znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 325/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť W. N., P., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 34/2009 a jeho rozsudkom z 22. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009 doručená   sťažnosť W.   N. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva „na súkromie“ podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na „súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR“ v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 34/2009 a jeho rozsudkom z 22. apríla 2009.

1. Sťažovateľ,   ktorý   je „občan   Poľskej   republiky   žijúci   na   území   Slovenskej republiky“, prostredníctvom   svojho   advokáta   v sťažnosti   uviedol,   že „...   Listom   zo   dňa 26. 1. 2000 zaslala V.... môjmu klientovi oznámenie o začatí správneho konania vo veci zdravotného   poistenia,   nakoľko   si   vraj   nesplnil   svoju   povinnosť   platiť   poistné   včas a v správnej výške, za čo mu okrem iného bude uložená aj pokuta. Následne V. vydala dva platobné výmery č. 2045/a/00 na sumu 22.674,-- Sk a 2045/b/00 na sumu 39.761,-- Sk zo dňa 26. 1. 2000. Dlžné poistné vyčíslili od januára 1995. Môj klient sa proti uvedeným platobným výmerom odvolal,   V.  ... však jeho odvolanie zamietla a napadnuté platobné výmery potvrdila v celom rozsahu...

Môj klient medzičasom bol nútený navštevovať rôzne úrady či už na Slovensku alebo v Poľsku, aby v stanovenej lehote preukázal existenciu uskutočňovaných platieb, hoci toto mali vedieť pracovníci V., nakoľko išlo o dohodu platnú od roku 1948...

M.... až listom zo dňa 14. 4. 2003 informovalo môjho klienta po jeho viacerých návštevách,   urgenciách,   telefonátoch,   že   skutočne   je   zdravotná   starostlivosť   poľských občanov   -   poberateľov   dôchodkov   z   dôchodkového   zabezpečenia   Poľskej   republiky poskytnutá   na   území   SR   hradená   v   súlade   s   touto   zmluvou   a že ministerstvo   upozorní zdravotné poisťovne o tom, že títo občania nemajú povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, nakoľko toto za nich platí Poľská republika...

Napriek všetkému úsiliu môjho klienta obdržal opätovne list od V.... zo dňa 28. 7. 2003, v ktorom ho vyzývajú k úhrade dlžného poistného za obdobie od 1/2000 do 6/2003 v sume 17.532,-- Sk a oznamujú, že v prípade neuskutočnenia úhrady budú vydané voči nemu platobné výmery. Opätovne môj klient poisťovni poukázal svojim listom zo dňa 4. 9. 2003 na všetky zistené argumenty, ako i to, že on nie je povinný platiť poistné. Taktiež dňa 4. 9. 2003 požiadal o zastavenie exekučného konania a uplatnil si trovy konania vo výške 3.122,-- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.387,-- Sk...

Okresný súd v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) na návrh povinného... exekúciu zastavil... 23. 10. 2003 a trovy môjmu klientovi nepriznal...

Môj klient nevidel žiadnu inú možnosť domôcť sa svojich nárokov, preto dňa 27. 5. 2004   podal   na   Okresnom   súde...   návrh   na   náhradu   škody,   kde   žiadal zaviazať   V. k zaplateniu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   250.000,-   Sk,   ako   i   trov   konania   a   právneho zastúpenia – sp. zn. 6 C 129/2004...

Po   obšírnom   dokazovaní   súd   návrh   zamietol   a   účastníkom   nepriznal   právo na náhradu trov konania dňa 7. 7. 2005. Aj voči tomuto sa môj klient odvolal, pričom Krajský   súd   svojim   rozhodnutím   sp.   zn.   5   Co   257/05   napadnuté   rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd... svojim rozsudkom zo dňa 23. 4. 2007 návrh... zamietol a nepriznal mu ani náhradu trov konania. Voči tomuto rozhodnutiu sa môj klient odvolal a po ďalšom dokazovaní   na   Krajskom   súde...   sp.   zn.   5 Co 193/2007   súd   rozhodol   tak,   že   pôvodný rozsudok zmenil a môjmu klientovi priznal sumu 62.430,-- Sk a trovy konania vo výške 56.961,-- Sk... Poisťovňa... podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... na Najvyšší súd... Medzičasom však sumu 62.435,-- Sk môjmu klientovi, ako i 56.961,- Sk titulom trov uhradila.

