znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 324/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., T., zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 48 Er 2542/2007-31 z 22. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená sťažnosť P. F., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 48 Er 2542/2007-31 z 22. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 22. apríla 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na základe zmluvy o pôžičke z 13. decembra 2006 v spojení so záložnou zmluvou z 13. decembra 2006 stal záložným veriteľom   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.   (ďalej   len   „povinný“),   zapísaným   na   liste vlastníctva č. 2706 ako prvý v poradí, a to

a) k bytu č. 20 nachádzajúcom sa na 5. poschodí v bytovom dome so súpisným číslom 1675 na... ulici č. 44B v B., na pozemku parc. č. 1355, v katastrálnom území..., spolu so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 872/100000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (ďalej len „byt č. 20“),

b) k bytu č. 25 nachádzajúcom sa na 7. poschodí v bytovom dome so súpisným číslom 1675 na... ulici č. 44B v B., na pozemku parc. č. 1355, v katastrálnom území..., spolu so spoluvlastníckym podielom vo veľkosti 979/100000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (ďalej len „byt č. 25“, spolu ďalej len „nehnuteľnosti“) vo vlastníctve povinného.

Proti   povinnému   začalo   na   základe   návrhu   oprávneného   J.   M.,   Ž.   (ďalej   len „oprávnený“), doručeného súdnemu exekútorovi JUDr. M. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 1. augusta 2007 exekučné konanie.

Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností povinného sp. zn. Ex 1123/07 vydaný súdnym exekútorom bol sťažovateľovi doručený 3. októbra 2007.

Listom z 5. októbra 2007 sťažovateľ oznámil súdnemu exekútorovi, že ako záložný veriteľ v súlade s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka nesúhlasí s exekúciou predajom nehnuteľností.

Prípisom   označeným   ako „Výzva   a   Žiadosť   o   súčinnosť“ sp.   zn.   Ex   1123/07 zo 14. novembra   2008   súdny   exekútor   vyzval   sťažovateľa,   aby   mu   v   lehote   troch   dní oznámil výšku jeho pohľadávky, ktorá je zabezpečená záložným právom k bytu č. 25. Listom   z   25.   novembra   2008   sťažovateľ   oznámil   súdnemu   exekútorovi,   že   ako prednostný záložný veriteľ začal výkon záložného práva k nehnuteľnosti označenej ako byt č. 25 formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v   znení   neskorších   predpisov.   Súčasne   sťažovateľ   v   uvedenom   liste   uviedol,   že   sumu zabezpečenej pohľadávky oznámi až ku dňu konania dražby, a vyzval súdneho exekútora, aby od konania dražby nehnuteľnosti upustil.

Súdny exekútor opakovane prípisom z 11. decembra 2008 vyzval sťažovateľa, aby bez zbytočného odkladu oznámil sumu svojej pohľadávky zabezpečenej záložným právom k nehnuteľnosti označenej ako byt č. 25.

Dražba bytu č. 25 sa konala 22. decembra 2008. V ten istý deň sťažovateľ osobne doručil súdnemu exekútorovi námietky proti udeleniu príklepu, v ktorých „namietal spôsob a výkon predaja nehnuteľnosti“.

O námietkach proti udeleniu príklepu rozhodol okresný súd uznesením z 22. apríla 2010, ktorým námietky sťažovateľa zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi na dražbe konanej 22. decembra 2008 na nehnuteľnosť označenú ako byt č. 25 za najvyššie podanie.

