znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 326/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., V., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   18/04   a jeho rozhodnutiami z 23. februára 2009 a 26. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26 Cob/46/2009   a sp.   zn.   26   Cob/47/2009   a jeho rozhodnutiami z 28. mája 2009 a 29. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. septembra 2009 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“ ) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 18/04 a jeho rozhodnutiami z 23. februára 2009 a 26. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26   Cob/46/2009   a sp.   zn.   26   Cob/47/2009   a jeho   rozhodnutiami z 28. mája 2009 a 29. mája 2009.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že:„... nálezom   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   II.   ÚS   216/04-32   zo   dňa   5. 1.   2005   bolo vyslovené, že... Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy...   postupom   Okresného   súdu...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 18/04... porušené bolo... Okresnému súdu... prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 18/04 konal bez zbytočných prieťahov...

Napriek   uvedenému   príkazu   Ústavného   súdu...   konať   bez   zbytočných   prieťahov prvostupňový súd v konaní... sp. zn. 9 C 18/04 vyniesol rozsudok iba dňa 23. 2. 2009 to teda znamená, že konanie... trvalo na prvej stupni 12 rokov 7 mesiacov a 8 dní...

Predlžovanie   súdneho   konania   vyhovoval   žalovanému   v   1/   a   2/   rade,   čím   súd prestával byť nestranným, pretože takto dostával na stranu jedného z účastníkov súdneho konania.

Z   dôvodu   prieťahov   a   nespravodlivého   súdneho   konania   podám   sťažnosť   pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovení čl. 48 ods. 2 Ústavy..., pre porušenie rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... ako aj Dohovoru...

Okresný súd... rozsudkom... zo dňa 23. 2. 2009 zamietol žalobu žalobcu M. Š.... proti žalovaným... B., s. r. o... Mesto N.... o zaplatenie 21.213,43 EUR s príslušenstvom... rozsudok Okresného súdu... bol vyhlásený iba dňa 23. 2. 2009 a dňa 26. 2. 2009 vydané   doplňovacie   uznesenie   proti   ktorým   sťažovateľka   podala   odvolanie   v   zákonom stanovenej lehote. V odvolaniach sťažovateľka popísala fakty, ktoré sú rozpísané v tejto sťažnosti...

Krajský súd... svojim rozsudkom č. 26 Cob/46/2009-468 zo dňa 28. 5. 2009 potvrdil rozsudok   Okresného   súdu...   č.   k.   9C   18/2004-406   zo   dňa   23.   2.   2009,   ako   aj   svojim uznesením č. k. 26Cob/47/2009-476 zo dňa 29. 5. 2009 doplňovacie uznesenie č. Okresného súdu... č. k. 18/2004-407 zo dňa 26. 2. 2009...

Rozsudok   Krajského   súdu...   spolu   s   uznesením   Krajského   súdu...   boli   doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 29. 7. 2009 prostredníctvom Okresného súdu... Odvolacie   konanie   prebiehalo   veľmi   rýchlo,   ale   odvolací   súd   nezistil   spoľahlivo skutkový stav, a svoje rozhodnutie opieral o skutočnosti o ktorých rozhodol prvostupňový súd... pred deväatimi rokmi - diametrálne odlišne.“.

3.   Na   základe   už uvedeného   sťažovateľka   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   vo   veci nálezom takto rozhodol:

„právo na - spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2

-   právo   na   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy...   ako   aj Dohovor...,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom... postupom Okresného súdu... v konaní 9 C 18/04 ako aj v odvolacom konaní na Krajskom súde... sp. zn. 26Cob/46/2009, a konaní 26 Cob/47/2009 porušené bolo a zrušil

- rozsudok Krajského súdu...   č.   26 Cob/46/2009-468 zo dňa 28.   5.   2009 ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu... č. k. 9 C 18/2004-406 zo dňa 23. 2. 2009,

- uznesenie krajského súdu... č. k. 26 Cob/47/2009-476 zo dňa 29. 5. 2009, ktorým potvrdil doplňovacie uznesenie č. Okresného súdu... č. k. 18/2004-407 zo dňa 26. 2. 2009, uznesenie č. Okresného súdu... č. k. 18/2004-407 zo dňa 26. 2. 2009... priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 170 000 Eur..

