znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 324/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného právana rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza a jeho rozsudkomč. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne a jehorozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna2015 faxom (následne 24. júna 2015 poštou) doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľačl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17.júla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako aj postupom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15.apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavenínavrhovateľa v konaní o zníženie výživného na plnoleté dieťa bol rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživnéhona plnoletého syna, ktoré mu bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 16 C 111/2013zo 16.   septembra   2013   v sume   200   eur   mesačne.   Hlavným   argumentom   sťažovateľav prospech   zníženia   výšky   výživného   bola   ním   tvrdená   podstatná   zmena   pomerovv dôsledku   straty   výhodného   zamestnania,   zaradenia   do   evidencie   uchádzačovo zamestnanie a zhoršenia zdravotného stavu.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho „... schopnosti a možnosti v čase poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur, pričom v čase   podania   návrhu   otca   zo   dňa   12.03.2014,   ako   aj   v čase   vyhlásenia   rozsudku okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre jeho   zdravotné   obmedzenia   nedarilo   nájsť   si   zamestnanie   v mieste   nového   bydliska v ⬛⬛⬛⬛,   a   to   i napriek   preukázanému   aktívnemu   hľadaniu   si   nového zamestnania“.

3. Po   tom,   ako   sťažovateľ   odvolaním   napadol   rozsudok   okresného   súduč. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, argumentujúc, že „... nie je možné spravodlivo požadovať, aby zostali v platnosti rozhodnutia, ktoré vychádzali z určitých predpokladov, ak tieto už neexistujú... a že o výške výživného treba rozhodnúť podľa stavu platného v čase rozhodovania a vzhľadom k jeho súčasnej životnej úrovni, ktorá je neporovnateľne nižšia ako v čase poslednej úpravy“, krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla2015 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresnéhosúdu,   ako   i   krajského   súdu „...   za   nespravodlivé,   nepreskúmateľné   a   za   protiústavné. Z predmetných   súdnych   rozhodnutí   nevyplýva,   z   akého   príjmu   a   majetkových   pomerov sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru,   že je v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na plnoletého s   prihliadnutím   na   ďalšie   vyživovacie   povinnosti   sťažovateľa.   Preto   obe   súdne rozhodnutia   považujem   za   nedostatočné   a   nepresvedčivé.   Odvolací   súd   a   rovnako prvostupňový súd sa vôbec nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou   zmenou   okolností   na   strane   sťažovateľa,   ktorá   spočívala   v   tom,   že   sa odsťahoval z miesta jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.

4. Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   zdôrazňuje,   že   odo   dňa   podania   odvolania   vočinapadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu   do   času   doručenia   napadnutého   rozhodnutiakrajského súdu prešlo osem mesiacov, v dôsledku čoho bol sťažovateľ povinný plniť sivyživovaciu povinnosť voči plnoletému synovi vo výške 200 eur mesačne, v dôsledku čohosa   opakovane   dostal   do   omeškania   s plnením   predmetnej   povinnosti.   Ako   ďalejpoznamenáva, „...   neskôr   už   vôbec   nebol,   a v súčasnosti   ani   nie   je   schopný   si   plniť vyživovaciu   povinnosť   voči   plnoletému riadne   a včas,   čím   mu   narastá   výška zmeškaného   výživného   a uvedená   situácia   je   pre   neho   a   jeho   existenciu   doslova likvidačná“. V zmysle uvedeného sa preto sťažovateľ domnieva, že konaním okresnéhosúdu   a následne   aj   krajského   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   ktoré   nemajú   oporuv zákone,   a tým   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   rovnako namieta i   porušenie základného práva na rovnosť účastníkovkonania a konštatuje, že tak „... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo   k porušeniu   princípu   rovnosti   účastníkov   v súdnom   konaní,   pretože   Okresný   súd Prievidza   na   jednej   strane   zvýhodňoval   plnoletého (rovnako   aj   Krajský   súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.

V závere sťažovateľ ústavnému súdu dáva do pozornosti skutočnosť, že výživou súnaňho „... odkázané aj ďalšie dve jeho deti, pričom v súčasnej dobe na odvolacom súde prebieha konanie vo veci zníženia vyživovacej povinnosti sťažovateľa k obom deťom“.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Okresný   súd   Prievidza   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   17.   júla   2014 sp. zn. 15 C 45/2014 porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský   súd   v   Trenčíne   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   15.   apríla   2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný   súd   Prievidza   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   17.   júla   2014 sp. zn. 15 C 45/2014   porušil   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   to   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

4. Krajský   súd   v   Trenčíne   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   15.   apríla   2015 sp. zn. 5 Co 762/2014   porušil   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   to   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

5. Okresný   súd   Prievidza   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   17.   júla   2014 sp. zn. 15 C 45/2014 porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

6. Krajský   súd   v   Trenčíne   postupom   a   rozsudkom   zo   dňa   15.   apríla   2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. apríla 2015 sp. zn. 5 Co 762/2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré   mu je   povinný   vyplatiť   Okresný súd Prievidza v   sume 1 500   eur a Krajského súdu v Trenčíne v sume 1 500 eur.