Podľa názoru sťažovateľa z uvedeného je zrejmé, že „exekučné konanie na základe návrhu   oprávneného   bolo   vedené   napriek   tomu,   že   na   vykonanie   exekúcie   predajom nehnuteľností   (zálohu),   na   ktoré   bolo   predtým   zriadené   zmluvné   záložné   právo,   nemal súhlas žiadneho zo záložných veriteľov, čím došlo k nedodržaniu postupu podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku...“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uviedol,   že „všeobecný   súd   posudzoval   podanie sťažovateľa príliš formalisticky, keďže nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ nedal s výkonom exekúcie súhlas. Ak sťažovateľ nikdy neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti (zálohu) v exekučnom konaní, exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 151 h ods. 6 Občianskeho zákonníka nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda ani zriadiť exekučné záložné právo na záloh. Ak tak exekútor urobil (navyše bez toho, aby si overil skutočnosti uvedené v podaní sťažovateľa), porušil zásadným spôsobom procesný predpis - Exekučný poriadok, ale aj hmotnoprávny predpis - Občiansky zákonník, čo pri svojom rozhodovaní mal okresný súd vziať do úvahy. Takýto postup by bol nielen v rozpore s uvedenými právnymi predpismi, ale by to bolo neprípustné obchádzanie zákona, ale aj v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka   teda   súvisí   aj   s   hmotnoprávnou   úpravou   záložného   práva   (§   151a   nasl. Občianskeho   zákonníka),   ktorá   posilňuje   ochranu   záložného   veriteľa.   Súčasťou   tejto ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní a za predpoklad na   úspešné   začatie   a   vedenie   exekúcie.   Zmyslom   tohto   súhlasu   a   základným   účelom obmedzenia súdnej exekúcie podľa tohto a súvisiacich ustanovení Občianskeho zákonníka je   hmotnoprávna   ochrana   postavenia   záložného   veriteľa,   pričom   táto   ochrana   bola premietnutá už do predpisov procesného práva. Takéto obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí (podobne aj PL. ÚS 21/00).“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, na základe ktorého vlastník nehnuteľnosti označenej ako byt č. 25 – obchodná spoločnosť F., s. r. o., B., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddiele Sro..., nemôže   až do   rozhodnutia   vo   veci   samej   s predmetnou   nehnuteľnosťou   nakladať,   a   to previesť na inú osobu alebo zaťažiť ju právami iných osôb.

Súčasne sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „1. Základné právo sťažovateľa P. F... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. značka 48 Er 2542/2007-31 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   značka   48   Er   2542/2010-31 z 22. apríla zrušuje.

3. Okresný súd Bratislava III je povinný sťažovateľovi uhradiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam všeobecných   súdov   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom   (m. m. I. ÚS 5/00, II.   ÚS 143/02, III. ÚS   60/04,   II.   ÚS   83/06).   Rozhodnutiu   všeobecného   súdu   vo   veci   samej   (vrátane rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   exekučnej   veci)   musí   predchádzať   jeho   postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a tiež príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením z 22. apríla 2010, ktorým okresný súd nevyhovel jeho námietkam proti udeleniu príklepu na dražbe konanej 22. decembra 2008, a naopak udelenie príklepu schválil podľa § 148 ods. 1 zákona č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).   V   uvedených   námietkach   proti   udeleniu   príklepu   na   dražbe   sťažovateľ argumentoval   tým,   že   exekučné   konanie   vedené   na   základe   návrhu   oprávneného   na vykonanie   exekúcie   predajom   nehnuteľností   (zálohu),   ktoré   boli   zaťažené   zmluvne zriadeným záložným právom, bolo neoprávnené, pretože oprávnený nemal na jej výkon súhlas žiadneho zo záložných veriteľov, čím došlo k porušeniu § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať. Podľa názoru ústavného   súdu   aj   na   vydanie   rozhodnutia   o   schválení   udelenia   príklepu   súdom   sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad,   musí   byť dostatočne   skutkovo   a   právne   odôvodnené   a   nemôže   byť prejavom svojvôle.

Zo sťažnosti vyplýva, že exekučné konanie začalo na základe návrhu oprávneného, ktorý   sa   zriadením   exekučného   záložného   práva   k   nehnuteľnostiam   stal   jedným zo záložných   veriteľov.   Sťažovateľ   v   uvedenom   exekučnom   konaní   nemal   postavenie účastníka konania, bol a je prednostným záložným veriteľom k nehnuteľnostiam.

Podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že Občiansky zákonník ako hmotnoprávna norma obsahuje   predpoklad   prípustnosti   postupu   súdneho   exekútora   pri   exekúcii   predajom nehnuteľností, ako aj pri iných zálohoch (hnuteľné veci).

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zmyslom ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bolo teda výslovne priamo v Exekučnom poriadku upraviť procesný postup súdneho exekútora, za akých podmienok je možné vykonať exekúciu na záloh. Záloh, ktorý je zaťažený záložným právom, možno postihnúť v rámci exekučného konania iba za podmienky, že oprávnený je aj záložným veriteľom, alebo ak ním nie je, tak iba so súhlasom záložného veriteľa, čím je postavenie záložného veriteľa v rámci exekučného konania posilnené.

Podstatnou pre rozhodnutie predmetnej veci bola teda otázka, či v rámci exekučného konania možno v prospech oprávneného zriadiť exekučné záložné právo k nehnuteľnosti (zálohu)   zaťaženej   záložným   právom,   ktoré   následne   umožní   záložnému   veriteľovi, v prospech ktorého bolo zriadené, viesť exekúciu na záloh aj bez súhlasu zostávajúcich záložných veriteľov.

