15. Krajský súd v tejto súvislosti v uznesení sp. zn. 1 T 6/2004 zo 14. októbra 2004 okrem   iného   uviedol,   že „Zo   skutkovej   vety   pod   bodom   1)   vyplýva,   že   k   prvotnej dohode získať finančné prostriedky z D. a. s. B. v konkurze malo dôjsť medzi obvinenými JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G., ktorí následne mali vydávať pokyny k ďalšiemu postupu pri realizácií získania finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, časť úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou mali realizovať a finančné prostriedky získané ďalšími obvinenými mali byť odovzdané obvinenému JUDr. B. O.

Plánovanie a koordinovanosť je zrejmá u obvinených JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr.   P.   G.,   na   základe   dohody   ktorých   sa   malo   začať   žalované   konanie   všetkých obvinených.   Okrem   toho   je   však   zo   skutkovej   vety   zrejmá   aj   tá   skutočnosť,   že   ostatné zúčastnené osoby mali mať 4 % podiel zo získaných finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, pričom 96 % vyfakturovanej sumy malo byť vrátených JUDr. B. O., ktorý mal osloviť   obvineného   J.   Š.   na   zabezpečenie   obchodnej   spoločnosti   k   takému   prevodu. Z uvedeného   vyplýva,   že   trestná   činnosť   uvedená   pod   bodom   1)   obžaloby   bola   vopred naplánovaná, postupne koordinovaná z jedného centra, pričom ďalší obvinení vzhľadom na potreby   jednotlivých   úkonov   zabezpečujúcich   dosiahnutie   účelu   získania   finančných prostriedkov   z   D.   a.   s.   mali   postupne   pristupovať   k   tejto   skupine,   ktorá   dopredu mala naplánovať spáchanie žalovaného trestného činu.

Podľa   názoru krajského súdu   skutkové zistenia uvedené pod bodom   1)   obžaloby krajský prokurátor nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej organizácie v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Tr. zákona. Vychádzajúc zo zabezpečených dôkazov možno vyvodiť záver, že v danom prípade išlo o skupinu najmenej troch osôb, ktorá mala existovať určité obdobie a to od presne nezisteného dňa mesiaca apríl 2002 asi do konca júla 2002, kedy konaním tejto skupiny obvinených mala byť spôsobená škoda v celkovej sume 22.140.000,- Sk poškodenej strane D. a. s. B. v konkurze.

JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G. mali naplánovať spáchanie trestného činu a celú trestnú činnosť mali aj riadiť. Na základe nimi udelených pokynov obvinení M. H., M. J., J. L. a O. N. ako aj ďalšie osoby obvinených mali vykonať úkony, v dôsledku ktorých došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu D. a. s. na účty jednotlivých obchodných spoločností,   k   ich   následnému   vybratiu   v hotovosti   a   ich   odovzdávaniu   podľa   pokynov jednotlivých   obvinených.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danom   prípade   išlo   o   skupinu obvinených   s   vnútornou   organizačnou   a   subordinačnou   štruktúrou.   Tomu   zodpovedá aj deľba   finančných   prostriedkov,   ktoré   obvinení   mali   získať   trestnou   činnosťou a to v pomere 96 % v prospech tých obvinených, ktorí naplánovali a koordinovali trestnú činnosť, a 4 % v prospech obvinených, ktorí realizovali ich pokyny.

Následkom   konania   obvinených   v   bode   1)   obžaloby   mala   byť   spôsobená   škoda veľkého   rozsahu.   Tento   skutok   krajský   prokurátor   po   právnej   stránke   kvalifikoval ako trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zákona, za spáchanie ktorého   Trestný   zákon   ustanovuje sankciu   uloženie odňatia slobody   na   päť   až dvanásť rokov.

K bodu 2) obžaloby krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obvineným M. J., O. N. a J. L. ako členom určitej skupiny sa kladie obžalobou za vinu spáchanie obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť jednak trest výnimočný a jednak trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov a to vzhľadom na účinnosť Trestného zákona v čase spáchania žalovaného skutku. Toto konanie obvinení mali spáchať spolu s ďalšími   osobami   za   účelom   spätného   získania   finančných   prostriedkov   prevedených na účet inej osoby v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 1) obžaloby.

