znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 323/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2009 doručená sťažnosť Ľ. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K.   D.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn. PK -1 T 33/08 (predtým vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/07).

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:«27. 4. 2007 bola podaná obžaloba na sťažovateľa podľa uznesenia ktorým bolo vznesené obvinenie ČVS: KPR-42/OVK-KE-2005, ktorá bola doručená na Špeciálny súd v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“),   a   v   súlade   rozvrhom   práce   bol   sťažovateľovi pridelený zákonný sudca, resp. senát špeciálneho súdu 1 T (sp. zn. PK-1 T 14/2007)... V   roku 2008   Špeciálny   súd   vylúčil vec   na samostatné   konanie   a ďalej   prebieha konanie vo veci sťažovateľa v rovnakom senáte pod novou Sp. zn. PK-1 T 33/08...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   ústavným   nálezom z 20. 5. 2009 Sp. zn. PL. ÚS 17/08 o. i. rozhodol, že zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Dňa   6.   8.   2009   Špecializovaný   súd   určil   termín   hlavného   pojednávania   vo   veci sťažovateľa pod Sp. zn. PK-1 T 33/08 v rovnakom senáte, sťažovateľ podal námietku. Dňa 17. 9. 2009 Špecializovaný súd určil termín hlavného pojednávania vo veci sťažovateľa   pod   Sp.   zn.   PK-1   T   33/08   v   rovnakom   senáte,   námietkou   sťažovateľa   sa nezaoberal, ani o nej nerozhodoval...

Nálezom ústavného súdu Sp. zn. PL. ÚS 17/08 bolo rozhodnuté, že zákon č. 458/2003 Z. z. a ustanovenia iných relevantných právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii...

To znamená, že vyhlásením tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j. 17. júla 2009, stráca zákon č. 458/2003 Z. z. účinnosť.

Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 458/2003 Z. z. je k dnešnému dňu platný, ale v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 stratil účinnosť, z čoho vyplýva, že nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach.

V kontexte uvedených skutočností upozornil sťažovateľ špecializovaný trestný súd písomnosťou   zo   septembra   2009,   pričom   v   prípade,   ak   by   špecializovaný   trestný   súd kontinuálne pokračoval v jeho trestnej veci, podal námietku zaujatosti predmetného senátu, pretože nerešpektovaním vyššie uvedených skutočností, existuje dôvodná pochybnosť o jeho nezaujatosti k prejednávanej veci, resp. k nemu a to z dôvodu, že sťažovateľ je toho názoru, že si sudcovia v jeho prípade vytvorili k prípadu osobný vzťah.

V tejto súvislosti, tiež upozorňujeme na skutočnosť, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Uvedená ústavná právomoc je vyjadrená aj v ustanoveniach § 11, 12 a 14 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

Súdna   rada   k   dnešnému   dňu   nerozhodla   o   pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje zákonný sudca, ktorý   by   mohol,   v súlade   s právnym poriadkom Slovenskej   republiky realizovať   hlavné pojednávanie v sťažovateľovej trestnej veci.

Namietaný senát špecializovaného trestného súdu, však podľa § 567c Tr. por. o tejto námietke nerozhodoval a pokračuje vo vytyčovaní termínov hlavných pojednávaní... K porušeniu článku 48 ods. 1 ústavy... Totožné znenie má aj článok 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“)...

Interpretáciou obsahu tohto základného práva na zákonného sudcu v širšom kontexte dosiahneme neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá je súdom   ústavne   zverená.   Tento   ústavný   imperatív   na   jednej   strane   dotvára   a   upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cennú záruku,   že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený, pre rôzne dôsledky a rozličné účely, výber súdov a sudcov „ad hoc“...

Z... nálezov ústavného súdu teda vyplýva jednoznačný záver, že za zákonného sudcu, ústavne   konformným   spôsobom,   môžeme   považovať   len   sudcu,   ktorý   spĺňa   nasledovné podmienky:

a) zákonnom určené predpoklady na výkon tejto funkcie,

b) trvalé, alebo dočasné pridelenie na výkon funkcie k určitému súdu,

c) jeho funkcia nezanikla,

d) bol určený v súlade s rozvrhom práce. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pokiaľ u sudcu absentuje ktorákoľvek z nich, nemôžeme hovoriť o zákonnom sudcovi v zmysle ústavných nárokov... Sudcu, s jeho predchádzajúcim súhlasom prideľuje na výkon funkcie Súdna rada... V tejto súvislosti poukazujeme na ďalšie porušenie ústavy, postupom namietaného senátu špecializovaného trestného súdu, a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy... Prelomením tejto zásady je situácia, v ktorej orgán inej zložky štátnej moci ignoruje niektorú z jej ústavných právomoci, tak ako v prípade prijatia zákona č. 291/2009 Z. z., ktorým   zákonodarca   kreuje   nový   súdny   orgán   (špecializovaný   trestný   súd),   ktorý   má kontinuálne nadviazať na zrušený súdny orgán (špeciálny súd), pričom vo vzťahu k sudcom tohto novovytvoreného súdu, popiera ústavnú funkciu Súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov...

