znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 326/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., S., zastúpenej advokátkou E. H., S., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 640/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená sťažnosť I. Š., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou E. H., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 640/1997.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Ja, sťažovateľka I. Š., som podľa Zmluvy o pôžičke a Záložnej zmluvy zo dňa 1. 11. 1992 zapožičala J. K. finančné prostriedky v sume 210.000,- Sk. Túto pôžičku som ako pohľadávku   zabezpečila   Záložnou   zmluvou,   ktorej   predmetom   boli   nehnuteľnosti   v K. a ktorá Záložná zmluva bola tiež dňa 7. 4. 1993 vyznačená na LV č. 505 pre obec a k. ú. K. pod č. V-123/93. Pretože J. K. pôžičku nesplácal, požiadala som v r. 1997 o exekúciu nehnuteľností,   patriacich   J.   K.   Dňa   21.   6.   2001   podľa   zápisnice   č.   EX   305/1997   bol vykonaný rozvrh výťažku dražby nehnuteľností a bolo uspokojené zákonné záložné právo Daňového úradu v Skalici, prihlásené do exekučného konania až dňa 28. 4. 2000 a moje zmluvné záložné právo ostalo neuspokojené.

Dňa   21.   6.   2001   som   ja,   sťažovateľka,   na   rozvrhovom   pojednávaní   vzniesla námietky, o ktorých Okresný súd v Senici až dňa 22. 8. 2005 pod č. k. 7 Er 640/1997 uznesením rozhodol tak, že mojím námietkam proti rozvrhu výťažku dražby nehnuteľností vyhovel. Dňa 14. 3. 2006… Okresný súd v Senici pod č. 7 Er 640/1997 vydal uznesenie, ktorým   rozvrh   výťažku   dražby   nehnuteľností   z   21.   6.   2001   neschválil.   Proti   tomuto uzneseniu   podal   odvolanie   Daňový   úrad   Skalica,   ku   ktorému   som   sa   dňa   19.   5.   2006 vyjadrila. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 9Co E/30/2006 z 31. 11. 2006 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 26. 11. 2008 Okresný súd v Senici uznesením č. k. 7Er 640/1997 schválil rozvrh výťažku dražby nehnuteľností podľa rozvrhového pojednávania z 21. 6. 2001. Proti tomuto uzneseniu som dňa 16. 12. 2008 podala odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté KS Trnava dňa 10. 11. 2009 a ktoré mi bolo doručené dňa 31. 5. 2010.

Vo veci som dňa 6.   7.   2010 podala generálnemu prokurátorovi SR v Bratislave podnet na podanie mimoriadneho dovolania, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté. Od roku 1997 do roku 2010, teda za 13 rokov nebolo v mojej exekučnej veci, vedenej na Okresnom súde v Senici pod č. k. 7Er 640/1997 rozhodnuté.

Z uvedených skutočností vyplýva, že došlo k porušeniu článku 48 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   k   porušeniu   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

V petite svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Senici v konaní vedenom pod č. k. 7Er 640/1997   porušené bolo. 2/ I. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 21.576,- €, ktoré je Okresný súd v Senici povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3/ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky uk1adá zaplatiť trovy právneho zastúpenia I. Š. v sume 688,26 € na účet advokáta E. H… do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Okresný súd v Senici je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 688,26 € na účet Kancelárie Ústavného súdu SR... do 15 dní od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci,   a   poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/07) vyplýva, že ústavný súd je viazaný najmä návrhom na rozhodnutie (tzv. petitom) sťažnosti.

Sťažovateľka   sa   v   petite   sťažnosti   domáhala,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   došlo   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Er 640/1997.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom   konaní   okresného   súdu   vychádzal   ústavný   súd   zo   svojej   stabilizovanej judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,   že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05,   III.   ÚS   317/05, II. ÚS 67/06).

Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   v   nadväznosti   na   takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka na účely vymoženia svojej pohľadávky z titulu pôžičky v roku 1997 podala návrh na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností povinného,   ku   ktorým   bolo   zmluvne   zriadené   záložné   právo   v   prospech   zabezpečenia pohľadávky sťažovateľky voči povinnému z titulu pôžičky. Okresný súd viedol predmetné exekučné konanie pod sp. zn. 7 Er 640/1997 a exekútor poverený vykonaním exekúcie viedol konanie pod sp. zn. EX 305/1997.

Po uskutočnení dražby nehnuteľností súdny exekútor 21. júna 2001 vykonal rozvrh výťažku,   ktorý   predložil   okresnému   súdu   na   schválenie.   Po   rozhodovaní   o   námietkach a odvolaniach účastníkov exekučného konania bol rozvrh z výťažku dražby nehnuteľností z 21.   júna   2001   schválený   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   7   Er   640/1997-117 z 26. novembra 2008 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 9 CoE   30/2009-136   z   10.   novembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie   o   schválení   výťažku z dražby“).

Na základe zistenia ústavného súdu na okresnom súde uznesenie o schválení výťažku z dražby nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2010.

Podstatou sťažnosti je namietanie zdĺhavého postupu okresného súdu pri schvaľovaní rozvrhu   výťažku   dražby   nehnuteľností.   Podľa   sťažovateľky   v   namietanom   exekučnom konaní nebolo v čase podania sťažnosti „rozhodnuté“ a v tejto súvislosti uviedla, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), o ktorom v čase podania sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že právoplatné uznesenie o schválení výťažku z   dražby   je   posledným   z   úkonov   exekučného   súdu   v   exekučnom   konaní   predajom nehnuteľností   (v   ďalšom   priebehu   exekúcie   už   nasleduje   realizácia   výplaty   výťažku oprávneným osobám súdnym exekútorom v súlade s § 165 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na uvedené v čase, keď sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu (26. júla 2010) a domáhala sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   v napadnutom   konaní,   už objektívne nemohlo dochádzať zo strany okresného súdu k porušovaniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   súčasne   uvádza,   že   podnet   daný   generálnej   prokuratúre   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nie   je   riadnym   opravným   prostriedkom   proti   rozhodnutiu a nemôže mať vplyv na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia o rozvrhu výťažku dražby. Preto   nie   je   možné   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľky,   že   v   čase   podania   sťažnosti v exekučnom konaní „nebolo rozhodnuté“.

Je   potrebné   ešte   podotknúť,   že   v   danom   prípade   vzhľadom   na   sťažovateľkou namietané porušenie základného a iného práva neprináležalo ústavnému súdu posudzovať vecnú správnosť uznesenia o schválení výťažku dražby, ktorú zrejme sťažovateľka vytýkala v podnete doručenom generálnej prokuratúre.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010