SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 324/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza a jeho rozsudkomč. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne a jehorozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna2015 faxom (následne 24. júna 2015 poštou) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľačl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17.júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako aj postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15.apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavenínavrhovateľa v konaní o zníženie výživného na plnoleté dieťa bol rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživnéhona plnoletého syna, ktoré mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 111/2013zo 16. septembra 2013 v sume 200 eur mesačne. Hlavným argumentom sťažovateľav prospech zníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerovv dôsledku straty výhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačovo zamestnanie a zhoršenia zdravotného stavu.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho „... schopnosti a možnosti v čase poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur, pričom v čase podania návrhu otca zo dňa 12.03.2014, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre jeho zdravotné obmedzenia nedarilo nájsť si zamestnanie v mieste nového bydliska v ⬛⬛⬛⬛, a to i napriek preukázanému aktívnemu hľadaniu si nového zamestnania“.
3. Po tom, ako sťažovateľ odvolaním napadol rozsudok okresného súduč. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, argumentujúc, že „... nie je možné spravodlivo požadovať, aby zostali v platnosti rozhodnutia, ktoré vychádzali z určitých predpokladov, ak tieto už neexistujú... a že o výške výživného treba rozhodnúť podľa stavu platného v čase rozhodovania a vzhľadom k jeho súčasnej životnej úrovni, ktorá je neporovnateľne nižšia ako v čase poslednej úpravy“, krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla2015 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresnéhosúdu, ako i krajského súdu „... za nespravodlivé, nepreskúmateľné a za protiústavné. Z predmetných súdnych rozhodnutí nevyplýva, z akého príjmu a majetkových pomerov sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na plnoletého s prihliadnutím na ďalšie vyživovacie povinnosti sťažovateľa. Preto obe súdne rozhodnutia považujem za nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd a rovnako prvostupňový súd sa vôbec nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou zmenou okolností na strane sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že sa odsťahoval z miesta jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.
4. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti zdôrazňuje, že odo dňa podania odvolania vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu do času doručenia napadnutého rozhodnutiakrajského súdu prešlo osem mesiacov, v dôsledku čoho bol sťažovateľ povinný plniť sivyživovaciu povinnosť voči plnoletému synovi vo výške 200 eur mesačne, v dôsledku čohosa opakovane dostal do omeškania s plnením predmetnej povinnosti. Ako ďalejpoznamenáva, „... neskôr už vôbec nebol, a v súčasnosti ani nie je schopný si plniť vyživovaciu povinnosť voči plnoletému riadne a včas, čím mu narastá výška zmeškaného výživného a uvedená situácia je pre neho a jeho existenciu doslova likvidačná“. V zmysle uvedeného sa preto sťažovateľ domnieva, že konaním okresnéhosúdu a následne aj krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré nemajú oporuv zákone, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov.
Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkovkonania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletého (rovnako aj Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.
V závere sťažovateľ ústavnému súdu dáva do pozornosti skutočnosť, že výživou súnaňho „... odkázané aj ďalšie dve jeho deti, pričom v súčasnej dobe na odvolacom súde prebieha konanie vo veci zníženia vyživovacej povinnosti sťažovateľa k obom deťom“.
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 17. júla 2014 sp. zn. 15 C 45/2014 porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 17. júla 2014 sp. zn. 15 C 45/2014 porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
4. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
5. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 17. júla 2014 sp. zn. 15 C 45/2014 porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.
6. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.
7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza v sume 1 500 eur a Krajského súdu v Trenčíne v sume 1 500 eur.
9. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 352,37 eur (slovom tristopäťdesiatdva eur aj tridsaťsedem eurocentov), ktoré je Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta ⬛⬛⬛⬛, advokáta so sídlom Advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ktorý je vedený vo
, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
II.A K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014
11. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomociústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
12. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu právsťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemáprávomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu,a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prenedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 762/2014-134 z 15. apríla 2015
13. Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebnépoukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patriado právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnouinštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní prednimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
14. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
15. Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolaodmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopnostíplniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume. Sťažovateľ ďalej vyjadrujenespokojnosť s tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolaniasmerujúcimi proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014,ktorým došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho plnoletého syna. To robínapadnuté rozhodnutie krajského súdu podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym,nespravodlivým, nepreskúmateľným, nepredvídateľným a protiústavným.
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu právana spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou protitakému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudkuuvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stavpodľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať ajrozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP).
17. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právnyzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenémuprávnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. RuizTorija c. Španielsko).
18. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkciev zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP).Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonnéhoustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimivykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konanísúdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.
19. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutiasp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 uviedol:
„Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na porovnanie zmeny pomerov na strane povinného navrhovateľa, ako aj na strane oprávneného odporcu, a správne vo veci uzatvoril, že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi.
