znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 325/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š., zastúpených advokátom JUDr. D. M.., P., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 10 NcC 2/2011-277 z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2011 doručená sťažnosť Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   č.   k.   10   NcC   2/2011-277   z   10.   marca   2011   (ďalej   len   „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Na základe žalobného návrhu JUDr. I. R. proti Š., sa na OS Košice I vedie pod sp. zn. 24 C 236/2009 súdne konanie o ochranu osobnosti.

Na pojednávaní 14. 2. 2011 vzniesol žalobca – sťažovateľ – námietku zaujatosti konajúcej sudkyne Mgr. Z. Č...“

Z námietky zaujatosti vyplýva, že sťažovateľ nemá žiadnu vedomosť o tom, že Mgr. Z. Č. je zákonnou sudkyňou vo veci vedenej Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 236/2009, pretože mu nebolo doručené oznámenie súdu o tejto skutočnosti, pričom námietku zaujatosti napriek tejto skutočnosti podáva a odôvodňuje ju tým,   že   zákonná   sudkyňa   vymedzila   na   pojednávaní   konanom   14.   februára   2011   ako tvrdenia, ktoré bude posudzovať z hľadiska práva na ochranu osobnosti iné, ako tie, ktoré ako difamačné vymedzila vo svojej žalobe a na pojednávaní konanom 4. októbra 2010 žalobkyňa,   pričom   k   týmto   tvrdeniam   žiadala   od   účastníkov   aj   listinné   dôkazy.   Ďalej sťažovateľ v námietke zaujatosti poukazuje na to, že zákonná sudkyňa napriek vznesenej námietke   zaujatosti   odročila   pojednávanie   na   určitý   termín,   čím   dopredu   naznačila,   že o námietke rozhodne tak, že ju nepredloží odvolaciemu súdu.

Ďalšími dôvodmi podanej námietky zaujatosti boli tieto tvrdenia sťažovateľa: «Po doručení zápisnice z... pojednávania zistil žalovaný... že sudkyňa nezaprotokolovala do... zápisnice otázku právneho zástupcu žalovaného svedkovi JUDr. R. a jeho odpoveď na ňu... Dôkazom vzťahu sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni je aj to, že osobne poznala jej manžela – svedka JUDr. J. R. pred pojednávaním konaným dňa 14. 2. 2011. V tento deň, bezprostredne po vstupe sudkyne do pojednávacej miestnosti táto totiž uviedla, že pristúpi k výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne prítomný, hoci tento svedok ešte ani nebol v pojednávacej   miestnosti   a   preto   ani   zákonným   spôsobom   nemohla   sudkyňa   overiť   jeho totožnosť a tak vedieť že je naozaj prítomný...

Z   uvedeného   vyplýva len jeden možný   záver   a to   ten,   že sudkyňa   pozná   osobne manžela   žalobkyne   a   preto   nepotrebovala   na   overenie   jeho   totožnosti   a   zistenie   jeho prítomnosť jeho poznanie podľa občianskeho preukazu či iných osobných dokladov. Z vyššie uvedených skutočností je preukázaný vzťah sudkyne Mgr. Z. Č. k žalobkyni tým že:

- namiesto žalobkyne a v jej prospech, teda v prospech jedného účastníka konania hľadala a našla iné časti podnetu žalovaného z 28. 11. 2008, ktoré nie sú predmetom tohto súdneho konania, ktoré považuje sama sudkyňa za difamačné a žiada žalovaného, aby k nim predložil   dôkazy   pravdy,   hoci   sama   žalobkyňa   tieto   sudkyňou   nájdené   časti   podnetu žalovaného   z   28.   11.   2008   nepovažovala   a   v   žalobe   neoznačila   ako   difamačný   zásah žalovaného a preto nie sú predmetom súdneho konania. Týmto sa súdne konanie vedené sudkyňou Mrg. Z. Č. nejaví navonok ako objektívne a nestranné a aj podľa rozhodnutia NS SR č. 58/2002 je už toto dôvodom na vylúčenie tejto sudkyne,

- sudkyňa tak urobila prostredníctvom nesprávnej aplikácie ust. § 118 a 120 O. s. p., keď   s   odkazom   na   ne   nepoučovala   a   nevyzývala   žalovaného   na   predkladanie   dôkazov k tvrdeniam žalovaného /„svojim tvrdeniam“/ v tomto súdnom konaní, ale k tvrdeniam, ktoré neboli predmetom tohto súdneho konania, ale boli uvedené len v podnete žalovaného z 28. 11. 2008 a ktoré sama žalobkyňa v tomto konaní ani neoznačila ako difamačný zásah a nežiadala za ne satisfakciu.