Z uvedeného krajský súd vyvodil záver, že v prejednávanej trestnej veci v bode 1) obžaloby bolo potrebné konanie obvinených kvalifikovať po právnej stránke ako trestné činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a), ods. 5 spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona. Pretože skutok uvedený pod bodom 2) obžaloby úzko súvisí so skutkom pod bodom 1), podľa názoru súdu bolo potrebné u obvinených M. J. a O. N. toto konanie kvalifikovať ako trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), c), j) Tr. zákona, u obvineného J. L. ako trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zákona, ktorý mali spáchať v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na ust. § 15a ods. 2 písm. c) Tr. poriadku pri takomto právnom posúdení skutkov uvedených pod bodom 1) a 2) obžaloby príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci vedenej proti obv. Mgr. P. G. a spol. nie je daná. Príslušným na konanie je Špeciálny súd.“.

16. Z citovaného vyplýva, že krajský súd posúdil konanie obžalovaných po právnej stránke inak ako prokurátor krajskej prokuratúry, teda dospel k inej právnej kvalifikácii stíhaných skutkov, ktorá zakladala príslušnosť špeciálneho súdu, a preto v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec postúpil príslušnému súdu. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuvádza žiadne argumenty, prečo v danom prípade neobstojí právny   záver   všeobecných   súdov   (krajského   súdu   a   následne   najvyššieho   súdu,   pozn.) o tom, že môže ísť o zločineckú skupinu v zmysle § 89 ods. 27 Trestného zákona, od čoho je   odvodený   záver   krajského   súdu   o   príslušnosti   špeciálneho   súdu.   Najvyšší   súd sa v napadnutom   uznesení   s   týmto   záverom   krajského   súdu   stotožnil   a   poukázal aj na dôvody   skoršieho   uznesenia   sp.   zn.   4   To   101/04,   ktorým   v   tej   istej   trestnej   veci zamietol   sťažnosť   iného   spoluobvineného,   ktorá   smerovala   proti   rovnakému   uzneseniu krajského súdu o postúpení veci špeciálnemu súdu.

17. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nebol upozornený ani v priebehu vyšetrovania, ani pred   podaním   obžaloby   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   skutku,   ústavný   súd   v   tejto súvislosti zvýrazňuje, že ním označené ustanovenia Trestného poriadku sa týkajú právnej kvalifikácie   skutku   v   prípravnom   konaní,   teda   v   čase   do   podania   obžaloby.   Týkajú sa tiež zásady totožnosti skutku, teda toho, že obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľ ani len netvrdí, že v jeho trestnej veci bolo obvinenie vznesené pre iný skutok, než pre aký bola podaná obžaloba.

18. Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že posudzované námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené, keďže vo vzťahu k nim neexistuje taká príčinná súvislosť medzi   právnymi   názormi   vyslovenými   v   napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

19. Ústavný súd nevidí relevantný dôvod korigovať právny záver najvyššieho súdu, podľa   ktorého   pri   vyhodnocovaní   dôkazných   prostriedkov   odôvodňujúcich   podanie obžaloby   nemožno   robiť   nezvratné   závery   o   skutkových   zisteniach   a   ich   právnej kvalifikácii,   keďže   správnosť   (opodstatnenosť)   týchto   záverov   sa   preveruje   v   konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. Zároveň však ústavný súd nevidí žiaden dôvod ani na to, aby korigoval primerane a ústavne konformne odôvodnený záver všeobecných súdov o tom, že vzhľadom na možné právne posúdenie skutkov uvedených v obžalobe aj podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona vo väzbe na § 15a ods. 2 písm. c) Trestného poriadku bola v danej veci daná právomoc špeciálneho súdu. Napokon tento záver ústavného súdu už bol vyjadrení aj v uznesení sp. zn. IV. ÚS 410/2012 zo 16. augusta 2012,   ktorým   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   spoluobvinenej   pre   namietané   porušenie jej označených práv totožným uznesením najvyššieho súdu.

