znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 324/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 5/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2006 doručená sťažnosť J. M., B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   Ľ.   Š.,   Š.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 5/2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   5/2006 zo 14. júna 2006 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa. Toto uznesenie bolo odôvodnené tým, že nie sú splnené podmienky na podanie dovolania, lebo dovolanie nesmeruje proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci, ktorým by sa skončilo trestné stíhanie sťažovateľa ako celok. Dovolaním nie je totiž možné napadnúť iné rozhodnutia ako rozhodnutia vo veci samej. Preto nie je prípustné dovolanie ani voči rozhodnutiam o väzbe. Podať dovolanie proti rozhodnutiu o väzbe alebo o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je oprávnený iba minister spravodlivosti. Týmto uznesením najvyššieho súdu   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   označených   základných   práv   podľa ústavy a listiny. Ak je na podanie dovolania proti rozhodnutiu o väzbe oprávnený minister spravodlivosti, nie však strany trestného konania, potom ide o porušenie čl. 46 a čl. 47 ods. 3   ústavy.   Došlo   by   totiž   k narušeniu   rovnováhy   procesných   prostriedkov prislúchajúcich   procesným   stranám, čo   by bolo porušením   princípu   rovnosti   účastníkov konania pred súdom. Preto ak má oprávnenie podať dovolanie proti rozhodnutiu o väzbe minister spravodlivosti, potom rovnaké oprávnenie musí prináležať aj ostatným stranám trestného konania. Vzhľadom na tieto úvahy bolo povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa zaoberať dovolaním sťažovateľa. Došlo aj k porušeniu čl. 8 ods. 3 listiny, keďže doba zadržania sťažovateľa presiahla maximálne lehoty tam uvedené.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   5/2006   zo   14.   júna   2006   vyplýva, že najvyšší súd postupom podľa § 382 písm. b) s použitím § 371 ods. 2 Trestného poriadku dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Z odôvodnenia   je   zistiteľné,   že   sťažovateľ   bol   vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 10/2006 z 18. februára 2006. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 28/2006 z 9. marca 2006 boli   sťažnosti   sťažovateľa   a prokurátora   zamietnuté.   Proti   týmto   uzneseniam   podal sťažovateľ dovolanie, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku.   Namietal,   že   súdy   pri   rozhodovaní   o návrhu   o vzatí   do   väzby   nerešpektovali maximálne   lehoty   zadržania   vyplývajúce   z listiny,   pričom   lehoty   uvedené   v Trestnom poriadku sú s listinou v rozpore. Listina je nadradená ústave a vnútroštátnym predpisom. Ďalej   namietal   aj   neexistenciu   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   väzbu.   Podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné dovolanie odmietnuť. Dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku). Trestný   poriadok   síce   nedefinuje   pojem   „vec   právoplatne   skončená“,   avšak   z kontextu ustanovení   ôsmej   hlavy,   druhého   dielu   Trestného   poriadku,   kde   je   upravené   v   §   368 až § 392 dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, je zrejmé, že zákon má na mysli rozhodnutie,   ktorým   sa   skončilo   trestné   stíhanie   obvineného   ako   celok,   teda   meritórne rozhodnutie vo veci. Nie je možné napadnúť dovolaním rôzne ďalšie rozhodnutia, ktorými súdy   prvého alebo druhého stupňa rozhodovali v rámci trestného konania o parciálnych otázkach, ako sú napr. rozhodnutia procesného charakteru o vedení konania, rozhodnutia o poriadkovej pokute, o väzbe a podobne. Tieto rozhodnutia podliehajú vlastnému režimu opravných prostriedkov   (ak sú   vôbec prípustné) a pripustenie možnosti   podať voči   nim dovolanie by znamenalo jednak narušenie princípu výnimočnosti postavenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v štruktúre procesnej úpravy, jednak by z praktickej stránky   sťažilo   (ak   nie   znemožnilo)   rozhodovať   súdom   v lehotách   stanovených a požadovaných tak vnútroštátnymi predpismi, ako aj medzinárodnými záväzkami. Trestné konanie   je   v zásade   dvojinštančné   a princíp   výnimočnosti   dovolania   ako   mimoriadneho opravného   prostriedku   proti   rozhodnutiam   súdu   vo   veci   samej   vyplýva   predovšetkým z úpravy ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) až písm. f) Trestného poriadku, kde sú uvedené dôvody,   na   základe   ktorých   je   možné   napadnúť   rozhodnutie   súdu   dovolaním,   resp. je uvedené, aké okolnosti dovolací súd nesmie skúmať a meniť. Na tomto mieste je treba pripomenúť, že skutočnosti uvádzané ako dôvody dovolania v predmetnej veci nie je možné podradiť pod dôvody uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Výnimku z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku predstavuje iba ods. 2 tohto ustanovenia, na základe   ktorého   minister   spravodlivosti   podá   dovolanie,   okrem   dôvodov   uvedených v odseku 1, aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona   alebo   Trestného   poriadku   o väzbe   alebo   podmienečnom   prepustení   odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené ustanovenie teda umožňuje podať dovolanie proti rozhodnutiu   o väzbe   iba   ministrovi   spravodlivosti.   V posudzovanej   veci   teda   dovolanie sťažovateľa   nebolo   podané   oprávnenou   osobou,   nebolo   podané   vo   veci,   v ktorej   môže procesná strana podať tento mimoriadny opravný prostriedok a napokon v dovolaní nebol uvedený dôvod v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Kvôli úplnosti treba ešte uviesť, že úprava lehôt v Trestnom poriadku, v ktorých je potrebné rozhodovať o návrhu na vzatie do väzby, je síce v rozpore s listinou stanovujúcou lehoty podstatne kratšie, avšak zákonná úprava je plne v súlade s ústavou, ktorá je novšia a je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Argumentácia sťažovateľa o nezákonnosti rozhodnutí o vzatí do väzby vzhľadom na nedodržanie lehôt je preto nenáležitá.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že zásadná otázka, ktorú sťažnosť nastoľuje, je   otázka   prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o väzbe.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu strana v trestnom konaní môže dovolaním napadnúť iba konečné rozhodnutie vo veci samej. Na   druhej   strane   sťažovateľ   vykladá   ustanovenie   §   368   ods.   1   Trestného   poriadku o prípustnosti dovolania širšie, lebo podľa jeho názoru sa vzťahuje aj na iné rozhodnutia než vo veci samej.

Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať   v trestných   veciach   v dovolacom   konaní,   vykladať   procesnoprávne   otázky súvisiace   s dovolacím   konaním.   Keďže   ide   o novozavedený   inštitút,   je   pochopiteľné, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je iba v začiatkoch. Podľa názoru ústavného súdu v nijakom prípade nemožno argumentáciu najvyššieho súdu považovať ani za arbitrárnu, ale ani za nedostatočne zdôvodnenú. Preto niet ani príčiny do tejto argumentácie zasahovať z ústavnoprávneho hľadiska.

Treba   ďalej   poznamenať,   že   nejde   o ojedinelý   právny   názor   jedného   zo   senátov najvyššieho súdu, lebo iný päťčlenný dovolací senát najvyššieho súdu dospel k obdobným záverom (sp. zn. 1 TdoVš 2/2006).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj z iného pohľadu. Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Treba povedať, že uvedené články ústavy sa vzťahujú spravidla na konanie   vo   veci   samej.   V danom   prípade   však   nešlo   o konanie   vo   veci   samej, ale o rozhodovanie o uvalení väzby. Právo na súdnu ochranu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe je súčasťou čl. 17 ods. 2 ústavy, porušenie ktorého však sťažovateľ nenamietal.

Zo   záverov   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolanie   voči   rozhodnutiu   o väzbe sťažovateľ nebol oprávnený podať, a preto nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 8 ods. 3 listiny.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2006