V konečnom dôsledku potom v celom rozsahu správne a korektne vyhodnotil postup navrhovateľa, ktorý sa sám svojim konaním pripravil o príjem zo zamestnania, nakoľko ako vyplýva z obsahu spisového materiálu a opak sa v tomto konaní navrhovateľovi nepodarilo preukázať, zamestnávateľ s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené, že navrhovateľ mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013 a z mzdového listu navrhovateľa za rok 2013 vyplýva, že priemerný čistý príjem navrhovateľa bol 1 245 eur mesačne, v mesiaci december 2013 mu boli vyplatené aj polročné prémie 1 169,02 eur.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane navrhovateľa, pretože navrhovateľ sa vlastným zavinením pripravil o pracovný pomer a príjem z tohto pracovného pomeru, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na faktický príjem navrhovateľa, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti približne do 820 eur mesačne, resp. z dohody o pracovnej činnosti do 70 eur mesačne a rovnako bolo bezvýznamné preukazovať, že navrhovateľ si hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v SPP Distribúcia a.s. Bratislava bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania, nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného.
Súd prvého stupňa potom správne vychádzal z tzv. potecionality príjmov na strane navrhovateľa, tzn. z príjmu, ktorý by bol dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd neskúmal dôvody skočenia pracovného pomeru, odvolací súd túto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci neskúmal dôvody skončenia pracovného pomeru, či išlo alebo nešlo o úmyselné konanie zo strany navrhovateľa, pretože súd je viazaný takýmto spôsobom skončenia pracovného pomeru, pričom navrhovateľ ani neviedol konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a preto je potrebné považovať výpoveď zo strany zamestnávateľa ako platné skončenie pracovného pomeru.
Na druhej strane súd prvého stupňa správne posudzoval prípadnú zmenu na strane odporcu, pričom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa bol odporca prijatý na denné štúdium do Púchova, čo jednoznačne zakladá opodstatnené výdavky na štúdium, cestovné, internát, stravovanie, školské pomôcky, potreba zabezpečiť si notebook, náplň do tlačiarne a podobne. Tieto výdavky boli na strane odporcu aj v čase predchádzajúcej úpravy výživného, avšak ešte v nižšom rozsahu, pretože v tej dobe študoval v mieste svojho bydliska. Uvedené preto ani podľa odvolacieho súdu nemôže založiť dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti, keď naopak výdavky a potreby odporcu vzrástli. Pokiaľ ide o príjem odporcu z brigádnej činnosti, tento bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, avšak pracovný pomer odporca ukončil k 30.06.2014, pričom ani podľa odvolacieho súdu príležitostná brigáda odporcu ako študenta nemôže znamenať zánik jeho odkázanosti na výživné zo strany navrhovateľa. Odporca je študentom dennej formy štúdia, v zásade nemá schopnosť sám sa živiť a nemožno od neho požadovať, aby si brigádnickou činnosťou naplno pokrýval svoje výdavky, nakoľko prvoradú zákonnú vyživovaciu povinnosť má rodič dieťaťa a príležitostný príjem odporcu slúži len na pokrytie zvyšných potrieb. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že odporca mal prípadný príjem z brigád v čase pred rozhodnutím súdu, pričom súd je viazaný návrhom navrhovateľa a navrhovateľ navrhoval zníženie výživného na čas do budúcna počnúc právoplatnosťou rozsudku, preto bol rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu.
Súd prvého stupňa v predmetnej veci teda dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými navrhovateľom v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 OSP vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“
20. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súduč. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľana zníženie výživného na plnoletého syna. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol ajv samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil,že krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 uviedola náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje, že napadnutérozhodnutie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právnehopredpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok akovecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistilpochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosťnapadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutýrozsudok sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 je vnútorne logický, nie je prejavomaplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárnya v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súduk potvrdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľana zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľanázoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
21. Krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnejmiere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
22. Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňakritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojilargumentáciu sťažovateľa o porušení označených práv postupom a napadnutýmrozhodnutím krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlades predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniuuvedených práv.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmäskúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť saod povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Taktopostupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ichprávnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,I. ÚS 417/08). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočnezaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, príjmovéa majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedázákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak bysa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel avýznam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojenís rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014) takéto nedostatkynevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľomoznačených práv.
24. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu ako konformné s obsahom garancií označených článkov ústavy, listiny a dohovorua sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, ako aj postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015
25. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2014, ktoré bolo právoplatne skončené prijatímrozsudku okresného súdu zo 17. júla 2014, ako i postupom krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 762/2014, ktoré bolo právoplatne skončené prijatím rozsudkukrajského súdu z 15. apríla 2015.
26. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jepožiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnejmoci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sapredišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovanízákladných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
27. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, žeúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátnehoorgánu (napr. II. ÚS 26/95). Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacejčinnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07,II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bolasťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označenéhozákladného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
28. Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117zo 17. júla 2014 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015.
29. Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bola ústavnému súdu doručenáaž 23. júna 2015, teda po prijatí meritórnych rozhodnutí tak zo strany okresného súdu, akoi zo strany krajského súdu v danej veci (bod 28), prijatím ktorých bolo toto konanieprávoplatne skončené.
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základnéhopráva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil akozjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).
31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015