znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 322/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   11 C   247/91   v spojení   s postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2007 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou pôvodne namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s porušením   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   46   ods. 3   a   čl. 47   ods. 3   ústavy   v spojení   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 C 247/91   v spojení   s postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005.

V súvislosti s pôvodne podanou sťažnosťou (sťažovateľ túto následne menil, pozri ďalej   uvedené,   pozn.)   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 3,   čl. 47   ods. 3   a 48   ods.   2   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom označených všeobecných súdov v tom, že:

«...   dňa   3.   12.   2004   podal   sťažovateľ...   okresnému   súdu...   a   dňa   6.   12.   2004 najvyššiemu súdu... dovolanie... proti rozsudku odvolacieho Krajského súdu Bratislava č. k. 17 Co 438/00 zo dňa 1. 7. 2004. Dňa 22. 3. 2005 bola sťažovateľovi doručená výzva OS BA 1, aby predložil „ďalší výtlačok“ dovolania pod hrozbou zastavenia konania. Uvedená požiadavka OS BA 1 bola... právne irelevantná, pretože sťažovateľ vo svojom podaní zo dňa 3.   12.   2004   doručil   OS   BA   1   v   súlade   so   zákonom   2   výtlačky   dovolania...   Účelové, neopodstatnené konanie OS BA   1 spôsobilo   zbytočný,   neodôvodnený prieťah v súdnom konaní.  ...   Dňa   15.   4.   2005   obdržal   sťažovateľ   ďalšiu   výzvu   OS   BA   1,   aby   predložil splnomocnenie advokáta k zastupovaniu pred NS SR.... Vzhľadom k tomu, že sťažovateľa od   počiatku   súdneho   konania   t.   j.   od   r.   1990   zastupuje   stále   ten   istý   advokát,   jeho splnomocnenie v súdnom konaní sťažovateľ nevypovedal a je teda v platnosti, je požiadavka OS   BA   1   právne   neodôvodnená.  ...   Okresný   súd   BA   1   svojim   konaním   spôsobil neodôvodnený prieťah a to od 3. 12. 2004 do 23. 5. 2005, kedy doručil dovolanie NS SR.... Dňa   6.   12.   2004   sťažovateľ   doručil   dovolanie   proti   rozsudku...   Krajského súdu Bratislava   Najvyššiemu   súdu   SR.   Dňa   9.   12.   2004   odstúpil   NS   SR   dovolanie   OS BA 1 k nešpecifikovaným „ďalším procesným úkonom“... NS SR vo veci dovolania od jeho podania sťažovateľom dňa 6. 12. 2004 (resp. od obdržania veci od OS BA 1 dňa 23. 5. 2005) dva roky nekonal... Dňa 20. 12. 2006 sťažovateľ, požiadal NS SR o informáciu o stave podaného dovolania. Dňa 27. 12. 2006 obdržal sťažovateľ vyjadrenie NS SR..., že vo veci doposiaľ rozhodnuté nie je....

Dňa   2.   1.   2007   požiadal   sťažovateľ   NS   SR   v   zmysle   zák.   č.   211/2000   Z.   z. o informácie   vo   veci   jeho   dovolania...   Vyjadrenie   NS   SR   bolo   sťažovateľovi   doručené v rozpore so zákonnou lehotou až 29. 1. 2007....

Dňa 8. 3. 2007 podal sťažovateľ v súvislosti s horeuvedenými porušeniami zákona a ústavných práv proti senátu 4C NS SR námietku zaujatosti... Iný senát NS SR námietku zaujatosti... zamietol...

Sťažovateľ v námietke zaujatosti o. i poukázal... na... skutočnosť, že viac ako 2 ročná nečinnosť senátu 4C NS SR je porušením princípu rovností strán v spore a takéto konanie... nemožno   považovať   za   nestranné,   pretože   dlhodobá   nečinnosť   senátu   4C   sťažuje vymožiteľnosť   práva...   Dôvodnosť   námietky   zaujatosti   bola   daná   i   porušením   zák. č. 211/2000 Z. z. predsedom senátu 4C JUDr. Č....

