znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 326/2011-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/2004   a   jeho   rozsudkom   z 9. novembra   2010   a   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 37/2011 a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť D. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/2004 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   37/2011   a   jeho   rozsudkom   z   22.   februára   2011   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004-407 zo dňa 9. 11. 2010 som   bol   zaviazaný   zaplatiť   navrhovateľovi   titulom   náhrady   škody   2.812,20   Eur   s 13% úrokom z omeškania od 1. 5. 2003 do zaplatenia. Súd prvého stupňa návrh... navrhovateľa vo zvyšku 713,66 Eur zamietol. Zaviazal ma hradiť navrhovateľovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur… a zaplatiť na účet Okresného súdu v Čadci titulom trov preddavkovaných štátom 252,44 Eur...

Proti tomuto rozsudku som podal… odvolanie, ktorým som… napadol všetky výroky rozsudku. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011 rozhodol o mojom odvolaní tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti výroku, ktorým som bol zaviazaný k povinnosti hradiť navrhovateľovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur zrušil a vrátil na ďalšie konanie.   Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Ohľadom výroku súdu prvého stupňa, ktorým mi bola uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Čadci titulom trov preddavkovaných štátom 252,44 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, hoci aj tento výrok som napadol odvolaním, krajský súd opomenul rozhodnúť.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   nadobudol   právoplatnosť   dňa   27.   6.   2011 a rozsudok   Okresného   súdu   v   Čadci   nadobudol   právoplatnosť   okrem   výroku   o   trovách konania dňa 27. 6. 2011....

Rozsudky   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5Co/37/2011-436   z   22.   2.   2011 a Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004-407 z 9. 11. 2010 nepovažujem za zákonné. Týmito   rozsudkami   došlo   k   porušeniu   mojich   základných   práv,   preto   podávam   proti obidvom   týmto   rozhodnutiam   ústavnú   sťažnosť,   ktorú   odôvodňujem   nasledujúcimi skutočnosťami...“

V   ďalšom   sťažovateľ   podrobne   uviedol   svoje   odvolacie   dôvody   proti   rozsudku okresného súdu a dôvody, v ktorých vidí porušenie ním označených základných a iných práv: „Krajský   súd   odôvodnil   rozsudok   sp.   zn.   5Co/37/2011-436   z   22.   2.   2011 nasledujúcimi skutočnosťami:… Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje,   že súd prvého stupňa po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu doplnil dokazovanie naznačeným spôsobom a rozhodol vecne správne, keď skutkový stav už dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 132 O. s. p., na ktoré odvolací súd poukazuje a s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje,   preto   s   poukazom   na   citované   ustanovenie   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ďalšie odôvodnenie nevyhtovuje, pretože sa úplne stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa... Odvolací súd sa v odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré som uvádzal   v   podanom   odvolaní,   ktoré   podľa   môjho   názoru   spochybňovali   zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, hoci pre   takýto   postup   neboli   dané   zákonné   dôvody,   pričom   svoje   rozhodnutie   riadne neodôvodnil...

Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny).

Za   týchto   okolností   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   na   moju   odvolaciu argumentáciu primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Krajský súd však v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nedal   presvedčivú   a   jasnú   odpoveď   na   podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p… Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 O. s. p.) napraviť pochybenie okresného súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na moje odvolacie námietky. Krajský súd sa však právnou argumentáciou môjho právneho zástupcu dôsledne nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozsudku okresného súdu žiadne dôvody, ktoré by umožnili konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil moje základné právo na súdnu ochranu.

Krajský súd môže postupovať podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. iba vtedy, ak takéto   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   zodpovedá   základnému   právu   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces… Odvolací súd nemôže bez ďalšieho prevziať závery súdu prvého stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal…

Odvolací súd mal vo svojom rozsudku uviesť dôvody, prečo nemožno považovať moje argumenty   a   argumenty   môjho   právneho   zástupcu   v   konaní   na   súde   prvého   stupňa a v podanom   odvolaní   za   správne,   prečo   ich   nemohol   po   právnej   a   vecnej   stránke akceptovať...

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline je zrejmé, že krajský súd na skutočnosti sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Čadci… fakticky nereagoval. Doterajšie konanie a rozhodovanie krajského a okresného súdu   bolo   jednostranné,   pretože   súdy   obidvoch   stupňov   nebrali   do   úvahy   tvrdenia sťažovateľa a ním navrhované a predkladané dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na spravodlivé posúdenie skutkového stavu v jeho spore...