Touto nesprávnou aplikáciou uvedených ustanovení O. s. p. znevýhodnila žalovaného tak, že ho postavila do horšej dôkaznej situácie v ktorej by bez vyššie uvedeného konania sudkyne nebol, t. j. že ho núti predkladať dôkazy na preukázanie pravdivosti tvrdení vo vzťahu k 68 plnomocenstvám, ktoré nie sú predmetom tohto konania /I. ÚS 59/00/, hoci vo vzťahu   k   žalobkyňou   samou   označeným   vyjadreniam   žalovaného   nemal   žalovaný   dôkaz pravdy, lebo išlo o hodnotiaci úsudok.»

O   námietke   zaujatosti   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   ju zamietol.

Podľa sťažovateľa „... Krajský súd v Košiciach svojím rozhodnutím porušil základné právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   nestranným   sudcom   zaručené   mu   citovanými ustanoveniami Ústavy a Dohovoru.“.

Toto   svoje   tvrdenie   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   konanie   zákonnej   sudkyne, ktorým «„poučila“ účastníkov, ktoré časti podnetu sťažovateľa na žalobkyňu podaného Slovenskej advokátskej komore, považuje ona – sudkyňa – za tie, ktoré bude – ona sudkyňa – v tomto súdnom konaní skúmať ako zásah do osobnostných práv žalobkyne a že vyzvala žalovaného predložiť na túto ňou vybranú časť podnetu dôkaz pravdy...

odvolací   súd   skutkovo   nesprávne   označil   za   „...protokoláciu   textu   žaloby...“   a právne ho vyhodnotil len ako „procesný postup sudcu, ktorý podľa § 14 ods. 3 O. s. p. nie je dôvodom na vylúčenie sudcu...

Podľa názoru sťažovateľa   sa všeobecný súd takouto aplikáciou ust.   § 14 ods.   3 O. s. p. „... dopustil presne toho, čo ústavný súd aj odborná literatúra... všeobecným súdom dlhodobo   vyčítajú,   t.   j.   neštandardného   formalistického   a   rozporuplného   rozhodnutia o námietke   zaujatosti   sudkyne,   s   tendenciami   k   pozitivnoprávnemu   prístupu   a   nie k prirodzenoprávnemu a s tendenciami reštriktívneho výkladu ust. § 14 a nasl. O. s. p. vo svetle ústavného imperatívu práva na spravodlivý proces...

Zmyslom interpretácie práva /právnych noriem/ je totiž „rekonštrukcia myšlienky obsiahnutej v zákone“ /pozri P. Holländer: Filosofie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeňěk, s. r. o., str. 224/ a v tomto zmysle je nepochybne základnou myšlienkou tu relevantného ust. § 14 Ods. 1 O. s. p. v spojení s myšlienkou ust. čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru   to   že   možná   pochybnosť   o   nezaujatosti   sudcu   vylučuje   sudcu   z   konania a rozhodovania   o   veci.   Ústavne   konformné   interpretovanie   existencie   „možnej pochybnosti“ vylučuje potrebu jednoznačného preukázania jej existencie, lebo to vylúčená samotný podstata pojmu pochybnosť, ktorý je opakom jednoznačnosti.

Aj   právnemu   laikovi   musí   byť   zrejmé,   že   keď   sudkyňa   Mgr.   Č.   sama   z vlastnej iniciatívy vybrala z predmetného podnetu sťažovateľa podaného na žalobkyňu Slovenskej advokátskej komore /SAK/ inú jeho časť ako sama žalobkyňa a tento ide preskúmavať ako difamačný   zásah   a   vyzvala   žalovaného   predložiť   k   nemu   dôkaz   pravdy,   tak   tu   nejde o „procesný postup sudkyne“ ale vecný zásah sudkyne do predmetu konania...