20. V prípade, ak špecializovaný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa dospeje po vykonaní   a   vyhodnotení   všetkých   zabezpečených   dôkazov   k   záveru   o   inej   právnej kvalifikácii skutku, ktorá by odôvodňovala postúpenie veci príslušnému súdu, bude môcť trestnú vec sťažovateľa postúpiť príslušnému súdu za splnenia zákonných predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak zistí súd v zažalovanom   skutku   trestný   čin,   na   ktorého   prerokovanie   je   príslušný,   postúpi vec príslušnému   súdu.   Je   však   povinný   rozhodnúť   vec   sám,   ak   ide   iba   o   miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu nemôže   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená   nadriadeným   súdom,   okrem   prípadu, že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil.

21. Rovnako tak ústavný súd nezistil dôvodnosť ďalšej námietky, pre ktorú podľa názoru   sťažovateľa   nie   je   daná   príslušnosť   špeciálneho   súdu   a   ktorá   spočíva   v   tom, že krajský súd podľa jeho názoru mohol postúpiť uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu len do nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (teda do 15. apríla 2005, pozn.), a príslušným na konanie   a   rozhodovanie   vo   veci   v   prvom   stupni   by   bol   špeciálny   súd   iba   vtedy, ak by do 15.   apríla   2005   bolo   nariadené   hlavné   pojednávanie,   čo   sa   však   nestalo. Sťažovateľ v   tejto   súvislosti   vychádza   zo   stanoviska   č.   13   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu a z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 a sp. zn. 1 Tošs 52/2007 z 10. januára 2008.

22.   V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľa   sa   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uvádza:

„K   námietke   obžalovaných,   že   vecná   príslušnosť   Krajského   súdu   v   Prešove na konanie v predmetnej veci vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu č. 13, je potrebné uviesť, že túto nie je možné akceptovať. V zmysle tohto stanoviska je vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom 2004   a   súčasne   do   1.   septembra   2004   v   nich   nebolo   týmto   súdom   nariadené   hlavné pojednávanie,   a   ak   v   čase   od   1.   septembra   2004   do   15.   apríla   2005   nedošlo   podľa prechodného ustanovenia § 454a Tr. por. účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci Špeciálnemu súdu, je na konanie vecne príslušný krajský súd, lebo prechodné ustanovenie § 454aa Tr. por. účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského súdu, keďže účelom ustanovenia § 454aa Tr. por. bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005 obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.

V predmetnej veci bola obžaloba na Krajský súd podaná Krajským prokurátorom v T.   dňa   10.   septembra   2004,   teda   v   čase   po   1.   septembri   2004,   kedy   už   boli   účinné ustanovenia   o   vecnej   príslušnosti   Špeciálneho   súdu.   Nemožno   potom   na   daný   prípad aplikovať ustanovenia § 454a a § 454aa Tr. por., keďže v tomto čase Krajský súd v Prešove pri   predbežnom   posudzovaní   skutku   uvedeného   v   obžalobe,   tento   právne   kvalifikoval aj ako trestný čin podľa § 185a Tr. zák. zakladajúci vecnú príslušnosť už vtedy existujúceho Špeciálneho   súdu,   čo   konečne   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím   zo   dňa 19. januára 2005. Z tohto pohľadu už následne nebolo rozhodujúce, či došlo k nariadeniu hlavného pojednávania Špeciálnym súdom do 15. apríla 2005, kedy nadobudlo účinnosť ustanovenie   §   454aa   Tr.   por.,   lebo   už   príslušnosť   súdu   bola   určená   zákonom,   keďže obžaloba bola podaná po 1. septembri 2004 a krajský súd kvalifikoval skutok aj ako trestný čin podľa § 185a Tr. zák.“

23. Podľa   §   454a   Trestného   poriadku   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci Špeciálneho   súdu,   v   ktorých   bolo   začaté   trestné   stíhanie   pred   1.   septembrom   2004, je na konanie   príslušný   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   a   Špeciálny   súd,   ak   v   odseku   2 nie je ustanovené inak.