Najvyšší súd... svojim rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 274/2007 zo dňa 10. 12. 2008 vec zrušil   a   vrátil   na   ďalšie   konanie   Krajskému   súdu...   Odvolací   súd   bez   nariadenia pojednávania vec prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 34/2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 5. 5. 2009...“

2. Podľa   názoru   sťažovateľa „Je   nesporné,   že   predmetné   exekučné   konanie, sa dotýka povesti, osobnej cti a ochrany mena sťažovateľa. Exekučné konanie sa v každom prípade dotýka občianskych (základných) práv sťažovateľa takéto rozhodnutie nepochybne predstavovalo zásah do súkromného a rodinného života. Máme za to, že Krajský súd... vo svojom poslednom rozhodnutí bez dôsledného preskúmania len rutinne opakuje tvrdenia dovolacieho súdu...

Na základe vyššie uvedených skutočností máme za to, že súkromná sféra sťažovateľa, teda právo jednotlivca žiť v určitej sfére spoločenských vzťahov podľa svojich predstáv – bez zbytočných obmedzení, príkazov či zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci, bolo zásahom orgánov verejnej moci porušené a následná škoda spočívajúca v nemajetkovej ujme bola dôvodná a táto mu v konečnom dôsledku na základe nesprávnych rozhodnutí súdu   nebola   priznaná,   hoci   mal   právo   v   zmysle   čl.   46,   ods.   3   na   náhradu   škody aj za použitia ustanovenia paragrafu 13 a nasl. Obč. zák.“.

3. Sťažovateľ   (kvalifikovane   právne   zastúpený)   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Právo   navrhovateľa   na   súkromie   podľa   čl.   19,   ods.   1   a   2   prvá   veta   a   právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, ods. 3 Ústavy SR, bolo v konaní sp. zn. 5 Co 34/2009 Krajským súdom... porušené.

Navrhovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.963,22 Eur...

Krajský súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 275,84 Eur na účet právnej zástupkyne...“

4. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti a rozhodnutia dokumentujúce v časovej nadväznosti   konanie   (administratívne,   exekučné   a súdne)   v jeho   občianskoprávnej   veci, z ktorých vzhľadom na predmet sťažnosti (namietanie porušenia označených základných práv   postupom   a rozhodnutím   všeobecných   súdov)   ústavný   súd   považuje za   relevantné citovať podstatné   časti   dovolacieho   rozhodnutia   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5 Cdo 274/2007   z   10. decembra 2008   a   na   neho nadväzujúceho odvolacieho rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 34/2009-271 z 22. apríla 2009.

a) Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:«... V prejednávanej veci žalobca uplatnil dva nároky, a to nárok na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka). Žaloba v   časti   o   splnenie   povinnosti   nahradiť   škodu   bola   právoplatne   zamietnutá   a   dovolanie žalovanej sa tejto časti rozhodnutia odvolacieho súdu nedotýka. Prieskumu dovolacieho súdu preto otázka správnosti rozhodovania súdov o tejto otázke nepodlieha. Zvyšnej časti žaloby, týkajúcej sa povinností žalovanej zaplatiť žalobcovi peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na jeho osobnosti (§ 11a nasl. Občianskeho zákonníka), bolo odvolacím súdom sčasti vyhovené. V dôsledku podania dovolania žalovanou treba v dovolacom konaní posúdiť správnosť tohto rozhodnutia odvolacieho súdu.

Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako. aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy.

K   vzniku   občianskoprávnych   sankcií   za   nemajetkovú   ujmu   spôsobenú   zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti   splnená   podmienka   existencie   zásahu   objektívne   spôsobilého   vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v   jej   fyzickej   a   morálnej   integrite.   Pojem   zásahu   do   osobnostných   práv   fyzickej   osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj   pasívne správanie (zdržanie   sa   konania alebo jeho   opomenutie),   ktoré   má v zákone uvedené   znaky.   Týmito   znakmi   je   predovšetkým   neoprávnenosť   a   nedovolenosť   zásahu, ďalej   objektívna   spôsobilosť   zásahu   negatívne   dopadnúť   na   osobnosť   fyzickej   osoby, príčinná   súvislosť   medzi   zásahom   a   porušením   osobnostných   práv.   Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd vyvodil svoj záver o existencii zásahu do osobnostných práv žalobcu v podstate z toho, že žalovaná vymáhala od žalobcu poistné bezdôvodne („... konaním žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý neoprávnene vymáhal nárok, ktorý mu evidentne nepatril“) majúc za to, že ňou vydané výmery sú nezákonné [„Z dokazovania pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že žalovaný vydal platobné výmery, na základe ktorých sa viedlo exekučné konanie, v priebehu ktorého sa však preukázalo, že predmetné platobné výmery zo strany žalovaného „súdu“ (zrejme správne má byť slovo „sú“) nezákonné, nakoľko...“].