Je nepochybne v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, aby odvolací súd označil vecnú zmenu predmetu konania vykonanú z vlastnej vôle /čiže svojvôle/ sudkyňou tak,   že   sudkyňa   z   vlastnej   iniciatívy   nahradila   difamačný   zásah   vymedzený   žalobkyňou v žalobnom petite iným difamačným zásahom, ktorý vyhľadala sama sudkyňa a takúto vecnú zmenu spočívajúce v zmene difamačného zásahu sudkyňou z vlastnej iniciatívy označil iba za   jej   „procesný   postup“   a   z   tohto   dôvodu   námietke   zaujatosti   nevyhovel.   Takáto „rekonštrukcia myšlienky obsiahnutej v zákone“ /pozri vyššie/ krajským súdom je nielen nezákonná ale aj ústavne nekonformná...

Odvolaciemu súdu však stačilo na to, aby uveril sudkyni, že „subjektívne“ zaujatá nie je, jej strohé vyjadrenie že nemá žiaden pomer k veci, účastníkom ani k ich zástupcom. Takéto formálne a bezobsažné vyjadrenie však vo svetle objektívne preukázaného konania sudkyne popísaného vyššie nielenže neobstojí, ale sa javí ako nepravdivé, prinajmenšom nepresvedčivé a vzbudzujúce pochybnosti o jej nezaujatosti; pričom samotná existencia „pochybností o nezaujatosti“ je podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1 O. s. p. /pozri I. ÚS 338/2006 o interpretácii a aplikácii právnej normy s jednoznačným normatívnym textom/ zákonným dôvodom na vylúčenie sudcu.

Bolo   preto   povinnosťou   odvolacieho   súdu   prinajmenšom,   preskúmať   toto   suché, dôkazné bezobsažné a bezvýznamné vyjadrenie sudkyne, bez výpovednej dôkaznej hodnoty z hľadiska jej   vyššie uvedeného   konania,   ktorého   sa   objektívne preukázateľne dopustila a ktoré bolo dôvodom vznesenia námietky jej zaujatosti, t. j. spýtať sa jej napr.:

- prečo vyhľadávala za žalobkyňu z podnetu žalovaného iné časti ako difamačné

- čo ju k tomu viedlo

- prečo   sa   nezaoberala   žalobkyňou   samou   v   žalobnom   petite   vymedzenými difamačnými zásahmi

- ako vysvetlí fakt, že poznala manžela žalobkyne pred pojednávacou miestnosťou bez toho, aby sa tento preukázal osobnými dokladmi

- prečo neprotokolovala všetky časti výpovede svedka – manžela žalobkyne, atď. Keďže   tak   odvolací   súd   neurobil,   tak   subjektívnu   zaujatosť   tejto   sudkyne   vôbec neskúmal   –   nepreveroval   –   a   teda   sa   námietkou   zaujatosti   z   tohto   hľadiska   vecne nezaoberal, čo z ústavného hľadiska možno považovať za „denegatio iustitiae“.

Pritom podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1 O. s. p. /pozri I. ÚS 338/2006/ „... Sudcovia sú vylúčení ak... možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“, stačia tieto samotné pochybnosti na vyslovenie zaujatosti tejto sudkyne.

Preto   je   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   úplne   povrchné a nedostatočné a tým aj nepresvedčivé a preto v rozpore aj s ust. § 157 ods. 2, poslednou vetou O. s. p., pričom právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu je podľa judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z   imanentných   atribútov   základného   práva   na spravodlivý proces a jednak povinnosťou súdu danou mu ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR... Následne sa odvolací súd dopustil aj ďalšieho vecného pochybenia, keď protokoláciu časti podnetu žalovaného na žalobkyňu z 28. 11. 2008 do zápisnice na pojednávaní 14. 2. 2011   nesprávne   označil   za   „protokoláciu   textu   žaloby“   /str.   3   predposledný   odsek rozhodnutia/; a keďže podľa neho išlo iba o nesprávnu protokoláciu textu žaloby sudkyňou, tak je to len jej procesné pochybenie, čo nie je dôvod zaujatosti...

Navonok   spravodlivé   /must   be   seen   to   be   done/   sa   nemôže   javiť   v   zmysle vyššieuvedenej zásady „Justice must not only be done, it must be seen to be done“ ani konanie tejto sudkyne na pojednávaní 14. 2. 2011, ktoré je v zjavnom /príkrom/ rozpore s ust. § 118a O. s. p. ktoré ustanovenie má povahu lex specialis vo vzťahu k difamačným žalobám...