Podľa   §   454a   ods.   2   Trestného   poriadku   konanie   vo   veciach,   ktoré   patria do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo vyšší vojenský súd a bolo v nich do 1. septembra 2004 nariadené hlavné pojednávanie, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa § 454aa ods. 2 Trestného poriadku vo veci, v ktorej bola pôvodne podaná obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd a ktorá bola postúpená Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454a, vykoná konanie okresný súd, krajský   súd,   vojenský   obvodový   súd   alebo   Vyšší   vojenský   súd,   ktorý   bol   príslušný na konanie   pred   1.   septembrom   2004,   ak   Špeciálny   súd   v   danej   veci   nenariadil do nadobudnutia účinnosti tohto zákona hlavné pojednávanie.

24.   Z   príloh   pripojených   k   sťažnosti   je   zrejmé,   že   obžaloba   v   trestnej   veci sťažovateľa bola podaná krajskou prokuratúrou krajskému súdu 10. septembra 2004, teda po 1. septembri 2004, keď už boli účinné ustanovenia o vecnej príslušnosti špeciálneho súdu, a preto je celkom zrejmé, že na trestnú vec sťažovateľky nemožno aplikovať právne názory vyjadrené v uvedenom stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pretože toto   riešilo   príslušnosť   trestných   súdov   iba   vo   veciach,   kde   bola   podaná   obžaloba pred 1. septembrom 2004. Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

25.   Skutočnosť,   že   uznesenie   krajského   súdu   z   roku   2004   bolo   sťažovateľovi doručené až v roku 2011, je síce vadou trestného konania vo veci sťažovateľa, avšak nič to nemení   na   tom,   že   jeho   sťažnosť   bola   meritórne   najvyšším   súdom   prerokovaná a rozhodnutá. To, že v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia poukázal najvyšší súd aj na svoje závery uvedené v uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005, nič nemení podľa názoru ústavného súdu na skutočnosti, že s námietkami sťažovateľa sa zákonným a najmä   preskúmateľným   spôsobom   vysporiadal.   K dôvodnosti   a zákonnosti   postúpenia veci špeciálnemu súdu sa najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vyjadril a reagoval pritom aj na podstatné sťažnostné námietky sťažovateľa ako obvineného. Ústavný súd považuje jeho právne závery týkajúce sa príslušnosti špeciálneho súdu na prerokovávanie trestnej veci   sťažovateľa   za   ústavne   akceptovateľné   a   udržateľné.   Vychádzajúc   z   uvedeného ako aj z už vyslovených záverov ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 410/2012 ústavný súd   aj   v tomto   konaní   dospel   k záveru,   že   označené   práva   sťažovateľa   napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené neboli.

IV.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa odňatia veci jeho zákonnému sudcovi na špeciálnom súde

26. Podstatná časť sťažnosti je venovaná aj tvrdenému zásahu do základného práva sťažovateľa   na   zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   k   čomu   malo   dôjsť   tým, že po postúpení   veci   z   krajského   súdu   najskôr   začal   v   jeho   trestnej   veci   konať   senát pod vedením predsedu JUDr. V. M., aby neskôr bol spis pridelený senátu pod vedením predsedu JUDr. E. K. Touto časťou sťažnostnej argumentácie sa však ústavný súd bližšie zaoberať nemohol z dôvodu, že (i) sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti špeciálnemu súdu, ktorý nebol sťažovateľom ani označený za porušovateľa jeho práv a ani v petite sťažnosti sťažovateľ   nežiadal   vysloviť   porušenie   jeho   práv   postupom,   prípadne rozhodnutím špeciálneho   súdu   a   ústavný   súd   je   viazaný   petitom   sťažnosti   (m. m. III.   ÚS   166/02), a zároveň   z   dôvodu,   že   (ii)   sťažnosť   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu ako sťažnostného   súdu,   ktorý   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   posudzoval   zákonnosť uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2004 o postúpení veci špeciálnemu súdu, a teda predmetom jeho rozhodovania nebolo skúmanie otázky zákonného sudcu v konaní pred špeciálnym súdom.

27. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013