Okresný súd v uznesení z 22. apríla 2010 preskúmal otázku oprávnenosti zriadenia exekučného   záložného   práva   v   prospech   oprávneného   a   v   rámci   odôvodnenia   svojho rozhodnutia k nej uviedol:

„Exekútor môže v priebehu exekučného konania na výslovný návrh oprávneného zriadiť exekučné záložné právo na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného (§ 167 a nasl. Ex. por.) Zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného nie je možné považovať za spôsob vykonania exekúcie v pravom zmysle slova, a to z dvoch dôvodov: týmto   úkonom exekútora sa nedosahuje výťažok   na   uspokojenie   vymáhanej   pohľadávky oprávneného (má len zabezpečovaciu funkciu) a Exekučný poriadok zriadenie exekučného záložného práva ako spôsob vykonania exekúcie ani neuvádza (taxatívny výpočet spôsobov vykonania exekúcie je uvedený v § 63 Ex. por.).

Na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného sa preto režim § 151h ods. 6 OZ nevzťahuje. Touto činnosťou exekútora sa záložné právo nerealizuje, ale zriaďuje.   Občiansky   zákonník   na   vznik   ďalšieho   záložného   práva   nevyžaduje   súhlas existujúceho záložného veriteľa.   Zmyslom uvedeného   ustanovenia   je   ochrana   záložného veriteľa, avšak pri realizácii záložného práva záložným veriteľom, nie pri jeho zriadení. Vzťah § 151h ods. 6 OZ k zriadeniu exekučného záložného práva nie je riešený expresis verbis. Zriadenie ďalšieho záložného práva na zaťaženej nehnuteľnosti (alebo inom majetku záložcu)   podmienené   súhlasom   existujúceho   záložného   veriteľa   nie   je.   Podľa   platnej hmotnoprávnej   úpravy   pri   zriaďovaní   ďalšieho   záložného   práva   (pričom   zákon nešpecifikuje   spôsob   zriaďovania   ďalšieho   záložného   práva)   nie   je   existujúci   záložný veriteľ, pokiaľ ide o prípustnosť zriadenia ďalšieho záložného práva, v žiadnom právnom vzťahu s budúcim (v poradí ďalším) záložným veriteľom. Posudzovanie otázky možnosti zriadenia   ďalšieho   záložného   práva   preto   môže   byť   podľa   hmotnoprávnej   úpravy   len predmetom právneho vzťahu medzi existujúcim záložným veriteľom a záložcom, bez účinkov voči tretím osobám. Pre prípustnosť zriadenia ďalšieho záložného práva je preto súhlas, alebo nesúhlas existujúceho záložného veriteľa právne irelevantný.

Z   uvedeného   vychádza,   že   ani   v   exekučnom   konám   nemôže   byť   a   ani   nie   je prípustnosť   zriadenia   exekučného   záložného   práva   podmienené   súhlasom   existujúcich záložných veriteľov...“

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd dospel k záveru, že oprávneným zriadením exekučného záložného práva na zálohu sa oprávnený stal jedným zo záložných veriteľov, ktorý už súhlas na zákonné vedenie exekúcie na záloh podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka   a   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   nepotreboval.   Po   prijatí   tohto   záveru okresný   súd   preskúmal   aj   oprávnenosť   začatia   výkonu   rozhodnutia,   resp.   splnenie povinnosti   oprávneného   ako   záložného   veriteľa   podľa   §   151l   ods.   1   Občianskeho zákonníka, pričom k tejto otázke v rámci odôvodnenia uznesenia z 22. apríla 2010 poukázal a   citoval   znenie   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   týkajúcich   sa   začatia   a   samotného výkonu záložného práva a následne uviedol: „Podľa § 151l ods.   1 OZ začatie výkonu záložného práva je záložný veriteľ povinný písomne oznámiť záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, a pri záložných právach registrovaných v registri záložných práv a zaregistrovať začatie výkonu záložného práva v tomto registri, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V písomnom oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu... Ako   z   vyššie   uvedeného   vyplýva   súd   dospel   k   záveru,   že   exekútor   pri   zriadení exekučného   záložného   práva   konal   v   súlade   so   zákonom,   keď   zriadením   exekučného záložného   práva   sa   záložné   právo   nerealizuje,   ale   zriaďuje   (ide   o   zabezpečenie pohľadávky), a teda exekútor pri tomto úkone nepotreboval súhlas prednostného záložného veriteľa.

