znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 322/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. I. J., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., M., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 45/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. I. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. Mgr. I. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 45/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Dňa 21. 12. 2007 podal sťažovateľ návrh na Okresný súd Martin vo veci zníženia výživného,   nakoľko   sa   na   jeho   strane   zmenili   osobné   pomery   do   tej   miery,   že   nebolo objektívne   v   jeho   schopnostiach   a   možnostiach   prispievať   na   výživu   dcéry   výživným stanoveným rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 20P/235/2004 a to vo výške 12. 000,- Sk   /398,33   €/.   Zameškané   výživné   bolo   sťažovateľovi   povolené   v   zmysle   uvedeného rozhodnutia splácať v splátkach po 10. 000,- Sk /332 €/.

V zmysle podania zo dňa 21.   12.   2007 konal Okresný súd Martin vo veci a po vykonanom   dokazovaní   vydal   rozsudok   č.   k.   5C/311/07-226,   ktorým   vyslovil,   že   návrh sťažovateľa   pokiaľ   žiadal   určiť   výživné   vo   výške   2.500,-   Sk   /83   €/   nebol   dôvodný.   Po vykonanom rozsiahlom dokazovaní uložil sťažovateľovi prispievať na výživu dcéry sumou 5.000,- Sk /166 €/ mesačne od 1. 2. 2008.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   v   zákonnej   lehote   odvolanie   dcéra sťažovateľa prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne. Rozsudok okresného súdu žiadala zrušiť, vec vrátiť súdu na nové konanie, resp. zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O. s. p., Po doplnení dokazovania rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol.

Sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu jeho nespokojnosti s rozsudkom krajského súdu č. k. 9Co/45/2009 z 2. 4. 2009, ktoré je podľa sťažovateľa rozporuplné a arbitrárne...

Sťažovateľ sa domnieva, že odvolací súd... jednostranne preferoval protistranu a jeho osobu diskriminoval, čím porušil zásadu rovnosti strán v súdnom konaní...

Podstata námietok proti rozhodnutiu krajského súdu spočíva v názore sťažovateľa, že krajský súd v danej veci preukazoval, alebo sa zaoberal preukazovaním jeho údajného účelového znižovania si príjmu. V napadnutom rozhodnutí sa krajský súd obmedzil iba na konštatovania, ktoré prezentuje v jeho neprospech. A to aj napriek tomu, že sťažovateľ už v konaní pred prvostupňovým súdom vysvetlil jednotlivé skutočnosti, životné situácie ako aj dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   jeho   počínaniu.   Jeho   argumentami   sa   však   odvolací   súd nezaoberal,   nevzal   ich   do   úvahy.   Jednostranne   skonštatoval   oboznámenie   sa   s   jeho vyjadrením   k   odvolaniu,   už   však   neuviedol   argumenty   v   ňom   prezentované.   Odporca vysvetlil,   čo   ho   doviedlo   k   predaju   hnuteľného   majetku,   uzatvoreniu   dedičskej   dohody. Sloboda rozhodnutia, ktorá má platiť v demokratických štátoch, sa prejavuje aj v slobodnej vôli účastníkov dedičského konania pri uzatvorení dedičskej dohody. Súd nijak nevzal do úvahy skutočnosť, že aj v prípade, že by sťažovateľ prijal svoj zákonný dedičský podiel, stal by   sa   iba   podielovým   spoluvlastníkom   spoločne   s   matkou   a   sestrou.   Akýkoľvek   predaj spoluvlastníckeho   podielu   za   účelom   zabezpečenia   finančných   prostriedkov   na   úhradu výživného je pre sťažovateľa nemysliteľné, nakoľko by sa týmto pripravil o strechu nad hlavou. V nehnuteľnosti býva rovnako jeho matka. Dedičskou dohodou v prospech matky a sestry si voči obidvom splnil morálnu povinnosť, keď mu obidve finančne vypomáhali a sťažovateľ si bol v čase dedičského konania jednoznačne vedomý, že poskytnuté finančné prostriedky nebude schopný vrátiť.

Prvostupňový   súd   ako   aj   súd   odvolací,   mohli   pozitívne   vyhodnotiť   práve   predaj hnuteľných vecí - automobilu, aby si takýmto spôsobom na istý čas zabezpečil finančné prostriedky a bol schopný platiť výživné dcére. Skutočnosťou však zostáva, že obidva súdy takéto počínanie sťažovateľa vyhodnotili jednostranne v jeho neprospech a videli v ňom iba úmysel znížiť svoj majetok pre účely konania o výživnom.

