znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 324/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L – A., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutiami   Daňového   úradu   Košice č. 9818301/1/316043/2012 z 2. marca 2012, č. 9818301/1/316233/2012 z 2. marca 2012, č. 9818301/1/316108/2012 z 2. marca 2012, č. 9818301/1/315529/2012 z 2. marca 2012 a č. 9818301/1/296553/2012 z 27. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L – A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti L – A.,   s. r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   a   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutiami Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/316043/2012 z 2. marca 2012, č. 9818301/1/316233/2012 z 2. marca 2012, č. 9818301/1/316108/2012 z 2. marca 2012,   č. 9818301/1/315529/2012   z   2.   marca   2012   a   č.   9818301/1/296553/2012 z 27. februára 2012 (ďalej len,,napadnuté rozhodnutia“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   napadnutými   rozhodnutiami daňový úrad nevyhovel žiadostiam sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania   proti   rozhodnutiam   č.   738/230/21606/11/Bac   z   2.   septembra   2011, č. 738/230/18976/11/Bac   z   27.   júla   2011,   č.   738/230/18333/11/PekZ   z   20.   júla   2011, č. 738/230/20659/11/PekZ zo 16. augusta 2011 a č. 738/230/20631/11/PekZ zo 16. augusta 2011. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že jej «,... bývalý konateľ M. V. udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc p. D. B., ktorá následne udelila substitučné plnomocenstvo OZ D. R. a S. R. (ďalej len,,DRSR“). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému   úradu,   tento   reagoval   oznámením,   v   ktorom   uviedol,   že   substitučné plnomocenstvo   pre   OZ   DRSR   neakceptuje   z   dôvodu,   že   plná   moc   pre   zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená. V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.,...   v uvedenom prípade   išlo   o   odstrániteľný   nedostatok,   keďže   riadne   úradne   overené   plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného OZ DRSR. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.».

3.   V   nadväznosti   na   z   pohľadu   sťažovateľky   nesprávny   a   nezákonný   postup daňového úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podania, ktorým boli odvolania proti rozhodnutiam č. 738/230/21606/11/Bac z 2. septembra 2011, č. 738/230/18976/11/Bac z   27.   júla 2011,   č.   738/230/18333/11/PekZ   z   20.   júla 2011,   č.   738/230/20659/11/PekZ zo 16. augusta 2011 a č. 738/230/20631/11/PekZ zo 16. augusta 2011, ktoré podalo OZ D.R. A S.R. za sťažovateľku, boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), o čom bola sťažovateľka vyrozumená oznámením.

4.   Následne   sťažovateľka   požiadala   o   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie odvolania,   pričom   o   jej   žiadostiach   rozhodol   daňový   úrad   sťažnosťou   napadnutými rozhodnutiami   tak,   že   týmto   nevyhovel,   keďže   vo   všetkých   prípadoch   sťažovateľka nedodržala lehotu stanovenú zákonom na podanie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty, v zákonom   stanovenej   lehote   neurobila   aj   zmeškaný   úkon   a   nepreukázala   existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie zmeškanej lehoty.

5.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   tvrdí,   že   bolo   zákonnou   povinnosťou daňového   úradu   poskytnúť   jej   v   danom   prípade   reálnu   možnosť   uplatniť   svoje   práva, a to výzvou na odstránenie nedostatkov podania podľa § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., a namieta tiež postup a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadostí o odpustenie zmeškania lehoty. Argumentuje aj tým, že skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného daňového subjektu bolo miestne príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom Trebišov) vyhovené. Takýto postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu. V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje   v   kontexte   ust.   §   248   zákona   č.   99/1963   Zb.   a   čl.   46   ods.   2   Ústavy   SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   podľa   §   247   a   nasl.   zákona   č. 99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy   SR   malo   za   následok   zmeškanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   určenej   v   §   53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť domáhať sa preskúmania   a   nápravy   nezákonného   postupu   a   rozhodovania   daňového   úradu   ako porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných   práv   a   slobôd   preto   považuje   sťažovateľ   za   jediný   možný   postup,   v   rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených práv postupom a rozhodnutiami daňového úradu a aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Taktiež žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a   rozhodnutí daňového úradu v jej daňových veciach najmä z hľadiska rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom, v dôsledku tvrdeného porušenia ktorých sa domáhala ochrany tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   napadnutých   rozhodnutí   všeobecným   súdom. Sťažovateľka takto vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány   súdneho   typu   (miestne   príslušný   správny   súd   a   ústavný   súd),   čo   nie   je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010). Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí o odpustení zmeškanej lehoty v danom prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutia, ktoré nemôžu byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 Občianskeho súdneho poriadku), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne príslušného správneho súdu predchádza   (vzhľadom   na princíp   subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

11. Ak sa preto sťažovateľka za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak na všeobecnom súde (bod 5) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS   178/2010,   I.   ÚS   138/2011,   I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (prípadne žaloby v rámci   správneho   súdnictva)   a súbežne podanej   ústavnej sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a 54,   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012