Dňa 1. 10. 2007 vydal súdny exekútor upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením   exekučného   záložného   práva,   upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie predajom   nehnuteľnosti,   exekučný   príkaz   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva   na nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti.   Exekučný   príkaz predajom   nehnuteľnosti   ako   aj   upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti boli doručené záložnému veriteľovi dňa 3. 10. 2007. Dňa 11. 10. 2007 záložný veriteľ doručil súdnemu exekútorovi nesúhlas záložného veriteľa s exekúciou predajom nehnuteľnosti.

V danom exekučnom konaní prednostný záložný veriteľ mal možnosť od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti v tridsaťdňovej lehote sám začať výkon svojho záložného práva. Plynutie tridsaťdňovej lehoty má zásadný význam preto, že prednostný záložný veriteľ (ak je jeho pohľadávka splatná) môže v tejto lehote oznámiť oprávnenému,   že   sám   začína   výkon   záložného   práva.   Oprávnený   (respektíve   súdny exekútor)   potom   nemôže   v   exekúcii   pokračovať.   Ak   prednostný   záložný   veriteľ   v   tejto tridsaťdňovej   lehote   oznámenie   neuskutoční,   nemôže   potom   sám   začať   výkon   svojho záložného   práva,   až   kým   sa   neskončí   výkon   záložného   práva   oprávneného.   Prednostný záložný veriteľ, ak oznámenie v tridsaťdňovej lehote nevykoná, má potom dve možnosti realizácie svojho záložného práva:

a) môže vyčkať,   kým sa záloh v exekúcii oprávneného predá (respektíve kým sa exekúcia skončí inak) a potom začne výkon svojho záložného práva, ktoré predajom na dražbe nezaniklo, alebo

b) môže v exekúcii oprávneného uplatniť uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu.

Keďže účelom záložného práva nie je znemožnenie jeho realizácie iným záložným veriteľom, ale zvýhodnenie pri realizácii, a hlavne, pri rozvrhu výťažku z ktorého je záložný veriteľ uspokojovaný najskôr, potom mal súd za to, že námietky povinného ako aj záložného veriteľa   sú   neopodstatnené   navyše,   keď   záložný   veriteľ   oznámil   začatie   výkonu   svojho záložného práva od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti po roku, t. j. 25. 11. 2008 z toho dôvodu súd námietky voči udelenému príklepu zamietol.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   sa   v   rámci   odôvodnenia   uznesenia z 22. apríla   2010   vysporiadal   s   námietkami   predloženými   sťažovateľom   v   napadnutom exekučnom   konaní.   V   rámci   odôvodnenia   svojich   záverov   po   zistení   skutkového   stavu poukázal na ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré pri svojom rozhodovaní aplikoval,   a   dospel   k   záveru,   že   zriadenie   exekučného   záložného   práva   v   prospech oprávneného,   t.   j. získanie postavenia   záložného veriteľa   oprávneným znamenalo vznik oprávnenia začať výkon exekúcie na záloh za predpokladu splnenia zákonom ustanovených povinností.   Okresný   súd   v   uznesení   z   22.   apríla   2010   taktiež   poukázal   na   skutočnosti preukazujúce splnenie uvedených povinností oprávneným. Výklad dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku, ktorý okresný súd aplikoval pri posúdení uvedeného   skutkového   stavu,   podľa   ktorého   prednostný   záložný   veriteľ   nemôže   byť neobmedzene   zvýhodnený   pri   rozhodovaní   o   predmete   zálohu   aj   v   neprospech zostávajúcich záložných veriteľov, nemožno považovať za ústavne nekomformný. Tento záver je taktiež v súlade   s judikatúrou   ústavného súdu,   v   rámci   ktorej   už ústavný súd vyslovil, že záložný veriteľ ako prednostný záložný veriteľ má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu a toto právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie práv ostatných veriteľov voči dlžníkovi (PL. ÚS 20/05). Z uvedeného vyplýva, že postavenie prednostného záložného   veriteľa   je   pri   výkone   záložného   práva   jednoznačne   posilnené,   ale   súčasne nemôže mať absolútnu povahu. Občiansky zákonník preto v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy upravuje postup, ktorým jeho základné právo obmedzuje.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   uznesenie z 22. apríla 2010 náležite odôvodnil. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe   vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   o   ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové zistenia, akými úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval   a ustanovenia   príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného uznesenia z 22. apríla 2010 nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených okresným súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedeného dôvodu bolo už potom bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovom návrhu na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010