Žiadam priznať aj náhradu trov konania.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   obsah   sťažnosti   a jej   petit   vykazuje znaky zmätočnosti (bod 2 a 3), a to napriek tomu, že sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom zastupovala kvalifikovaná právna zástupkyňa. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp.   zn.   IV. ÚS 155/07   uviedol,   že   „v sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej   ostatných   častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).“ Napriek uvedenej zmätočnosti (bod 2 a 3) ústavný súd ustálil, že sťažovateľka namieta jednak prieťahy (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 18/04 (i) a jednak   ne/spravodlivosť   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a ne/rovnosť   účastníkov   v súvislosti s označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu (ii).

7.   V súvislosti   s bodom   6(i)   ústavný   súd   poukazuje   na   ustanovenia   §   53   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   jednou   z podmienok   prijatia   sťažnosti   fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr. IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 47   ods.   3   a   čl. 48   ods.   2   ústavy   je   v zásade   „iným   zásahom“   pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

8. Pokiaľ potom sťažovateľka namietala porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 18/2004, treba uviesť, že táto časť sťažnosti bola podaná oneskorene,   teda   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Na   okresnom   súde   bolo napadnuté   konanie   ukončené   rozsudkom   vo   veci   samej   z   23. februára 2009,   pričom sťažovateľka sa o prípadných prieťahoch v konaní pred okresným súdom mohla dozvedieť najneskôr   doručením   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľka   proti   rozsudku   okresného   súdu podala odvolanie 6. marca 2009, keď nepochybne mala vedomosť o vecnom rozhodnutí okresného súdu, a sťažnosť doručila ústavnému súdu 28. septembra 2009. V okolnostiach danej   veci   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   okresnému   súdu   bolo   možné   podať v dvojmesačnej lehote počítanej od ukončenia veci okresným súdom, resp. od doručenia tohto rozhodnutia sťažovateľke, k čomu však nedošlo, preto bola táto časť sťažnosti podaná oneskorene.

9. V tejto súvislosti ústavný súd už iba pripomína, že okresný súd (ale aj krajský súd) v čase podania sťažnosti už nemohli právne relevantným konaním spôsobovať sťažovateľke zbytočné prieťahy v predmetných konaniach, pretože konania na oboch stupňoch súdov sú právoplatne skončené.

10. Navyše k zbytočným prieťahom v konaní pred krajským súdom nemohlo dôjsť, lebo krajský súd prevzal súdny spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky 2. apríla 2009 a okresnému súdu ho vrátil spolu aj s rozhodnutím o odvolaní 15. júla 2009. Samotná dĺžka konania viac ako 3 mesiace pred krajským súdom neumožňuje prijať záver, že k prieťahom došlo. Túto skutočnosť potvrdzuje aj sťažovateľka v sťažnosti, keď uvádza, že „odvolacie konanie   prebehlo   veľmi   rýchlo.“,   v dôsledku   ktorého   tvrdenia   prieťahy   v konaní   pred krajským súdom podľa samotnej sťažnosti a sťažovateľky ani neboli v hre.

11.   V súvislosti   s bodom   6(ii)   sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 18/04-406 z 23. februára 2009, ktorým zamietol jej žalobný   návrh   na   úhradu   ušlého   zisku,   a to   z dôvodu „predlžovania   súdneho   konania a vyhovoval   žalovanému   v 1.   a 2.   rade,   čím   súd   prestal   byť   nestranným,   pretože   takto dostával na stranu jedného z účastníkov súdneho konania“. Sťažovateľka taktiež žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 18/04-407 z 26. februára 2009, ktorým jej uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy štátu – znaleckého dokazovania. Obdobne   sťažovateľka   žiada   zrušiť   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   26 Cob/46/2009 z 28. mája   2009,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   9 C 18/04-406 z 23. februára 2009 z dôvodu, že „odvolací súd nezistil spoľahlivo skutkový stav“, a tiež žiada zrušiť uznesenie krajského súdu sp. zn. 26 Cob/46/2009 z 29. mája 2009, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 18/04-407 z 26. februára 2009.

12.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietanou   vecnou   stránkou   rozsudku   a uznesenia okresného súdu musel sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci, pretože proti rozsudku   a uzneseniu   okresného súdu   bolo možné podať odvolanie,   čo   sťažovateľka   aj využila,   keď   6.   marca   2009   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 9 C 18/04-406 a 13. marca 2009 podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 18/04-407.