Záver odvolacieho súdu o existencii zásahu do osobnostných práv žalobcu konaním žalovanej nie je správny, resp. je predčasný...

Až   po   riadnom   odôvodnení   záveru   o   existencii   neoprávneného   zásahu   žalovanej objektívne   spôsobilého   zasiahnuť   do   konkrétnych   zložiek   osobnosti   žalobcu   a   riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a porušením osobnostných práv žalobcu bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Dovolací   pripomína   odvolaciemu   súdu,   že   podľa   ustálenej   súdnej   praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zásah do   osobnosti   fyzickej   osoby,   ktorý   je   v rozpore   s objektívnym   právom,   t.   j.   s   právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu   posúdiť   ako   neoprávnené.   Podstatou   toho   je   existencia   okolností   vylučujúcich neoprávnenosť   zásahu...   Pokiaľ   teda   je   v   súlade   so   zákonnými   podmienkami   začaté príslušné   konanie,   v ktorom   bolo   vydané   zákonom   predpokladané   rozhodnutie,   nie   je vydanie   takého   rozhodnutia   neoprávneným   zásahom   do   osobnostných   práv   účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno   pritom   opomenúť,   že   otázku   nezákonnosti   rozhodnutia   nemožno   posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy,   ak rozhodnutie   bolo   príslušným   rozhodnutím   kompetentného   orgánu   zrušené ako nezákonné...

Bude   úlohou   odvolacieho   súdu,   aby   v   ďalšom   konaní,   vychádzajúc   z   vyššie uvedených zásad, posúdil, či konaním a rozhodnutiami žalovanej mohlo byť zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu.

V prípade, že odvolací súd na základe ďalšieho konania vo svojom novom rozhodnutí dospeje   k   záveru,   že   sú   dané   všetky   znaky   neoprávnenosti   zásahu   žalovanej   do osobnostných   práv   žalobcu,   bude   potrebné   riadne   skúmať,   či   neoprávnený   zásah spočívajúci   v   porušení   alebo   ohrození   osobnosti   žalobcu   skutočne   vyvolal   následok predpokladaný   v   ustanovení   § 13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Povinnosť   tvrdenia, bremeno   tvrdenia,   dôkazná   povinnosť   a   dôkazné   bremeno   ohľadne   príčinnej   súvislosti zaťažuje dotknutú fyzickú osobu.

Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, bude pritom treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,   pracovnom   či   inom   prostredí   fyzickej   osoby.   Túto   mieru   treba   zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa   dostatočne   preukáže   reakcia   svedčiaca   o   znížení   dôstojnosti   alebo   vážnosti v spoločnosti   v   značnej   miere   v   zmysle   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   môže   byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 15/03)...

Keďže v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd nedostatočne zistil   skutkový   stav,   dovolací   súd   uznesením   zrušil   jeho   dovolaním   žalovanej   dôvodne napadnutú časť rozsudku vo veci samej (§ 243b ods. 2, prvá veta O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z.). zrušil aj od zrušovanej časti rozhodnutia závislé rozhodnutia o trovách konania a o súdnom poplatku [§ 242 ods. 2 písm. b) O. s. p.].»

b) Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 34/2009 z 22. apríla 2009 „v právnej veci žalobcu...   proti   žalovanému...   o   náhradu   škody   vo   výške   30.000,-   Sk   a   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 220.000,- Sk...“ rozhodol tak, že „rozsudok prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil“ a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

5.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   krajského   súdu)   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

6. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu a nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 34/2009 a jeho rozsudkom z 22. apríla 2009.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   proti   postupu a rozsudku   krajského   súdu   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   pripomína, že rozhodnutia   všeobecných   súdov   môžu   byť   zmenené,   prípadne   zrušené   zásadne   len z dôvodov uvedených v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) a iba na základe riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré majú účastníci konania k dispozícii v rámci všeobecného súdnictva. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať alebo alternovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný   súd   pripomína, že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   resp.   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov   len v prípade,   ak v konaní, ktoré predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, IV. ÚS 397/08).

7.   Krajský   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   34/2009   z 22.   apríla   2009 ako odvolací súd   (po   vrátení   mu   veci   dovolacím   súdom   na   ďalšie   konanie)   potvrdil rozsudok okresného súdu z 23. apríla 2007 č. k. 6 C 129/2004-187. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z týchto dôvodov:

Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavej časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 28.723,- Sk, v časti zastavujúcej čo do 1.277,- Sk a v časti, týkajúcej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo do 157.565,- Sk odvolaním, ani dovolaním napadnutý nebol, a preto v tejto časti je rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s čiastočne potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 5 Co/193/2007 právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol potom len výrok, ktorým zamietol súd prvého   stupňa   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   zo   strany   žalobcu   voči   žalovanej čo do 62.435,- Sk, teda v rozsahu, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu... Najvyšším súdom... ako súdom dovolacím.