Naviac v súvislosti s porušením citovaného zákona sťažovateľ podal proti predsedovi senátu   4C   JUDr.   Č.   návrh   na   priestupkové   konanie.   Uvedené   skutočnosti   dostatočne preukazujú zmenu neutrálneho vzťahu senátu 4 C NS SR, predsedu senátu JUDr. Č. k veci a osobe   sťažovateľa,   čím   boli   naplnené   zákonné   podmienky   odôvodnenosti   podanej námietky   zaujatosti.   Skutočnosť,   že   v   senáte   4C   NS   SR,   ktorý   má   rozhodovať o sťažovateľovom dovolaní je i bývalý sudca Krajského súdu Bratislava JUDr. Š., proti rozsudku   ktorého   sťažovateľ   podal   dovolanie   je   absurdná.   Pochybnosti   v   nestrannosť senátu   4C   NS   SR   nemožno   opomenúť   ani   skutočnosťou,   že   JUDr.   Š.   je   zo   zákona z rozhodovania o dovolaní vylúčený. Vzhľadom k pomeru účastníkov, možnej kolegiálnej súdržnosti členov senátu 4C je daná dôvodná pochybnosť   v objektívnosť a nezaujatosť rozhodovania senátu 4C NS SR....

Pre   odôvodnenie   rozsahu   primeraného   peňažného   zadosťučinenia...   Napriek jednoduchej kauze... súdne konanie trvá... 17 rokov a stále nie je ukončené... Odporkyňa vďaka prieťahom v súdnom konaní, ktoré spôsobujú súdy SR dlhodobo ekonomicky využíva zadržiavanú   autorskú   odmenu   sťažovateľa...   Rozsah   primeraného   peňažného zadosťučinenia   zohľadňuje   i   vzťahové   zaťaženie,   náklady   dlhodobého   súdneho   sporu, poškodzovanie rodiny sťažovateľa...»

Sťažovateľ   v súvislosti   s pôvodnou   sťažnosťou   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Postupom... Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. 11C 247/91 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 109/2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa... zaručené čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods.3, čl.47 ods.3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

... zakázal pokračovať v porušovaní horeuvedených práv.... priznal sťažovateľovi primerané peňažné zadosťučinenie :... za opakované porušenie práv Okresným súdom Bratislava 1 sumu 150.000 Sk... za porušenie práv Najvyšším súdom Slovenskej republiky sumu 190.000 Sk... priznal náhradu trov právneho zastupovania advokátovi JUDr. V. D...“

2. Keďže podaná sťažnosť bola zmätočná a nedostatočne konkretizovaná, ústavný súd listom z 20. júna 2007 vyzval sťažovateľa prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, aby   v stanovenej   lehote   odstránila   nedostatky   sťažnosti,   predovšetkým   aby   konkrétne uviedla, v čom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Zároveň bol sťažovateľ vyzvaný, aby oznámil (a toto doložil), či podal sťažnosť na prieťahy v namietaných súdnych konaniach.

Listom zo 6. júla 2007 (doručeným ústavnému súdu 10. júla 2007) sťažovateľ okrem už uvedeného svoju sťažnosť upresnil v tom zmysle, že porušenie čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3   ústavy   sa   týka   iba   namietaného   postupu   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn. 4 Cdo 109/2005,   pričom   porušenie   čl.   46   ods.   3   ústavy   vidí   v tom,   že   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 12/2007 „... proti ktorému nie je možný opravný prostriedok spôsobil   sťažovateľovi   škodu...“.   Porušenie   princípu   rovnosti   strán   podľa   čl. 47   ods.   3 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd vo veci dovolania nerozhodol od roku 2004,   zamietol   jeho   námietku   zaujatosti   a viacnásobne   porušil   zákon   č.   211/2000   Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), V dôsledku uvedeného „účelová nečinnosť NS SR jednostranne favorizuje   odporkyňu...   v   spore   pretože   jej   umožňuje   dlhodobo   ekonomicky   využívať autorskú odmenu, ktorú mu neoprávnene zadržuje“. Zároveň sťažovateľ uviedol, že proti porušeniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podal sťažnosť najvyššiemu súdu i Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom neboli prijaté žiadne opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní.

