znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 322/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu Petra   Brňáka   v   konaní o   sťažnosti   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 133/2007   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e   v označenej veci konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   J. J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. J. J. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivý   proces a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007.

2.   Sťažovateľ   sa   v predmetnom   konaní   ako   žalobca   od   12.   marca   2007   domáha určenia existencie pracovného pomeru voči žalovanému subjektu, o ktorom nebolo doteraz meritórne   rozhodnuté,   a to   aj   napriek   dvom   sťažnostiam   adresovaným   predsedovi okresného súdu, ktorý prieťahy uznal a ospravedlnil sa za ne.

3. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 254,88 € k rukám jeho advokáta.   Finančné zadosťučinenie podaním z 5. januára 2011 zvýšil na 100 000 € s odôvodnením, že je od 1. januára 2011 evidovaný na úrade práce, lebo do skončenia súdneho sporu sa nemôže zamestnať.

4. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 8. júla 2010 uznala u konajúceho sudcu prieťahy v konaní a netrvala na ústnom pojednávaní.

5. Ústavný súd následne bez nariadenia ústneho pojednávania, od ktorého nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci z hľadiska prieťahov v konaní, pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska jej primeranosti a dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

6. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 133/2007 ústavný súd zistil, že posledným procesným   úkonom   bolo   oznámenie   z 26.   októbra   2010   účastníkom   konania,   že pojednávanie určené na nasledujúci deň, t. j. na 27. október 2010 sa zrušuje, lebo konajúci sudca predkladá spis ústavnému súdu; aj tento zmarený termín svedčí o „prístupe“ sudcu k prerokovávanej veci (mohol totiž vec prerokovať a prípadne aj rozhodnúť, a len potom spis ústavnému súdu predložiť).

7. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý   rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Ide   o charakter   prerokovávanej   veci,   teda   hlavne   o jej skutkovú   a právnu   zložitosť,   závažnosť,   rozsiahlosť   či   obťažnosť   dokazovania,   ďalej o spôsob   správania   účastníkov   a súdu   v priebehu   konania,   o posúdenie   prípadných osobitných   okolností,   ktoré   môžu   spôsobiť   prieťahy   v konaní,   a tiež   o to,   čo   bolo   pri prerokovávaní   veci   pre   sťažovateľa   v   hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08 či nález sp. zn. I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho   názoru,   že   sporná   záležitosť   sťažovateľa   nebola   v primeranej   lehote   prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

8.   Charakter   prerokovávanej veci   neodôvodňoval   nutnosť   konať o sťažovateľovej žalobe o pracovnoprávnych nárokoch po dobu dlhšiu, ako je všeobecne obvyklé (2 – 4 roky v obidvoch   stupňoch),   pretože   zložitosť   tohto   prípadu   neprekračuje   rámec   podobných civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval rysy výnimočnosti, spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu, ako je obvyklé. Preto nemožno tolerovať,   aby   zatiaľ   len   v jednom   štádiu   konania   (pred   okresným   súdom)   bola   dĺžka konania viac ako 3 roky, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom sudcov ap.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namietal. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých   ustanoveniach   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej   hranice“   najmä   po   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   adresovanej   predsedovi okresného súdu sťažovateľom (túto zopakoval ešte viackrát).

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.

10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného   súdu   (sudcu),   ale aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

11. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania a na základe vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu konania.

12.   Ústavný   súd   rovnako   s ohľadom   na   už   uvedené   kritériá   posudzoval   existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo,   resp.   sa   zo spisu   okresného súdu   nepodávajú. Napokon   vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo pre sťažovateľa v hre. V jeho prípade išlo o existenčné nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Preto právom žiadal   o urýchlené   skončenie   veci   a nastolenie   právnej   istoty   k spochybnenému pracovnoprávnemu postaveniu.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

14. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 1 500 € zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú zatiaľ utrpel, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a povahu veci. Riadil sa pritom najmä judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (porov. Keszeli v. Slovenská republika ap.), ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia za existujúci stav právnej neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom, a nie úplná reparácia prípadnej škody, o ktorej bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € nemohol absolútne vyhovieť.

15. Vzhľadom   na   to,   že   okresný súd ešte vo veci nerozhodol, prichádza do úvahy aj požiadavka sťažovateľa prikázať mu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

16. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v požadovanej sume 254,88 € za úkony právnej pomoci, ktorú zaplatí okresný súd na účet advokáta do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011