SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 322/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛
, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 7 Sžp 9/2013 z 26. marca 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavenížalobcu na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 14 S 53/2011 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanéhoKrajského stavebného úradu v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) sp. zn. KSÚ-OSP-2011/00370/Do z 5. mája 2011 a zákonnosti postupu tohto správneho orgánuv uvedenom odvolacom stavebnom konaní proti rozhodnutiu mesta Trnava (ďalej len„mesto“ alebo „správny orgán“) sp. zn. OSaŽP/32401-3524/2011/Fe z 26. januára 2011,ktorým tento správny orgán vydal „Dodatočné stavebné povolenie na zmenu stavby... Rodinný dom...“ pre stavebníkov vystupujúcich v konaní pred krajským súdom v postavenívedľajších účastníkov. V žalobe sťažovateľ tvrdil, že krajský stavebný úrad sa nevysporiadals jeho námietkami uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu mesta.
3. V predmetnej veci krajský súd rozhodol rozsudkom zo 16. mája 2013 tak, že zrušilrozhodnutia krajského stavebného úradu a mesta a vec im vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,že „správny orgán sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľa ohľadne neprimeraného sklonu striech, čím môže byť ako vlastník susedných nehnuteľností obťažovaný a ohrozovaný padaním snehu, resp. iných predmetov“. Na základe odvolania vedľajších účastníkovrozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom tak, že zmenil rozhodnutie krajského súdua žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že „zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím stavebného úradu o dodatočné stavebné povolenie, by nemohlo žalobcovi priniesť zmenu jeho právneho postavenia, ani iný výsledok konania. Naviac takýto postup by bol v rozpore s hospodárnosťou konania a znamenal by prísne formalistický postup bez zjavného účelu nim sledovaného. Formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „týmto vydal arbitrárne rozhodnutie, keď si svojou činnosťou bez opory v platných právnych predpisoch prisvojil právomoci správnych orgánov (Mesto Trnava, KSÚ TT) a sám vo veci prejudikoval to, ako správne orgány po vrátení veci rozhodnú...“ a „v odôvodnení... ani okrajovo sa teda sám preskúmateľným spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa sklonu, orientácie a konštrukčného riešenia nižšej strechy...
... sťažovateľ ako vlastník susediacej nehnuteľnosti (ktorý je preukázateľne obmedzovaný neustálou hrozbou padania snehu a iných predmetov zo šikmých striech susediacich nehnuteľností) do dnešného dňa nedostal preskúmateľnú a riadnu odpoveď a odborné stanovisko správneho orgánu alebo súdu na ním vznesené námietky voči legálnosti tejto časti dodatočne povoľovanej stavby.“.
5. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:
„... Najvyšší súd SR rozsudkom, sp. zn. 7Sžp 9/2013 zo dňa 26. 03. 2015 porušil právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na základe
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sžp 9/2013 zo dňa 26. 03. 2015 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 20 ods. l ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.. Podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jehoprijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že namietanýmrozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1 a 7).
10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je namietané porušenie označenýchpráv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu (ktorým zmenil rozsudok krajského súdu)tým, že mu nedal odpoveď na jeho námietky týkajúce „sa sklonu, orientácie a konštrukčného riešenia nižšej strechy...“, čím je rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne,porušujúce jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácies ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavyo namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecnýchsúdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie súzlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnejzmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
12. V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených právsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydanýmv správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifikásprávneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzickáosoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešeníkonkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto doúvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje ibaprávne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutímnajvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietanýmrozsudkom sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. V tejto súvislostiústavný súd iba dodáva, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systémevšeobecného súdnictva.
14. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku ústavný súd dospel k záveru,že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu, je správne ajvyčerpávajúcim spôsobom odôvodnené, čo potvrdzuje jeho vlastná argumentácia na s. 7 ažs. 16 aj k námietkam sťažovateľa vzneseným v priebehu správneho konania,po prechádzajúcom opísaní výsledkov konania správnych orgánov v predmetnej veci,podstaty odvolacích námietok a stanovísk účastníkov alebo vedľajších účastníkov konania.
15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, ktoré ani nie je bližšie potrebné citovať, a ústavnýsúd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Takistozo záverov nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, žesťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje v podstate iba v jednomkonštatovaní (pozri bod 3), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovaciačinnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľaktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považujeústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplneodchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkovéa právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je evidentne prípadsťažovateľa.
16. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako toprezentoval sťažovateľ. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Pokiaľ sťažovateľ v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu namietalaj porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu (uvedené na s. 2 a s. 3 jehosťažnosti), ústavný súd konštatuje, že ani tieto jeho námietky nemohli byť spôsobiléna prijatie iného rozhodnutia, pretože úzko súviseli, resp. nadväzovali na argumentáciusťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. K porušeniu tohto práva hmotnoprávneho charakteru podľa ústavného súdutakisto nemohlo dôjsť, resp. sa ho nemohol primárne dopustiť najvyšší súd, ktorýiba preskúmaval zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (obdobne m. m. I. ÚS 291/2012).Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).
18. Na záver ústavný súd k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nie je vôbecodôvodnená, hoci je sťažovateľ právne zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou(nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),preto sa touto časťou sťažnosti a tiež jeho návrhmi uvedenými v bode 5 už bližšie nezoberal,keďže ju ako celok odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015