9. Sťažovateľovi   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   trovy   právneho zastúpenia vo výške 352,37 eur (slovom tristopäťdesiatdva eur aj tridsaťsedem eurocentov), ktoré   je   Okresný   súd   Prievidza   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   zaplatiť   spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta ⬛⬛⬛⬛, advokáta so sídlom Advokátskej kancelárie ⬛⬛⬛⬛, ktorý je vedený vo

,   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj takú   sťažnosť,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

9. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

II.A K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014

11. Ústavný   súd   stabilne   vo   svojej   judikatúre   týkajúcej   sa   otázky   právomociústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

12. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.

Príslušným   súdom   na   poskytnutie   ochrany   proti   namietanému   porušeniu   právsťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemáprávomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu,a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prenedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 762/2014-134 z 15. apríla 2015

13. Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebnépoukázať   na   svoje   ústavné   postavenie,   z   ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach,   ktoré   patriado právomoci   všeobecných   súdov,   nie   je   alternatívnou   alebo   mimoriadnou   opravnouinštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní prednimi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I.   ÚS   20/03,IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

14. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov   do rozhodovacej   činnostivšeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   v   spojenís rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

15. Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolaodmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopnostíplniť   si   vyživovaciu   povinnosť   v   súdom   určenej   sume.   Sťažovateľ   ďalej   vyjadrujenespokojnosť   s   tým,   že   krajský   súd   sa   dostatočne   nezaoberal   dôvodmi   jeho   odvolaniasmerujúcimi   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   15   C   45/2014-117   zo 17.   júla   2014,ktorým došlo k zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho plnoletého syna. To robínapadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   podľa   názoru   sťažovateľa   arbitrárnym,nespravodlivým, nepreskúmateľným, nepredvídateľným a protiústavným.

16.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   právana spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou protitakému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudkuuvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stavpodľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   ajrozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

17. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu(prvostupňového, ale aj   odvolacieho),   ktoré stručne a   jasne objasní   skutkový   a právnyzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenémuprávnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. RuizTorija c. Španielsko).

18. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkciev zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP).Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonnéhoustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimivykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konanísúdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

19.   Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutiasp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci   vykonal   dostatočné   dokazovanie,   vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Súd   prvého   stupňa   správne   zameral   svoje   dokazovanie   na   porovnanie   zmeny pomerov   na   strane   povinného   navrhovateľa,   ako   aj   na   strane   oprávneného   odporcu, a správne vo veci uzatvoril,   že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi.

V konečnom dôsledku potom v celom rozsahu správne a korektne vyhodnotil postup navrhovateľa, ktorý sa sám svojim konaním pripravil o príjem zo zamestnania, nakoľko ako vyplýva z obsahu spisového materiálu a opak sa v tomto konaní navrhovateľovi nepodarilo preukázať, zamestnávateľ s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa   09.10.2013,   kedy   bolo   zistené,   že   navrhovateľ   mal   pozitívnu   dychovú   skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013 a z mzdového listu navrhovateľa za rok 2013 vyplýva, že priemerný čistý príjem navrhovateľa bol 1 245 eur mesačne, v mesiaci december 2013 mu boli vyplatené aj polročné prémie 1 169,02 eur.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane navrhovateľa, pretože navrhovateľ sa vlastným zavinením   pripravil   o   pracovný   pomer   a   príjem   z   tohto   pracovného   pomeru,   pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda súd   prvého   stupňa   nemohol   prihliadnuť   na   faktický   príjem   navrhovateľa,   ktorý   mal do 30.06.2014   z   poberanej   podpory   v   nezamestnanosti   približne   do   820   eur   mesačne, resp. z dohody   o   pracovnej   činnosti   do   70   eur   mesačne   a   rovnako   bolo   bezvýznamné preukazovať, že navrhovateľ si hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v SPP Distribúcia a.s. Bratislava bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania, nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného.

Súd prvého stupňa potom správne vychádzal z tzv. potecionality príjmov na strane navrhovateľa, tzn. z príjmu, ktorý by bol dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd neskúmal dôvody skočenia pracovného pomeru,   odvolací   súd   túto   nepovažoval   za   opodstatnenú,   nakoľko   súd   prvého   stupňa správne v prejednávanej veci neskúmal dôvody skončenia pracovného pomeru, či išlo alebo nešlo o úmyselné konanie zo strany navrhovateľa, pretože súd je viazaný takýmto spôsobom skončenia   pracovného   pomeru,   pričom   navrhovateľ   ani   neviedol   konanie   o neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru,   a   preto   je   potrebné   považovať   výpoveď   zo   strany zamestnávateľa ako platné skončenie pracovného pomeru.

