znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 323/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. M., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 4, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 TdoVš 2/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2006   doručená   sťažnosť   Mgr.   D.   M.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 4, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 TdoVš 2/2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov dohovoru a ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2006 z 25. júla 2006   s tým,   aby   bolo   toto   uznesenie   spolu   s ďalším   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Toš 5/2006 z 13. apríla 2006 zrušené a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 10 000 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Špeciálneho súdu P., pracovisko B. (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. B.B.-Pšv 12/06 z 21. marca 2006 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Uznesením najvyššieho súdu ako súdu druhého stupňa sp. zn. 3 Toš 5/2006 z 13. apríla 2006   bola   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby zamietnutá.   Napokon uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoVš 2/2006 z 25. júla 2006 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa s tým, že bolo podané neoprávnenou osobou, lebo podľa   názoru   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   možnosť   podať   dovolanie   proti právoplatnému   rozhodnutiu   o väzbe   prislúcha   len   ministrovi   spravodlivosti,   nie   teda samotnému obvinenému (sťažovateľovi). Podľa názoru sťažovateľa zákonom predpísané podmienky   na   uvalenie   väzby   neboli   splnené,   pričom   navyše   došlo   aj   k porušeniu maximálne   prípustných   lehôt   zadržania   vyplývajúcich   z čl.   8   Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“).   Hoci   sťažovateľovi   bol   daný   procesný   prostriedok na preskúmanie zákonnosti väzby dovolacím súdom, tento svojím nezákonným postupom zúžil   oprávnenie   podať   dovolanie   proti   rozhodnutiu   o väzbe   len   na   osobu   ministra spravodlivosti,   čo   treba   považovať   za   výklad   svojvoľný,   nekompetentný   a z hľadiska rovnosti aj ústavne neudržateľný preto, lebo najvyšší súd nerozlišuje medzi predmetom dovolania   a prípustnosťou   dovolania   na   jednej   strane   a medzi   oprávnenými   osobami na podanie   dovolania   na   strane   druhej.   Predmet   dovolania   a prípustnosť   dovolania sú vymedzené ustanovením § 368 ods. 1 Trestného poriadku tak, že ide o rozhodnutie súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Medzi osoby oprávnené podať dovolanie vo vzťahu k dôvodom podľa § 371 ods. 1 je zahrnutá aj osoba obvineného. Ak uvedené skutočnosti najvyšší súd nerozlíšil, porušil tým čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k právu sťažovateľa na účinný opravný prostriedok.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   TdoVš   2/2006   z 25.   júla   2006   vyplýva, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 5/2006 z 13. apríla 2006   bolo   podľa   §   382   písm.   b)   Trestného   poriadku   odmietnuté.   Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil podané dovolanie v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku tým, že v prípade jeho vzatia do   väzby neboli dodržané lehoty na rozhodnutie   o zadržanej   osobe   orgánmi   činným   v prípravnom   konaní   v zmysle   čl. 8 ods. 3 a 4 listiny. Žiadal, aby bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu druhého stupňa zrušené s tým, aby bol z väzby prepustený. Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku právoplatné   rozhodnutie   súdu   na   podnet   strany,   alebo   na   iný   podnet   napadne   minister spravodlivosti   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   Trestného   poriadku.   Podľa   §   369   ods.   2 Trestného   poriadku   právoplatné   rozhodnutie   súdu   môže   dovolaním   napadnúť   z dôvodu uvedeného   v   §   371   ods. 1   Trestného   poriadku   jednak   generálny   prokurátor   proti ktorémukoľvek výroku, jednak obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka. Podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov   uvedených   v ods.   1,   aj   vtedy,   ak   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené ustanovenie   Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o väzbe   alebo   podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Najvyšší súd zistil, že sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu o väzbe, proti   ktorému   môže   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   podať   iba   minister spravodlivosti. Z tohto dôvodu najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že zásadná otázka, ktorú sťažnosť nastoľuje, je   otázka   prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   o väzbe.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu strana v trestnom konaní môže dovolaním napadnúť iba konečné rozhodnutie vo veci samej. Na   druhej   strane   sťažovateľ   vykladá   ustanovenie   §   368   ods.   1   Trestného   poriadku o prípustnosti dovolania širšie, lebo podľa jeho názoru sa vzťahuje aj na iné rozhodnutia než vo veci samej.

Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať   v trestných   veciach   v dovolacom   konaní,   vykladať   procesnoprávne   otázky súvisiace   s dovolacím   konaním.   Keďže   ide   o novozavedený   inštitút,   je   pochopiteľné, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je iba v začiatkoch. Podľa názoru ústavného súdu v nijakom prípade nemožno argumentáciu najvyššieho súdu považovať ani za arbitrárnu, ale ani za nedostatočne zdôvodnenú. Preto niet ani príčiny do tejto argumentácie zasahovať z ústavnoprávneho hľadiska.

Treba   ďalej   poznamenať,   že   nejde   o ojedinelý   právny   názor   jedného   zo   senátov najvyššieho súdu, lebo iný trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu dospel k obdobným záverom (sp. zn. 1 Tdo 5/2006).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj z iného pohľadu. Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Treba povedať, že uvedené články ústavy a dohovoru sa vzťahujú spravidla na konanie vo veci samej. V danom prípade však nešlo o konanie vo veci samej, ale o rozhodovanie o uvalení väzby.   Právo   na   súdnu   ochranu   v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe   je   súčasťou   čl.   5 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2006