Odvolací   súd...   dospel   k   záveru,   že   zo   strany   žalovaného   sa   nemohlo   jednať o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby z dôvodu, že na strane žalovaného sa jednalo o zásah dovolený zákonom. Žalovaný vykonával zákonnú licenciu, kedy plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca   daného   platnými   predpismi.   Za neoprávnený   zásah   nemožno   teda   považovať vydanie rozhodnutia, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nebolo by možné pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia   proti   orgánu,   ktorý   je   povolaný   také rozhodnutie   urobiť.   K náprave   slúžia opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia.

Faktom je..., že žalovaný síce upustil od výkonu rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné, bez toho, aby takéto rozhodnutie bolo zrušené. Za týchto okolností možno potom dôvodiť, že žalovaný jednal a konal na základe zákonnej licencie a pokiaľ nebolo sporné rozhodnutie zrušené rozhodnutím kompetentného orgánu ako nezákonné, nemožno takéto rozhodnutie považovať za také, ktoré by zasiahlo do práv na ochranu osobnosti žalobcu.

Rovnako dospel potom následne odvolací súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno   a   nepreukázal,   akým   spôsobom   došlo   k   zásahu   žalovaného   do   jeho   práv na ochranu osobnosti, prípadne zároveň nepreukázal, akým spôsobom bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, kde bolo potrebné zároveň preukázať reakciu, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby.

Zo   všetkých   týchto   okolností   dospel...   odvolací   súd   k záveru,   že   je   potrebné rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   zamietol   nárok   navrhovateľa   ako   nedôvodný v napadnutej   časti   potvrdiť.   Vo   zvyšku   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. poukazuje.“

8.   Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže podľa svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov.

9.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 34/2009 z 22. apríla 2009, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Rozsudok krajského súdu je riadne a náležite odôvodnený. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

10. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrany osobnosti sa môže fyzická osoba domáhať žalobou na všeobecnom súde. Ústavný súd považuje žalobu podľa § 11 Občianskeho zákonníka, o ktorej je príslušný rozhodnúť všeobecný súd, za účinný právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd. Sťažovateľ tento prostriedok svojej ochrany využil a skutočnosť, že vo veci konajúce súdy nerozhodli v súlade s jeho predstavami a jeho právnym názorom, nie je skutočnosťou spôsobujúcou porušenie tohto ním označeného základného práva. Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil,   že   porušenie   práv   priznaných   štátnym   orgánom   nemôže   nastať   samotným rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01, I. ÚS 376/08). Uvedené sa vzťahuje aj na tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal   porušenie   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

11.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   3   ústavy   (právo   na   náhradu   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím...   alebo   nesprávnym   postupom)   ústavný   súd konštatuje, že predmetom konania krajského súdu a jeho rozhodnutia bolo aj rozhodovanie o sťažovateľom uplatnenom nároku „na náhradu škody“ (v danom prípade nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. rozhodnutím súdu.

12. Keďže v konaní o posudzovanej veci nebolo preukázané porušenie základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy (sťažovateľom uplatňovaná súdna ochrana podľa § 11   Občianskeho   zákonníka   a následné   požadovanie   nemajetkovej   ujmy   podľa   §   13 Občianskeho zákonníka), nie je možné, resp. nedá sa vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   5 Co 34/2009   z 22.   apríla   2009 a namietaným porušením čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré sťažovateľ vidí najmä v nesprávnom právnom posúdení existujúceho skutkového stavu krajským súdom. Ústavný súd konštatuje, že   namietané   porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv   nemôže   nastať rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc,   pričom ustanovenia   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy   nezaručujú   ochranu   osobnosti   a jej   súkromného a rodinného   života   pred   akýmkoľvek   zásahom,   ale   zaručujú   len   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním (II. ÚS 7/99), čo nie je prípad sťažovateľa.

13.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   nezistil   rozpor   v   postupe a interpretácii zákona krajským súdom s ústavou, ako ani žiadnu inú možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

  14. Ústavný súd v závere pripomína, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, v petite sťažnosti (ale tiež v rámci jej obsahu) namietal porušenie čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy. K namietanému porušeniu označených práv ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplynie z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj   ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a 2 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný   súd   stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy. V okolnostiach danej veci uvedené znamená, že ani z tohto dôvodu nie je žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými právami.

15.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2009