13.   Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   rozhodnutiami krajského súdu, ústavný súd už viackrát uviedol, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutia   krajského   súdu   (ale   ani okresného)   z dôvodu   vytýkaného   porušovania   označených   práv   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky vec prerokoval a meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 26 Cob/46/2009 z 28. mája 2009 tak, že napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Krajský   súd   svoje rozhodnutie po uvedení odôvodnenia prvostupňového súdu odôvodnil tým, že: „... Proti... rozsudku   podala   žalobkyňa...   odvolanie.   Argumentovala   tým,   že   podľa   bodu   3.   dohody o prenájme nebytových priestorov... sa prenajímateľ zaviazal odovzdať predmetné nebytové priestory nájomcovi v stave spôsobilom k dohodnutému a nerušenému užívaniu za účelom poskytovania   reštauračných   služieb...   žalovaní   túto   povinnosť   porušili...   nedostatky neodstránili a tak svojou nečinnosťou a neskôr nedovolením napojiť sociálne zariadenie na mestskú kanalizáciu, zabránili prevádzkovaniu reštauračného zariadenia..., čím žalobkyni spôsobili   škodu.   Žalobkyňa   preto   mohla   denný   bar   prevádzkovať   iba   8   hodín   denne a vznikla jej škoda na ušlom zisku za roky 1994 a 1995 podľa znaleckého posudku vo výške 634.075,84 Sk.

Na základe uvedeného... žalobkyňa... žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

K odvolaniu sa... vyjadril žalovaný v 1. rade... Žalobkyňa opomenula, že účel nájmu vyplýva   z   §   3   ods.   2   zákona   č.   116/1990   Zb.,   podľa   ktorého   sa   nebytové   priestory prenajímajú   na   účely,   na   ktoré   sú   stavebne   určené.   Tento   účel   bol   daný   dávno   pred vydražením prevádzkovej jednotky žalobkyňou a prenajímateľ mal povinnosť poňať ho i do nájomnej   zmluvy   so   žalobkyňou...   Žalobkyňa   potrebné   stavebné   úpravy   na   odstránenie nedostatkov (vykonanie ktorých jej bolo uložené rozhodnutím štátneho orgánu) vykonala i bez   súhlasu   žalovaného   v   1.   rade   a   o   jeho   udelenie   žiadala   až   dodatočne.   Žalovaný v 1. rade žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd... dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva   a   medzi   účastníkmi   nebolo   ani   sporné,   že žalobkyňa predmetné nebytové priestory užívala na základe Dohody... zo dňa 21. 2. 1992. Touto   zmluvou   prenajímateľ   B...   prenajal   žalobkyni   ako   nájomkyni   nebytové   priestory nachádzajúce sa na adrese..., pozostávajúce zo 7 miestností na ploche 299,78 m2. Podľa bodu 3. zmluvy sa prenajímateľ zaviazal nájomkyni odovzdať predmetné nebytové priestory v   stave   spôsobilom   k   dohodnutému   a   nerušenému   užívaniu,   za   účelom   poskytovania reštauračných služieb. V zmluve sa strany okrem iného dohodli i na výške nájomného a jeho splatnosti a na trvaní nájmu do 6. 12. 1996. Podľa bodu 10. tejto zmluvy je možné ju zo strany   prenajímateľa   vypovedať   v   1   mesačnej   výpovednej   lehote   v   prípade   porušenia dohodnutého spôsobu užívania a úhrady nájomného. Ktorákoľvek zo zmluvných strán bez udania dôvodu môže od zmluvy odstúpiť za použitia mesačnej výpovednej lehoty, ktorá začne plynúť prvý deň nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede.