Bolo   povinnosťou   krajského   súdu,   ako   odvolacieho   súdu,   aby   dal   jednoznačnú odpoveď   na   všetky   námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaní   proti   napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu takéto závery neobsahuje,   je   nepresvedčivé   a   zjavne   neodôvodnené,   čím   sa   reálne   nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Krajský   súd   v   Žiline   v   napadnutom   rozhodnutí   vôbec   nereagoval   na   námietku premlčania, ktorú som vzniesol v odvolacom konaní ohľadom sumy 3.525,86 Eur, ktorá predstavovala   celú   žalovanú   sumu   po   navrhovateľom   vykonanej   zmene   rozsudočného návrhu podaním zo dňa 9. 3. 2009, ktoré bolo doručené súdu 10. 3. 2009 a na pojednávaní dňa 30. 4. 2009.

Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí vôbec nereagoval na tú časť môjho odvolania z 20. 12. 2010 proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok rozsudku   o   úrokoch   z   omeškania,   ktorý   nebol   vôbec   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa odôvodnený.

Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí vôbec nereagoval na tú časť môjho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok rozsudku, ktorým mi   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   na   účet   Okresného   súdu   v   Čadci   titulom   trov preddavkovaných štátom 252,44 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Žiline v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo nereagoval na tú časť môjho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej som napádal výrok rozsudku, ktorým mi bola uložená povinnosť hradiť trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa. Krajský súd síce rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým som bol zaviazaný k povinnosti hradiť navrhovateľovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 5.034,51 Eur zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa však dôsledne nevysporiadal s mojimi argumentmi ohľadom nesprávnosti priznaných trov konania včítane trov právneho zastúpenia v uvedenej sume, pokiaľ ide o výpočtový základ pre priznanie trov právneho zastúpenia a počet vykonaných úkonov právnej služby právnym zástupcom navrhovateľa. Súdu prvého stupňa krajský súd nariadil, aby opätovne preskúmal uplatnenú náhradu trov konania a postupoval podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. znenie pred čiarkou, v zmysle ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí...

Poukazujem na to, že krajský súd sa v podstate stotožnil, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci   samej,   s   odôvodnením   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   riadne   a   presvedčivo neodôvodnil   výšku   škody,   ktorú   som   mal   spôsobiť   navrhovateľovi,   pričom   súd   prvého stupňa vôbec neodôvodnil výrok rozsudku ohľadom priznaného úroku z omeškania vo výške 13 % od 1. 5. 2003. Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom,   čím   fakticky   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   a porušil   jeho ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Skutočnosti,   ktoré som uvádzal v podanom   odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, uvádzam aj v tejto ústavnej sťažnosti a žiadam, aby k nim ústavný súd prihliadol pri rozhodovaní o mojej ústavnej sťažnosti...“

Sťažovateľ   navrhol „aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011-436 z 22. 2. 2011 podľa § 55 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a aby J… uložil, aby sa dočasne zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Čadci…“ a o jeho sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné právo D. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/37/2011 zo dňa 22. 2. 2011 a postupom a rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004 zo dňa 9. 11. 2010 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5Co/37/2011   zo   dňa   22.   2.   2011 a rozsudok Okresného súdu v Čadci sp. zn. 6C/220/2004 zo dňa 9. 11. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Čadci sú povinné spoločne a nerozdielne nahradiť D. M. trovy konania… v sume 332,50 Eur… na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. V., advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľovi ako odporcovi v súdnom konaní uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2 812,20 € s 13   %   úrokom   z   omeškania   od   1.   mája   2003   do   zaplatenia   z   titulu   náhrady   škody vzniknutej na motorovom vozidle navrhovateľa v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil sťažovateľ, návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 713,66 € bol zamietnutý, sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy súdneho konania v sume 5 034,51 € a zaplatiť na účet okresného súdu trovy štátu v sume 252,44 €.

Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   všetkým   výrokom   rozsudku   okresného   súdu a krajský súd rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti výrokov vo veci samej (t. j. výrok o uložení povinnosti zaplatiť sumu 2 812,20 € s 13 % úrokom z omeškania od 1. mája 2003 do zaplatenia a výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti), zrušil výrok o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť odporcovi   trovy   súdneho   konania v sume 5   034,51   € a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd ďalej rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnemu z účastníkov ich nepriznal.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných a iných práv v nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočnom odôvodnení rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu.