Rozvrh práce je upravený zákonom č. 757/2004 Z. z., konkrétne v § 50 a nasl. cit. zákona a rozumie sa ním akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Z dotknutých zákonných ustanovení vyplýva, že rozvrh práce musí byť predsedom súdu   vypracovaný   pre   každý   súd,   ktorý   je   v   sústave   súdov   v   Slovenskej   republike. Špecializovaný trestný súd bol zaradený do sústavy súdov až zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu Sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. 5. 2009 t. j. 17. 7. 2009, pričom sťažovateľ nemá vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z. pre špecializovaný trestný súd a v jeho trestnej   veci   mu   nebol   pridelený   zákonný   sudca   spôsobom   podľa   §   51   ods.   1   zákona č.757/2004 Z. z.

Vzhľadom k tomu, že zákon č. 458/2003 Z. z., ktorým bol zriadený špeciálny súd, od tohto momentu stratil účinnosť (17. 7. 2009), nemožno postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu...

Zo zhrnutia vyššie uvedených právnych a skutkových faktov, vyplýva len jediný záver, a to, že konaním, konkrétne pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného pojednávania,   špecializovaným   trestným   súdom   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   vedenej   na špeciálnom súdu pod sp. zn. PK-1 T 33/08, došlo k porušeniu ústavy v dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov, ktorý neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp, dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp, obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú právomoc   Súdnej   rady   a   sám   pridelil   sudcov   na   špecializovaný   trestný   súd.   Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom...

Požiadavka čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zriadenie súdu len na základe zákona vychádza zo zásady zákazu odňatia veci zákonnému súdu, ktorá v sebe zahŕňa dve samostatné práva, a to

a) právo nebyť odňatý zákonnému súdu,

b) právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi... V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie v senáte.

Zákon,   ktorý   upravuje   postavenie   sudcu,   podmienky   na   výkon   funkcie,   je   zákon č. 385/2000   Z.   z.,   ktorý   vo   svojom   §   11   ods.   1,   podľa   ktorého:   „Sudcu   s   jeho predchádzajúcim súhlasom, prideľuje na výkon funkcie na určený okresný súd súdna rada.“ Vzhľadom   k   tomu,   že   v   prípade   špecializovaného   trestného   súdu   k   takémuto zákonnému (v neposlednom rade aj ústavnému) postupu nedošlo, je možné urobiť jediný kvalifikovaný záver, že týmto momentom došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože zákonnosť súdu musí byť založená na jeho zložení a sudcovia porušovateľa nie sú určení zákonným spôsobom...

V   jednotlivých   bodoch   tejto   sťažnosti   sťažovateľ   opísal,   akým   protiústavným spôsobom porušovateľ zasiahol do jeho základných práv a má za to, že jediný orgán, ktorý mu môže zabezpečiť účinnú nápravu je ústavný súd, nakoľko je jediným orgánom ochrany ústavnosti a predmetnú právomoc mu priznáva samotná ústava.

Zdôrazňujúc fakt, že sťažovateľ na skutočnosti, ktoré sú predmetom jeho ústavnej sťažnosti namietaný senát Špecializovaného trestného súdu písomne upozornil, hoci tento o jeho   podaní   nerozhodoval,   pričom   zákon   mu   neposkytuje   iné   prostriedky   ochrany,   si dovolíme   vysloviť   presvedčenie,   že   bola   splnená   aj   táto   podmienka   na   prijatie   mojej sťažnosti na ďalšie konanie.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Základné   právo   Ľ.   V.   postupom   Špecializovaného   súdu   v   Pezinku   v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým PK-1 T 14/07) porušené bolo.

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zakázal   pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody v prípade sťažovateľa.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   konania,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. K. D., podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.) na jej účet... v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okrem toho sťažovateľ žiadal o nezverejnenie mena a priezviska a jeho nahradenie príslušnými iniciálkami v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, III. ÚS 314/08).