Pojednávania 14. 2. 2011 bolo však už 4. pojednávaním v predmetnej vec, nie prvým, ako   to   vyžaduje   vyššie   uvedené   ustanovenie,   preto   na   ňom   už   sudkyňa   nemalo   právo poučovať   podľa   ust.   §   118a   ods.   3   O.   s.   p.   a   ani   žalobkyňa   právo   /možnosť/   meniť rozhodujúce skutočnosti o veci samej – t. j. ktorú časť podania žalovaného na SAK považuje za difamačnú a ani označovať dôkazy na preukazovanie týchto nových tvrdení...

Rovnako nemožno považovať za správny záver odvolacieho súdu, že je iba vadným procesný   postup   sudkyne   to,   že   14.   2.   2011   vstúpila   do   pojednávacej   miestnosti   pred otvorením pojednávania s tým, že pristúpi k výsluchu svedka Ing. R. – manžela žalobkyne, ktorý je prítomný pred pojednávacou miestnosťou. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za   nesprávny   procesný   postup   sudkyne   to,   že   zisťovala   totožnosť   tohto   svedka   pred pojednávacou miestnosťou.

Takýto záver je jednak v rozpore s obsahom zápisnice z tohto pojednávania, ktorá zachycuje postup tejto sudkyne a jednak je vecne a logicky nemožný...

Vec   sa   má   jednoducho   tak,   že   sudkyňa   manžela   žalobkyne   pred   pojednávacou miestnosťou videla a vedela kto to je...

Už   táto   skutočnosť   sama   o   sebe   nutne   vzbudzuje   pochybnosť   žalovaného   v   tom smere, že keď sudkyňa osobne pozná manžela žalobkyne, tak odkiaľ ho pozná, akého druhu je táto známosť, či to môže ovplyvniť konanie a rozhodovanie o veci a pod. Len tak by bolo možné   zistiť,   či   táto   skutočnosť   predstavuje   na   strane   sudkyňa   „kvalifikovaný   pomer“, o ktorom sa bez bližšieho vysvetlenia iba zmieňuje odvolací súd. Ani toto však odvolací súd nezisťovala a tak táto pochybnosť zostala neodstránená a je preto podľa jednoznačného normatívneho textu ust. § 14 ods. 1 OZ pri jeho ústavne konformnej interpretácii v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR dôvodom na vylúčenie sudkyne.

Keď Krajský súd v Košiciach posúdil uvedené konanie sudkyne Mgr. Č. len ako jej nesprávny procesný postup a z tohto dôvodu námietke zaujatosti vznesenej žalovaným – sťažovateľom – voči tejto sudkyni, je jeho konanie aj nespravodlivé, čím porušil aj právo sťažovateľa na spravodlivý proces.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach 10 NcC 2/2011-277 z 10. marca 2011 porušené bolo.

2/ Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 10. 3. 2011, č. k.10 NcC 2/2011-277 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3/ Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 314,18 € /2 krát po 123,50 € – § 11 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + 2 x paušál po 7,41 € – § 16 ods. 3 Vyhl. 655/2004 + DPH 20 % 52,26 € – § 18 ods. 3 vyhl. 655/2004/ do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. M., advokáta...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označeného základného   a   iného   práva   uznesením   krajského   súdu.   Týmto   uznesením,   ako   už   bolo uvedené,   rozhodol   krajský   súd   o   námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   vo   veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 24 C 236/2009 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej prerokúvania a rozhodovania.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uvádza: „Žalovaný predovšetkým namietal, že nemá vedomosť o tom, že by sa uvedená sudkyňa stala zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci, pretože mu nebolo doručené oznámenie súdu o tejto skutočnosti.

