znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 324//2011-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   namietaného porušenia   ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 CoE 39/2010-79 z 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj porušenie ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného zákona č.   23/1991 Zb.,   ktorým   sa   uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 39/2010-79 z 21. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   15   Er   502/2003   okresný   súd uznesením č. k. 15 Er 502/2003-66 z 29. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)   sťažovateľke   vyrubil   súdny   poplatok   podľa   položky   č.   20a   sadzobníka   súdnych poplatkov v sume 2,28 € za podanie urobené elektronickými prostriedkami.

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, v ktorom namietala, že predmetom exekučného konania vedeného pod sp. zn. 15 Er 502/2003 je vymoženie dlžného   poistného   na   zdravotnom   poistení,   resp.   poplatku   z   omeškania   z   dlžnej sumy poistného, a preto na podania v tomto exekučnom konaní sa vzťahuje oslobodenie od súdnych   poplatkov   podľa   §   4   ods.   1   písm.   c)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Krajský súd uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení svojho uznesenia   uviedol: „V   prekúmavanej   veci   je   nepochybné,   že   exekúcia   bola   zastavená, pričom odvolací súd výslovne zdôraznil, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty, ktorý mal byť v danej veci exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje, hľadí sa naň akoby neexistoval, čoho dôsledkom je, že ho nie je možné vykonať.

Z toho dôvodu nie je možné ustáliť, že by sa v danej veci jednalo o súdne konanie vo veci zdravotného poistenia, resp. vymáhania plnenia zo zdravotného poistenia… na ktoré sa vzťahuje vecné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb.. O takéto konanie by sa jednalo iba vtedy, ak by sa výkon rozhodnutia viedol na zákalde riadneho exekučného titulu, čo však nesporne nie je prípad tejto veci, v ktorej oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie opiera o nulitný právny akt.“

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv v nesprávnych záveroch   krajského súdu,   pretože   podľa   nej   v prípade   označeného   exekučného konania vzhľadom   na   charakter   vymáhanej   pohľadávky   boli   splnené   zákonné   podmienky   pre oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch. Sťažovateľka namietala aj to, že nemala možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe ktorých odvolací krajský súd potvrdil uznesenie prvostupňového okresného súdu, keďže rozhodnutie okresného súdu nebolo vôbec odôvodnené. Podľa sťažovateľky bola ukrátená na   svojom   vlastníckom   práve,   keďže   nepriznaním   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov bolo v rozpore so zákonom zasiahnuté do jej vlastníctva.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Coe/39/2010-79 zo dňa 21. 12. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Coe/39/2010-79 zo dňa 21. 12. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a § 1   ods.   1   ústavného   zákona   uznesením   krajského   súdu,   ku   ktorému   malo   dôjsť nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny   poplatok   za   podanie   urobené elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom v sume 2,28 €.

Právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne IV. ÚS 238/07).

Sťažovateľka namieta porušenie procesných základných a iných práv (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Tieto procesné práva nie sú samoúčelné a ich uplatňovanie je vždy viazané na základné hmotné právo v danom prípade majetkové, ktorého porušenie sťažovateľka taktiež namieta (čl. 20 ods. 1 ústavy). Podľa   názoru   ústavného   súdu   intenzita   možného   namietaného   porušenia   sťažovateľkou označených   základných   a   iných   práv   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   je   určená samotnou hodnotou sporu (resp. možnou ujmou v majetkovej sfére sťažovateľky), ktorá v danom   prípade   predstavuje   sumu   2,28   €.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   intenzita sťažovateľkou namietaného zásahu do jej základných a iných práv je tak nízka, že takémuto možnému   zásahu   nie   je   možné   poskytnúť   ústavnoprávnu   ochranu   už   len   z   uvedeného dôvodu.

Napriek   tomu,   že   už   absencia   náležitej   intenzity   možného   porušenia   základných a iných práv sťažovateľky je dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd posúdil sťažnosť aj po vecnej stránke.

Ústavný   súd   v   plnom   rozsahu   poukazuje na svoje   závery   vo   svojom   rozhodnutí v uznesení č. k. III. ÚS 61/2011-12 z 8. februára 2011, ako aj závery v označenom konaní posudzovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd posudzoval skutkovo totožné rozhodnutie ako je touto sťažnosťou namietané uznesenie krajského súdu, a uviedol: „... prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil – uviedol, podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal. Taktiež odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.“

Ústavný súd preto sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu po preskúmaní jeho obsahu hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napádané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   ich   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Uvedené skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k   záveru,   že   k   porušeniu   označených   práv   zo   strany krajského súdu nedošlo.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného   zákona ústavný   súd   uvádza,   že   uvedená   právna   norma   predstavuje   všeobecné   interpretačné pravidlo,   ktoré   možno   aplikovať   len   v   súvislosti   s   namietaním   porušením   konkrétneho základného práva uvedeného v listine.

Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani § 1 ods. 1 ústavného zákona.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011