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým vedenom   pod   sp.   zn. PK-1 T   14/07).   Podstatou   jeho námietok   boli   tvrdenia,   že v jeho trestnej veci rozhoduje senát špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Tieto tvrdenia odvodil od toho, že nálezom ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   z   20.   mája 2009,   ktorý   bol   uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 17. júla 2009, bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.   458/2003   Z.   z.“)   s   príslušnými   článkami   ústavy   a   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho prestal existovať špeciálny súd, ktorý jeho trestnú vec prejednával, pričom na jeho rozhodovaciu činnosť kontinuálne nadviazal senát špecializovaného trestného súdu na základe zákona č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“).   Sťažovateľ   teda   namietal,   že   vo   veci   konajúci   senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) tak, ako by si to vyžadoval čl. 141a ods. 4 písm. a) a b) ústavy a § 11 a násl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), ale že svoju právomoc začali uplatňovať len na základe zákona č. 291/2009 Z. z. Na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil aj špecializovaný trestný súd „písomnosťou zo septembra 2009“, ale podľa jeho vyjadrenia sa touto jeho námietkou nikto nezaoberal. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd považoval za prvoradé ustáliť povahu námietok sťažovateľa a určenie príčinnej súvislosti medzi nimi, označenými právami, ktorých porušenie namieta, postupom špecializovaného trestného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ podal sťažnosť   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ale   pritom   namietal   skutočnosti   súvisiace s uplatňovaním právomoci špecializovaného trestného súdu na základe zákona prijatého na zabezpečenie kontinuity medzi rozhodovacou činnosťou špeciálneho súdu a právomocou špecializovaného   trestného   súdu.   Inými   slovami,   namietal   postup   špecializovaného trestného súdu pri prejednávaní jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-1 T 33/08, ale nie z hľadiska   procesných   pochybení,   ktorých   by   sa   mohol   dopustiť   len   tento   súd,   ale z hľadiska porušenia pravidiel potrebných pre zákonnosť a ústavnú konformnosť kreovania – pridelenia sudcov na špecializovaný trestný súd. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že   k   pokračovaniu   v   rozhodovacej   činnosti   špeciálneho   súdu   nedospel   špecializovaný trestný súd svojvoľne, ale plnil a plní vôľu zákonodarcu vyjadrenú v zákone č. 291/2009 Z. z. [pozri napr. čl. II, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval Trestný poriadok tak, že za §   567e   vložil   §   567f,   ktorý   v odseku   1   zakotvil,   že vo   veciach,   ktoré patria   do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak; čl. XII, v ktorom zákon č. 291/2009 Z. z. novelizoval zákon č.   371/2004 Z. z. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke   zákonov   zo   špeciálneho   súdu   na   špecializovaný   trestný   súd].   Čiže   námietka v podobe,   ako   ju   predniesol   sťažovateľ,   nemôže   byť   predmetom   konkrétnej   ústavnej kontroly, akú má na mysli čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú v prípade   sťažovateľa,   treba   považovať   za   zákonných   sudcov   z   hľadiska   legitimity   ich postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja priamo   zo   zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde.   Rozhodujúcu   otázku,   teda   či   sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného trestného súdu kontinuálne pokračovať vo veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo zo zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde.   Špecializovaný   trestný   súd   teda   postupuje v prípade   sťažovateľa   tak,   ako mu   to   zákon   ukladá.   Vyriešenie   otázky,   či   sú   príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, je možné iba v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade nie je možné dosiahnuť   nápravu   v   zmysle   požiadaviek   sťažovateľa   postupom   podľa   čl.   154c   ods.   1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   námietka   sťažovateľa o porušení jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/08 (predtým sp. zn. PK-1 T 14/07) tým, že členovia vo veci konajúceho senátu   (sudcovia)   neboli   na   tento   súd   pridelení   súdnou   radou,   ale   že   svoju   právomoc uplatňujú ex lege ako pokračovateľ špeciálneho súdu, je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   podanie,   v   ktorom   namietal   nezákonné   zloženie   senátu špecializovaného trestného súdu z dôvodov, ktoré už boli uvedené, adresoval v septembri 2009 aj tamojšiemu súdu. Zároveň dodal, že podľa jeho vedomosti sa touto námietkou nikto nezaoberal.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že na pojednávaní špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 33/2008, ktoré sa uskutočnilo 17. septembra 2009 v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ale v prítomnosti náhradného obhajcu, predseda senátu po krátkej porade senátu bez prerušenia hlavného pojednávania a vyhodnotení sťažovateľovej námietky konštatoval, že touto námietkou sa senát zaoberať nebude,   pretože   právomoc   špecializovaného   trestného   súdu   bola   daná   zákonom č. 291/2009 Z. z. Z uvedeného dôvodu je potrebné sťažnosť aj z tohto pohľadu hodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a to s prihliadnutím na právny názor ústavného súdu vyjadrený v predchádzajúcom texte tohto rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti námietka o porušení základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) uplatnená podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pod ktorú subsumoval   sťažovateľ   svoje   argumenty,   podlieha   z   hľadiska   uplatnenia   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie princípu subsidiarity. To znamená, že ústavná kontrola vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   či   postupu   všeobecného   súdu,   ktorý   sa   dopustil   pochybení takéhoto charakteru, nastupuje až vtedy, ak neexistuje iný všeobecný súd, ktorý by poskytol účinnú ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

V   danej   trestnej   veci   prebieha   na   špecializovanom   trestnom   súde   prvostupňové konanie a v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval, že vo veci konal súd v nezákonnom zložení   alebo   že   vo   veci   konal   sudca,   ktorý   mal   byť vylúčený   z   vykonávania   úkonov trestného   konania,   má   stále   možnosť   namietať   tieto   skutočnosti   v   rámci   odvolacieho konania [pozri § 316 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku] a dovolacieho konania [§ 371 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku]. To vzhľadom na podstatu a zmysel čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje z tohto pohľadu právomoc a intervenciu ústavného súdu v danej veci.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009