Ďalej žalovaný namieta, že konajúca sudkyňa v zápisnici o pojednávaní dňa 4. 10. 2010   vymedzila   ako   tvrdenia,   ktoré   bude   posudzovať   z   hľadiska   práva   na   ochranu osobnosti,   netotožné   ako   tie,   ktoré   ako   difamačné   tvrdenia   vymedzila   vo   svojej   žalobe žalobkyňa. Takéto konanie považuje žalovaný za arbitrárne – svojvoľné a z hľadiska zákona nezákonné. Ďalej sa žalovanému súdne konanie nejaví navonok ako objektívne a nestranné tým, že na pojednávaní 14. 2. 2011 sudkyňa z vlastnej incitiatívy našla namiesto žalobkyne inú časť textu podnetu žalovaného obsahujúcu iné tvrdenia, ako sú tie, ktoré označila ako difamačné žalobkyňa sama, v tomto smere začala sudkyňa aj vykonávať dokazovanie tým, že   žiada   od   účastníkov   listinné   dôkazy   k   týmto   tvrdeniam.   Sudkyňa   tiež   upozornila žalovaného, že sa mení jeho dôkazná pozícia a je zaťažený dôkazom pravdy vo vzťahu k plnomocenstvám   z   priestupkového   konania,   teda   k   skutočnostiam,   o   ktorých   žalobkyňa netvrdila, že sú difamujúcim zásahom a neboli predmetom konania. Týmto konaním sudkyne sa navonok konanie javí ako nie objektívne a nie nestranné. Na tom istom pojednávaní sudkyňa napriek vznesenej námietke zaujatosti odročila pojednávanie na určitý termín, čo žalovaný považuje za prejudikovanie konania v tom, že námietku nepredloží odvolaciemu súdu.   Sudkyňa   nezaprotokovala   do   zápisnice   otázku   právneho   zástupcu   žalovaného svedkovi   JUDr.   R.   a   odpoveď   na   ňu.   Takéto   jednanie   sudkyne   vzbudzuje   dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalovaný ďalej tiež poukazuje na to, že konajúca sudkyňa na dosiahnutie   výhody   pre   žalobkyňu   vyložila   nesprávne   ust.   §   118   a   §   120   O.   s.   p.   v neprospech žalovaného. Žalovaný tiež tvrdí, že konajúca sudkyňa osobne poznala manžela žalobkyne, svedka JUDr. J. R., pred pojednávaním konaným 14. 2. 2011, čo vyvodzuje z toho, že uviedla na pojednávaní, že pristúpi k výsluchu svedka JUDr. R., ktorý je osobne prítomný,   hoci   tento   svedok   nebol   v pojednávacej   miestnosti   a   preto   sudkyňa   nemohla zákonným   spôsobom   overiť   jeho   totožnosť.   Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   navrhuje,   aby nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Košice I. Mgr. Z. Č. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci, prejednávanej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24C 236/2009...

Predpokladom pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci je určitý kvalifikovaný pomer k veci alebo kvalifikovaný pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom za predpokladu, že tieto okolnosti by mohli viesť k pochybnostiam o nezaujatosti sudcu   v   konkrétnom   prípade.   Citované   ustanovenie   predpokladá   taký   vzťah   osobného záujmu sudcu vo veci alebo k účastníkom, prípadne ich zástupcom, že by tento i pri všetkej snahe o nezaujatosť konania a rozhodovania ovplyvnil jeho objektívny postoj k veci. Existenciu   zaujatosti   sudcu   možno   vyvodiť   len   z   konkrétneho   pomeru   k   veci, k účastníkom konania alebo k zástupcom. Nestrannosť sudcu má dva aspekty, a to jednak subjektívny,   pri   ktorom   je   nestrannosť   sudcu   daná   nedostatkom   jeho   vnútorného psychického   vzťahu   k   prejednávanej   veci   a   na   druhej   strane   objektívny,   spočívajú v neexistencii okolností, ktoré by mohli viesť k pochybnostiam o tom, že sudca takýto vzťah k veci,   k   účastníkom,   alebo   k   zástupcom   nenadobudol.   Za   nezaujatého   z   hľadiska subjektívneho je potrebné považovať takého sudcu, ktorý je vo vzťahu k prejednávanej veci, k účastníkom, alebo zástupcom neutrálny, nemá k nim žiadne predsudky, účastníci sú v jeho očiach úplne rovní a k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah predtým, než mu bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie.

Konajúca sudkyňa vo veci podala písomné vyjadrenie, že nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom konania, ani k ich zástupcom, to znamená, že zo subjektívneho hľadiska tu nie sú dôvody pre jej vylúčenie. Vzhľadom na túto skutočnosť nadriadený súd skúmal, či sú tu také pochybnosti, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosť o nezaujatosti sudkyne. V tomto smere je nadriadený súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti viazaný obsahom písomnej námietky zaujatosti.