Sťažovateľ na záver poznamenáva, že rozhodnutie krajského súdu do v súčasnosti stavia   do   situácie,   kedy   je   pre   neho   výkon   jeho   súčasného   povolania   problematický, nakoľko nie je v jeho možnostiach prispievať na výživu dcéry výživné v súdom stanovenej výške. Týmto ho rozhodnutie krajského súdu nepriamo núti vzdať sa súčasného povolania, alebo vykonávať popri ňom súčasne iné, aby bol aspoň z časti schopný uhrádzať tak vysoké výživné. Sťažovateľ sa preto domnieva, že rozhodnutie krajského súdu v tomto smere narúša jeho ústavné právo na slobodný výber povolania.

Rovnako poznamenáva, že ako spisovateľovi sa ho mimoriadne osobne dotýka stav, kedy nie je schopný platiť vysoké výživné v plnej sume a v súvislosti s tým, je voči jeho osobe   vedené   trestné   stíhanie   pre   nezaplatenie   výživného.   Uvedené,   samozrejme,   veľmi nepriaznivo vplýva na jeho povesť, na ktorej si ako spisovateľ zakladá. Sťažovateľ je podľa svojho   vedomia   vedcom   a   ako   taký   vytvára   spoločenské   hodnoty   v   oblasti   vedeckého bádania a umenia, čo mu Ústava priamo zaručuje. Sťažovateľ opakovane dodáva, že značka neplatiča   výživného   sa   ho   ako   vedca   a   umelca   mimoriadne   dotýka   na   osobnej   cti a povesti...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„V právnej veci navrhovateľa Ing. Mgr. I. J..., bytom S., M., právne zast. JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v M., proti odporkyni I. J..., bytom... M., právne zast. JUDr. Z. S., advokátkou so sídlom v Ž., v konaní o zníženie výživného vedenom na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 9Co/45/2009 bolo porušené právo navrhovateľa na prejednanie veci podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, kde všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (čl. 47) rovní.

Prikazuje sa Krajskému súdu Žilina aby rozsudok sp. zn. 9Co/45/2009 zo dňa 2. 4. 2009 o zníženie výživného, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/311/07-226 zrušil.

Prikazuje sa Okresnému súdu Martin, aby rozsudok sp. zn. 5C/311/07-226 o zníženie výživného zo dňa 2. 10. 2008 potvrdil.

Slovenská republika - Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť Ing. Mgr. I. J. trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 289,74 € /2 úkony á 115,90 €, 19 % DPH 44,04 €, paušál á 2 x 6,95 €/ do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom), teda v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Je pravda, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, no keďže ich neuviedol v petite sťažnosti, ústavný súd môže túto časť sťažnosti považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Rovnosť   účastníkov   súd   zabezpečuje   vytvorením   rovnakých   procesných   možností   na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje   návrhy   za   podmienok,   ktoré   nie   sú   podstatne   nevýhodnejšie   než   podmienky,   za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (I. ÚS 49/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Martin návrh na zníženie výživného, ktoré bol povinný platiť na svoju dcéru podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, a to zo sumy „12.000,- Sk /398,33 €/“ na sumu „2.500,- Sk /83 €/“ mesačne.Okresný   súd   svojím   rozsudkom   č.   k.   5   C   311/2007-226   (ďalej   len   „rozsudok okresného súdu“) čiastočne vyhovel návrhu sťažovateľa a znížil výšku výživného na sumu „5.000,- Sk /166 €/“ mesačne.

Na základe odvolania dcéry sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 45/2009 z 2. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa na zníženie výživného zamietol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v rozsudku krajského súdu.

Podľa sťažovateľa krajský súd dospel k nesprávnemu záveru o tom, že v prípade sťažovateľa   neboli   naplnené   dôvody   na   zníženie   výživného   voči   jeho   dcére,   najmä nesprávne a v neprospech sťažovateľa vyhodnotil skutočnosť predaja motorového vozidla a uzavretie dedičskej dohody sťažovateľom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   nesignalizuje   možnosť vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   pretože   chýba,   resp. z argumentácie   sťažovateľa   nevyplýva   príčinná   súvislosť   medzi   označeným   základným právom a postupom a rozsudkom krajského súdu v posudzovanom konaní.

Sťažovateľom   uvádzaná   argumentácia   neobsahuje   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   v   posudzovanom   konaní   nemal   sťažovateľ   vytvorené   rovnaké procesné možnosti na uplatnenie svojich   procesných práv a plnenie svojich   procesných povinností   ako   druhý   účastník   konania   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných strán.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   so   skutkovými   a   právnymi   závermi krajského   súdu,   nie   je argumentom,   ktorý   by svedčil   o   porušení   jeho procesných   práv a rovnosti účastníkov posudzovaného konania.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd konštatuje, že podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde je k sťažnosti potrebné pripojiť kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu. Žiadna z týchto listín však k návrhu pripojená nebola.

V   súvislosti   s   týmto   nedostatkom   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods.   2 zákona č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konanie, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05). Z uvedeného by bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009