Podľa sťažovateľa okresný súd nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v súdnom konaní, nevysporiadal sa s rozpormi v znaleckých posudkoch k posúdeniu sumy náhrady škody,   nevykonal   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   a   v   dôsledku   uvedeného   dospel k nesprávnym   skutkovým   a   právnym   záverom   a   nedostatočnému   odôvodneniu   svojho rozsudku. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu sťažovateľ poukázal aj na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia, pokiaľ ide o navrhovateľovi priznané úroky z omeškania z priznanej istiny z titulu náhrady škody.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   riadne   s   jeho   odvolacími dôvodmi   tým,   že   pri   odôvodnení   svojho   rozsudku   postupoval   podľa   §   219   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a plne sa stotožnil so závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľa vzhľadom na nedostatky rozsudku okresného súdu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a ktoré totožne uvádza v sťažnosti, neboli splnené zákonné podmienky na takýto postup pri odôvodňovaní rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu okrem nevysporiadania sa s jeho ostatnými odvolacími dôvodmi namietal aj to, že krajský súd sa v odôvodnení svojho   rozsudku   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s   námietkou   premlčania   vznesenou sťažovateľom   v   jeho   odvolaní   a   s   namietaným   nedostatkom   odôvodnenia   rozsudku okresného   súdu   v   časti   priznaných   úrokov   z   omeškania   a   dostatočne   sa   nevysporiadal s odvolacími dôvodmi smerujúcimi proti výroku o trovách konania. Sťažovateľ namietal aj to, že krajský súd opomenul rozhodnúť o jeho odvolaní v časti smerujúcej proti výroku rozsudku okresného súdu o povinnosti sťažovateľa zaplatiť trovy štátu.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   a   jeho   rozsudok   boli preskúmateľné   na   základe   dostupného   riadneho   opravného   prostriedku   (prípustného odvolania),   ktorý   sťažovateľ   aj   využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by okresným   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov   a   jeho   skutkové   a   právne závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý   by   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide   o   právne   závery,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené a obsah odvolacích dôvodov sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali arbitrárnosti postupu krajského súdu, keď sa tento pri odôvodnení svojho rozsudku plne stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Skutočnosť,   že   v   rozsudku   okresného   súdu   absentuje   odôvodnenie   vo   vzťahu k úrokom z omeškania a že krajský súd na tento nedostatok vytýkaný sťažovateľom v jeho odvolaní nereagoval, síce možno hodnotiť ako nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu,   avšak   podľa   názoru   ústavného   súdu   (vzhľadom   na   hodnotu   sporu   a   úrokov z omeškania   a   všetky   okolnosti   prípadu)   v   uvedenom   nemožno   ustáliť   takú   intenzitu nedostatočného   odôvodnenia,   ktorá   by   zakladala   ústavnoprávny   rozmer   a   možnosť porušenia základných a iných práv sťažovateľa.

Ústavný súd nezistil žiadne prvky arbitrárnosti v rozsudku krajského súdu, ktoré by spočívali   v   tom,   že   sa   nevysporiadal   s   námietkou   premlčania   vznesenou   sťažovateľom v jeho   odvolaní   (keďže   na   vznášanie   takýchto   námietok   sa   v   odvolacom   konaní   už neprihliada), resp. dostatočne sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi smerujúcimi proti výroku o trovách konania (pretože výrok rozsudku okresného súdu v tejto časti bol zrušený a vrátený na ďalšie konanie).

Pokiaľ krajský súd opomenul vo svojom rozsudku rozhodnúť o tej časti odvolania sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách štátu, ústavný súd konštatuje, že dôsledkom uvedeného nemohlo dôjsť k právoplatnosti rozsudku okresného   súdu   v   tomto   jeho   výroku   a   sťažovateľ   má   možnosť   domáhať   sa   nápravy využitím   procesného   postupu   pred   všeobecným   súdom.   Vzhľadom   na   uvedené   toto opomenutie v rozhodovaní krajského súdu nie je spôsobilé založiť právomoc ústavného súdu ako ani možnosť porušenia základných a iných práv sťažovateľa.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011