Námietka žalovaného spočívajúca v tom, že má pochybnosť o skutočnosti, či Mgr. Z. Č. je zákonnou sudkyňou vo veci, nie je dôvodná, pretože v spise na čl. 25 sa nachádza potvrdenie   Okresného   súdu   Košice   I   o   pridelení   veci   na   rozhodnutie   Mgr.   Z.   Č. Nahliadnutím do spisu mal žalovaný možnosť s týmto sa oboznámiť.

Ďalšia podstatná časť námietok vo vzťahu k tvrdenej zaujatosti sudkyne vychádza z procesného   postupu   sudkyne   na   pojednávaní,   pričom   procesný   postup   sudcu   nie   je dôvodom na vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 3 O. s. p.. K týmto námietkam je možné priradiť námietku ohľadom protokolácie textu žaloby do zápisnice o pojednávaní, odročenie pojednávania po vznesení námietky zaujatosti na určitý termín, údajnú zmenu dôkazného postavenia žalovaného, ako aj postup pri zisťovaní totožnosti svedka.

Krajský súd v Košiciach považuje za potrebné uviesť, že otázka dôkazného bremena a vyhodnotenie   tej   skutočnosti,   ktorého   účastníka   dôkazné   bremeno   zaťažuje   a   v   akom rozsahu,   ako   aj   to,   čí   účastník   konania   dôkazné   bremeno   uniesol   alebo   nie,   je   vecou posudzovania   a   hodnotenia   dôkazov   podľa   §   132   a   nasl.   O.   s.   p.,   ktoré   predchádza rozhodnutiu vo veci samej.

Otázka dôkazného bremena a povinnosti tvrdenia môže byť aj obsahom prieskumu v rámci prieskumu konania a opravných prostriedkoch.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nadriadený súd skonštatoval, že dôvody, uvedené v námietke   zaujatosti   nie   sú   takej   povahy,   aby   boli   dôvodom   pre   vylúčenie   konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.“

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a   ods.   1   OSP)   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prerokúvanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Ústavný súd sa s citovaným odôvodnením uznesenia krajského súdu v celom rozsahu stotožňuje.

Rozsiahle tvrdenia sťažovateľa, že tvrdenia zákonnej sudkyne, že bude skúmať ako zásah   do   osobnostných   práv   žalobkyne   iné   tvrdenia   sťažovateľa   ako   tie,   ktoré   uviedla žalobkyňa   v žalobe,   hodnotí   ústavný   súd   rovnako   ako   krajský   súd   ako   postup   sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorý v zmysle § 14 ods. 3 OSP nie je dôvodom na vylúčenie sudcu.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že zákonná sudkyňa na pojednávaní konanom 14.   februára   2011   neprotokolovala   všetky   otázky   a   odpovede   na   svedka,   ústavný   súd poukazuje na ustanovenie § 40 ods. 3 OSP, z ktorého vyplýva právo účastníka konania namietať proti zneniu zápisnice. V súlade s týmto ustanovením mal sťažovateľ možnosť už v priebehu pojednávania namietať nedostatok v protokolácii zápisnice, ktorého sa podľa sťažovateľa mala zákonná sudkyňa dopustiť. Aj takýto postup súdu, ak by aj bolo zistené, že skutočne nebola otázka a odpoveď svedka zaprotokolovaná, nemožno hodnotiť ináč ako postup súdu podľa § 14 ods. 3 OSP.

Čo   sa   týka   tvrdenia   sťažovateľa,   že   zákonná   sudkyňa   pozná   svedka   –   manžela žalobkyne, čo má byť dôvodom na jej vylúčenie z prejednávanej veci, ústavný súd uvádza, že v namietanom prípade zákonná sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ   snažil   spochybniť   nestrannosť   zákonnej   sudkyne,   avšak   skutočnosti,   ktoré sťažovateľ v námietke zaujatosti uvádza, nemôžu postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.

Ústavný súd taktiež v celom rozsahu súhlasí s názorom krajského súdu, že otázka tvrdenia,   dôkazov   a   dôkazného   bremena môže   byť predmetom   prípadného   odvolacieho konania. To sa týka tiež hodnotenia dôkazov vo vzťahu k povinnosti účastníkov označiť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania v zmysle § 118a OSP.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnej sudkyni v označenej právnej veci   vedenej   okresným   súdom   a   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   však   podľa   názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právny   názor   krajského   súdu   za   legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   krajského   bolo   možné   vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s   označenými   článkami ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a   právnu   podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03). Ústavný súd je toho názoru, že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o   právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo

16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011