znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 322/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného

Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛ 

,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladných   práv podľa   čl.   20 ods.   1,   čl.   46 ods.   1 a čl.   48 ods.   2   Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom   postavenížalobcu na Krajskom   súde   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 14 S 53/2011   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovanéhoKrajského stavebného úradu v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) sp. zn. KSÚ-OSP-2011/00370/Do   z 5. mája   2011   a   zákonnosti   postupu   tohto   správneho   orgánuv uvedenom   odvolacom   stavebnom   konaní   proti   rozhodnutiu   mesta   Trnava   (ďalej   len„mesto“ alebo „správny orgán“) sp. zn. OSaŽP/32401-3524/2011/Fe z 26. januára 2011,ktorým   tento   správny   orgán   vydal „Dodatočné   stavebné   povolenie   na   zmenu   stavby... Rodinný dom...“ pre stavebníkov vystupujúcich v konaní pred krajským súdom v postavenívedľajších účastníkov. V žalobe sťažovateľ tvrdil, že krajský stavebný úrad sa nevysporiadals jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu mesta.

3. V predmetnej veci krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. mája 2013 tak, že zrušilrozhodnutia krajského stavebného úradu a mesta a vec im vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,že „správny   orgán   sa   nevysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa   ohľadne   neprimeraného sklonu striech, čím môže byť ako vlastník susedných nehnuteľností obťažovaný a ohrozovaný padaním   snehu,   resp.   iných   predmetov“.   Na   základe   odvolania   vedľajších   účastníkovrozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom tak, že zmenil rozhodnutie krajského súdua žalobu   sťažovateľa   zamietol   s   odôvodnením,   že „zrušenie   napadnutého   rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím stavebného úradu o dodatočné stavebné povolenie, by nemohlo žalobcovi priniesť zmenu jeho právneho postavenia, ani iný výsledok konania. Naviac takýto postup by bol v rozpore s hospodárnosťou konania a znamenal by prísne formalistický   postup   bez   zjavného   účelu   nim   sledovaného.   Formálne   zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „týmto vydal arbitrárne rozhodnutie, keď si svojou činnosťou bez opory v platných právnych predpisoch prisvojil právomoci správnych orgánov (Mesto Trnava, KSÚ TT) a sám vo veci prejudikoval to, ako správne orgány po vrátení veci rozhodnú...“ a „v odôvodnení... ani okrajovo sa teda sám preskúmateľným spôsobom   nevysporiadal   s   jeho   námietkami   týkajúcimi   sa   sklonu,   orientácie a konštrukčného riešenia nižšej strechy...

...   sťažovateľ   ako   vlastník   susediacej   nehnuteľnosti   (ktorý   je   preukázateľne obmedzovaný   neustálou   hrozbou   padania   snehu   a   iných   predmetov   zo   šikmých   striech susediacich nehnuteľností) do dnešného dňa nedostal   preskúmateľnú a riadnu odpoveď a odborné   stanovisko   správneho   orgánu   alebo   súdu   na   ním   vznesené   námietky   voči legálnosti tejto časti dodatočne povoľovanej stavby.“.

5.   Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmtonálezom:

„... Najvyšší súd SR rozsudkom, sp. zn. 7Sžp 9/2013 zo dňa 26. 03. 2015 porušil právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na základe

čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sžp 9/2013 zo dňa 26. 03. 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 20 ods. l ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.. Podľa   čl.   1   dodatkovéhoprotokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   namietanýmrozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 7).

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je namietané porušenie označenýchpráv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým zmenil rozsudok krajského súdu)tým,   že   mu   nedal   odpoveď   na   jeho   námietky   týkajúce „sa   sklonu,   orientácie a konštrukčného riešenia nižšej strechy...“, čím je rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne,porušujúce jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorýrozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavyo namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   súzlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12.   V   súvislosti   s   preskúmavaním   namietaného   porušenia   označených   právsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydanýmv správnom   súdnictve   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifikásprávneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzickáosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešeníkonkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto doúvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje ibaprávne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutímnajvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietanýmrozsudkom   sú   zlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy a dohovoru.   V tejto   súvislostiústavný súd iba dodáva, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systémevšeobecného súdnictva.

14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku ústavný súd dospel k záveru,že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu, je správne ajvyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené, čo potvrdzuje jeho vlastná argumentácia na s. 7 ažs.   16   aj   k námietkam   sťažovateľa   vzneseným   v priebehu   správneho   konania,po prechádzajúcom   opísaní   výsledkov   konania   správnych   orgánov   v   predmetnej   veci,podstaty odvolacích námietok a stanovísk účastníkov alebo vedľajších účastníkov konania.

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, ktoré ani nie je bližšie potrebné citovať, a ústavnýsúd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Takistozo   záverov   nevyplýva   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   žesťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje   v podstate   iba   v jednomkonštatovaní   (pozri   bod   3),   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľaktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považujeústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplneodchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkovéa právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03,   I.   ÚS   301/06),   čo   však   nie   je   evidentne   prípadsťažovateľa.

16. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako toprezentoval sťažovateľ. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Pokiaľ   sťažovateľ   v spojitosti   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   namietalaj porušenie   čl. 20 ods. 1 a   čl. 1 dodatkového protokolu (uvedené na s. 2 a s. 3 jehosťažnosti),   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   tieto   jeho   námietky   nemohli   byť   spôsobiléna prijatie   iného   rozhodnutia,   pretože   úzko   súviseli,   resp.   nadväzovali   na argumentáciusťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru.   K porušeniu   tohto   práva   hmotnoprávneho   charakteru   podľa   ústavného   súdutakisto   nemohlo   dôjsť,   resp.   sa   ho   nemohol   primárne   dopustiť   najvyšší   súd,   ktorýiba preskúmaval zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (obdobne m. m. I. ÚS 291/2012).Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

18. Na záver ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nie je vôbecodôvodnená,   hoci   je   sťažovateľ   právne   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou(nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),preto sa touto časťou sťažnosti a tiež jeho návrhmi uvedenými v bode 5 už bližšie nezoberal,keďže ju ako celok odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015