Na druhej strane súd prvého stupňa správne posudzoval prípadnú zmenu na strane odporcu, pričom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa bol odporca prijatý na denné štúdium do Púchova, čo jednoznačne zakladá opodstatnené výdavky na štúdium, cestovné, internát, stravovanie, školské pomôcky, potreba zabezpečiť si notebook, náplň do tlačiarne a   podobne.   Tieto   výdavky   boli   na   strane   odporcu   aj   v   čase   predchádzajúcej   úpravy výživného,   avšak   ešte   v   nižšom   rozsahu,   pretože   v   tej   dobe   študoval   v   mieste   svojho bydliska. Uvedené preto ani podľa odvolacieho súdu nemôže založiť dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti, keď naopak výdavky a potreby odporcu vzrástli. Pokiaľ ide o príjem odporcu z brigádnej činnosti, tento bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, avšak pracovný pomer odporca ukončil k 30.06.2014, pričom ani podľa odvolacieho súdu príležitostná brigáda odporcu ako študenta nemôže znamenať zánik jeho odkázanosti na výživné zo strany navrhovateľa. Odporca je študentom dennej formy štúdia, v zásade nemá schopnosť sám sa živiť a nemožno od neho požadovať, aby si brigádnickou činnosťou naplno pokrýval svoje výdavky, nakoľko prvoradú zákonnú vyživovaciu povinnosť má rodič dieťaťa a príležitostný príjem odporcu slúži len na pokrytie zvyšných potrieb. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne konštatoval, že odporca mal prípadný príjem z brigád v čase pred rozhodnutím súdu, pričom súd je viazaný návrhom navrhovateľa a navrhovateľ navrhoval zníženie   výživného   na   čas   do   budúcna   počnúc   právoplatnosťou   rozsudku,   preto   bol rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci teda dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými navrhovateľom v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa   §   219   ods.   2   OSP   vo   zvyšku   poukazuje   na   vecne   správne   a   vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“

20. Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   v   podstate   požaduje   revíziu   napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súduč. k. 15 C 45/2014-117   zo 17.   júla   2014,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľana zníženie výživného na plnoletého syna. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol ajv samotnom   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Ústavný   súd   sa   presvedčil,že krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 uviedola náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu,   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutérozhodnutie   krajského   súdu   jasne   a zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právnehopredpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok akovecne   správny   potvrdil.   Pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistilpochybenia   takej   relevancie,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   neakceptovateľnosťnapadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska.   Sťažnosťou   napadnutýrozsudok sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015 je vnútorne logický, nie je prejavomaplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   krajského   súdu,   nie   je   arbitrárnya v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súduk potvrdeniu   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľana zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľanázoru   ústavného   súdu   nevyplýva   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

21.   Krajský   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatnéokolnosti   prípadu.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnejmiere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňakritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojilargumentáciu   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv   postupom   a   napadnutýmrozhodnutím   krajského   súdu,   pretože   skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   v súlades predstavami   a očakávaniami   sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   aj   k porušeniuuvedených práv.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmäskúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť saod   povinným   rodičom   preukazovaných   skutočností,   prípadne   tieto   nezohľadniť.   Taktopostupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ichprávnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného   súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným   (m. m. II. ÚS 134/09,I. ÚS 417/08).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   a krajský   súd   dostatočnezaoberali   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa   (zdravotný   stav,   príjmovéa majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedázákonným   požiadavkám   na odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods.   2   OSP).   O   svojvôli   privýklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak bysa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel avýznam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojenís rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014) takéto nedostatkynevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosťpo   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť,   že   ním   došlo   k porušeniu   sťažovateľomoznačených práv.

24. Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   posúdil   napadnuté   rozhodnutie   krajskéhosúdu ako konformné s obsahom garancií označených článkov ústavy, listiny a dohovorua sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117 zo 17. júla 2014, ako aj postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015

25. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súduv konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/2014, ktoré bolo právoplatne skončené prijatímrozsudku   okresného   súdu   zo 17.   júla   2014,   ako   i   postupom   krajského   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 762/2014, ktoré bolo právoplatne skončené prijatím rozsudkukrajského súdu z 15. apríla 2015.

26. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jepožiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnejmoci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sapredišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovanízákladných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

27. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, žeúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátnehoorgánu (napr. II. ÚS 26/95). Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacejčinnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07,II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bolasťažnosť   ústavnému   súdu   predložená   v čase,   keď k namietanému   porušeniu   označenéhozákladného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

28. Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 15 C 45/2014-117zo 17. júla 2014 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 762/2014 z 15. apríla 2015.

29. Sťažnosť   sťažovateľa   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupomokresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach bola ústavnému súdu doručenáaž 23. júna 2015, teda po prijatí meritórnych rozhodnutí tak zo strany okresného súdu, akoi zo strany   krajského   súdu   v danej   veci   (bod   28),   prijatím   ktorých   bolo   toto   konanieprávoplatne skončené.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základnéhopráva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil akozjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa nimi   ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015