Z výpovede predmetnej dohody o prenájme nebytových priestorov zo dňa 31. 10. 1994   vyplýva,   že   prenajímateľ   podľa   bodu   10.   dohodu   vypovedal   s   jednomesačnou výpovednou lehotou z dôvodu existencie dlhu žalobkyne na nájomnom vo výške 249.851,- Sk. Prevzatie tejto výpovede žalobkyňa potvrdila odtlačkom svojej pečiatky a pripojením podpisu.“

Následne odcitoval na vec sa vzťahujúce zákonné ustanovenia a uviedol, že „Medzi účastníkmi   nebolo   sporné,   že   výpovedný   dôvod   podľa   §   9   ods.   2   písm.   b/   zákona   č. 116/1990 Zb. spočívajúci vo viac ako mesačnom omeškaní s platením nájomného bol daný, preto   odvolací   súd   dospel   k   právnemu   záveru,   že   predmetný   nájom   skončil   uplynutím dohodnutej 1-mesačnej výpovednej lehoty dňom 1. 12. 1994. Po uvedenej dobe preto už nájomný vzťah založený zmluvou zo dňa 21. 2. 1992 netrval a žalobkyňa sa preto nemôže úspešne   dovolávať   náhrady   škody   za   porušovanie   povinností   z   neho   vyplývajúcich   za obdobie po jeho skončení.

Žalobkyňa sa však domáha náhrady škody i za obdobie roka 1994, počas ktorého ešte predmetný nájom do 31. 11. 1994 (vrátane) trval. Žalobkyňa tvrdí, že prenajímateľ porušil   svoju   zmluvnú   povinnosť   odovzdať   jej   predmetné   nebytové   priestory   v   stave spôsobilom na dohovorené užívanie (poskytovanie reštauračných služieb), keďže nemali samostatné   toalety   oddelené   podľa   pohlavia.   Porušenie   tejto   povinnosti   malo   viesť k situácii, že mohla reštauračné služby poskytovať iba v 8-hodinovom dennom režime a nie v ňou želanom   16-hodinovom,   čím   jej   žalovaní spôsobili   škodu   vo forme   ušlého zisku. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že uvedený nedostatok mal priamy vplyv na skrátenie dennej prevádzkovej doby Espressa zo 16 na 8 hodín. Z rozhodnutia Obvodného úradu... zo dňa 12. 5. 1992 takéto obmedzenie nevyplýva, vyplýva z neho iba záväzný pokyn uvedený na odstránenie uvedeného nedostatku do 1. 1. 1995. Odvolací súd pre úplnosť opakuje,   že k   uvedenému   dňu   už   nájom   predmetných   nebytových   priestorov   za   účelom prevádzkovania reštauračných služieb netrval, pretože skončil výpoveďou prenajímateľa za vyššie uvedených okolností.

Odvolací súd preto konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala také porušenie právnej povinnosti prenajímateľom nebytových priestorov, ktoré by malo za následok vznik ňou tvrdenej   škody   vo   forme   ušlého   zisku,   nepreukázala   preto   evidentne   príčinnú   súvislosť medzi   prípadným   porušením   povinností   prenajímateľa,   vyplývajúcej   okrem   zmluvy   i   z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. a tým, že jej obmedzením prevádzkovej doby vznikla škoda vo forme ušlého zisku. Je tiež potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania možno dospieť iba k takému záveru, že žalobkyňa právneho predchodcu žalovaného v 1. rade o odstránenie predmetného nedostatku požiadala až listom zo dňa 1. 3. 1995, jeho skoršie oznámenie zo žiadneho žalobkyňou produkovaného dôkazu nevyplýva. Žalobkyňa pritom   mala   povinnosť   tak   urobiť   v   zmysle   §   5   ods.   4   zákona   č.   116/1990   Zb.   bez zbytočného odkladu.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny vo výroku podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, i keď z právnych dôvodov odlišných od dôvodov, ktoré viedli súd prvého stupňa k zamietnutiu žaloby.“.

15.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností   súvisiacich   s namietanou   vecnou stránkou   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   a sťažovateľka   neuviedla   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver o porušení týchto základných práv. K vykonaniu dôkazov sa sťažovateľka mala možnosť v konaní pred okresným súdom a krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník konania. Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by sa mala sťažovateľka dostať do podstatne nevýhodnejšej situácie, v ktorej sú/boli žalovaní.

16.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Rovnaké závery, vychádzajúc z už uvedeného, platia aj čo sa týka namietaného uznesenia   sp.   zn.   26   Cob   47/2009   z   29.   mája   2009,   ktorým   krajský   súd   potvrdil prvostupňové uznesenie o povinnosti sťažovateľky – ako neúspešnej účastníčky konania – uhradiť trovy   štátu (znaleckého dokazovania). Túto časť sťažnosti   ústavný súd tak isto odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovaným nárokmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2009