3.   Vzhľadom   na   to,   že   medzičasom   najvyšší   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 4 Cdo 109/2005 rozhodol rozsudkom z 31. júla 2007, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 438/00 z 1. júla 2004 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 17 Co 438/00 zo 4. októbra 2004 a v spojení s opravným uznesením sp. zn. 17 Co 438/00 z 20. februára 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,   sťažovateľ   opakovane   doplnil   sťažnosť   o ďalšie   dôvody   (vzťahujúce   sa na uvedený rozsudok najvyššieho súdu) a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Rozsudkom   NS   SR   sp.   zn.   4   Cdo   109/2005   zo   dňa   31.   7.   2008   bolo   porušené základné právo sťažovateľa... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci podľa čl. 46 a čl. 47 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1Dohovoru a z uvedeného dôvodu nie je v ďalšom konaní právny názor... NS SR záväzný.“

V súvislosti s namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 31. júla 2008 sťažovateľ polemizoval   s jeho   názormi   a skutkovo   a právne   argumentoval   jeho   pohľadom   na prejednávanú vec. V ďalšom uviedol, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu nebol riadne a presvedčivo odôvodnený, čím taktiež bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

4.   Podaním   z 18.   februára   2008   (doručeným ústavnému   súdu   20.   februára 2008) sťažovateľ opakovane doplnil námietky voči postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   Cdo   109/2005.   Konkrétne   namietal,   že   najvyšší   súd   v uvedenom   konaní porušoval   jeho   právo   na   informácie   garantované   čl.   26   ústavy,   keď   neriešil   porušenie zákona č. 211/2000 Z. z. predsedom senátu 4C a 12. marca 2007 postúpil prerokovanie priestupku Obvodnému úradu Bratislava, ktorý dosiaľ vo veci nerozhodol. Najvyšší súd nad rámec uvedeného opakovane porušuje zákon č. 211/2000 Z. z., keď žiadosť sťažovateľa z 11. decembra 2007 o poskytnutie informácií dosiaľ nevybavil. V ďalšom (podstatnom, pozn.) poukazoval na porušovanie jeho práva na spravodlivé súdne konanie tým, že najvyšší súd

- „zmaril sťažovateľovu... námietku zaujatosti proti senátu... 4 C“,

-„neskúmal rozhodnutie... Krajského súdu... v rozsahu, v ktorom bol jeho rozsudok napadnutý“,

-„v rozpore s návrhom na začatie... konania... konanie zmenil na náhradu škody“,

-„o... zmene kvalifikácie konania rozhodol na neverejnom zasadnutí t. j. bez možnosti účasti právneho zástupcu sťažovateľa..., čo sťažovateľa zjavne diskriminovalo“,

-„ignoroval... právny názor a rozhodnutie predchádzajúceho dovolacieho súdu, jeho rozsudok zo dňa 30. 11. 2000 sp. zn. 2 Cdo 59/00“,

- „bez právneho podkladu upiera sťažovateľovi prisúdenie úrokov z omeškania“,

- „jeho rozhodnutie je... v rozpore s vyhláškou č. 45/1964 Zb., nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 517 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov“.

Na základe doteraz uvedených skutočností (v sťažnosti z 29. mája 2007 a jej ďalších doplnkov) sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu boli   v   danej   veci   porušené   označené   práva,   aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie a rozhodol, že právny názor dovolacieho najvyššieho súdu uvedený v jeho rozsudku sp. zn. 4 Cdo 109/2005 z 31. júla 2008 nie je v ďalšom konaní záväzný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   smeruje   proti   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 247/91 (v časti namietaných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   a proti   postupu najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4   Cdo   109/2005   a jeho   rozhodnutiu   z 31.   júla   2008 (vo všetkých sťažovateľom uvedených porušeniach práv).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že napriek kvalifikovanému zastúpeniu sťažovateľa advokátkou, tento pomerne neprehľadným a v istých ohľadoch aj protirečivým   spôsobom   dopĺňal   alebo   menil   obsah   pôvodnej   sťažnosti,   čo   by   za   iných okolností   malo   význam   na   formálne   posúdenie   petitu   sťažnosti,   teda   toho,   o čom   má ústavný súd rozhodnúť. Vychádzajúc zo záverov (pozri nižšie) ústavný súd sa vysporiadal so všetkými sťažovateľom namietanými skutočnosťami, uvádzanými porušeniami jeho práv a označenými porušovateľmi.

1. K namietanému   porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   11 C   247/91   v spojení   s postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr.   II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   II.   ÚS   55/02, IV. ÚS 102/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

1.1.   Sťažovateľ namietal (okrem   iného) prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   ani   porušovať sťažovateľom označené práva.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Sťažovateľ namietal aj prieťahy v konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005.

Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci podaného dovolania oboch účastníkov bol spis doručený ústavnému súdu 23. mája 2005. Ďalší priebeh konania bol takýto:

- Listom z 1. júna 2005 (doručeným 6. júna 2005) bol najvyšší súd ústavným súdom (k sp. zn. Rvp 792/05) vyzvaný na zapožičanie spisu, odkiaľ bol vrátený 17. júna 2005,

- sťažovateľ   listom   doručeným   najvyššiemu   súdu   2.   januára   2007   požiadal o poskytnutie informácie o stave konania,

- listom z 18. januára 2007 JUDr. Č. oznámil žiadané údaje sťažovateľovi s tým, že rozhodnutie možno predpokladať v prvom polroku 2007, zároveň uviedol, že dr. Š. bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,

- listom   a pripojeným   uznesením   najvyššieho   súdu   z 23.   januára   2007   JUDr.   Č. požiadal krajský súd prostredníctvom okresného súdu o vypracovanie a doručenie opravného uznesenia o oprave výroku rozsudku sp. zn. 17 Co 438/00 z 1. júla 2004 účastníkom   (uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   109/2005   z 23.   januára 2007),

- sťažovateľ podaním doručeným najvyššiemu súdu 8. marca 2007 vzniesol námietku zaujatosti voči senátu 4 C najvyššieho súdu (S., Č., Š. a M.),

- dňa   15.   marca   2007   najvyšší   súd   zisťoval   stav   vybavenia   opravného   uznesenia (30. januára 2007 bol spis sp. zn. 11 C 247/91 postúpený krajskému súdu, 5. februára 2007 bol vybavený vyšším súdnym úradníkom, 20. februára 2007 bol daný na lehotu,

20. marca 2007 bol spis zasielaný najvyššiemu súdu),

- spis bol vrátený najvyššiemu súdu 21. marca 2007,

- sťažovateľ bol 27. marca 2007 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za námietku zaujatosti,

- podaním z 3. apríla 2007 bolo oznámené, že súdny poplatok 2 000 Sk je zaplatený,

- uznesením sp. zn. 3 Nc 12/2007 z 11. apríla 2007 najvyšší súd rozhodol o nevylúčení sudcov   Č.,   S.   a M.   a o vylučení   Š.;   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť

17. apríla 2007,

- prípisom   z 26.   apríla   2007   sudca   Č.   vrátil   spis   okresnému   súdu na   dokončenie postupu   súvisiaceho   s vydaním   opravného   uznesenia   z 20.   februára   2007   sp.   zn. 17 Co 438/00   (pripojenie   doručenky   o doručení   opravného   uznesenia   zástupcovi žalobcu a vyznačenie právoplatnosti),

- spis bol vrátený z krajského súdu späť najvyššiemu súdu 22. mája 2007,

- opravné   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   438/00   z 20.   februára   2007 nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2007,

- sudca Č. listom zo 6. júla 2007 žiada sudcu M. o určenie zastupujúceho člena senátu (za vylúčeného sudcu Š.),

- opatrením zo 6. júla 2007 sudca M. určil sudkyňu M. za zastupujúcu členku senátu,

- úpravou z 25. júla 2007 bol stanovený termín pojednávania na 31. júl 2007,

- rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 109/2005 z 31. júla 2007 bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 438/00 z 1. júla 2004 v spojení s doplňujúcim rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   438/00   zo   4.   októbra   2004   a v spojení   s opravným uznesením sp. zn. 17 Co 438/00 z 20. februára 2007 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd vo veci samej rozhodol 31. júla 2008 (uvedené rozhodnutie je na návrh sťažovateľa taktiež preskúmavané ústavným súdom, pozri ďalej) a toto rozhodnutie bolo riadne doručené účastníkom konania, nie je splnená podmienka, že porušenie označených práv (podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) ešte trvá, preto z dôvodov obdobných ako v bode 1.1 ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti.

Ústavný súd poznamenáva, že ani z už uvedenej chronológie priebehu konania na najvyššom   súde   nebol   zistený   ústavne   významný   prieťah   zapríčinený   označeným porušovateľom.

2. K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   109/2005 z 31. júla 2008

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   najvyšší   súd   ako dovolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „neskúmal rozhodnutie... Krajského súdu... v rozsahu, v ktorom bol jeho rozsudok napadnutý,   v   rozpore   s   návrhom   na   začatie...   konania...   konanie   zmenil   na   náhradu škody, o... zmene kvalifikácie konania rozhodol na neverejnom zasadnutí t. j. bez možnosti účasti právneho zástupcu sťažovateľa..., čo sťažovateľa zjavne diskriminovalo, ignoroval... právny názor a rozhodnutie predchádzajúceho dovolacieho súdu, jeho rozsudok zo dňa 30. 11. 2000 sp. zn. 2 Cdo 59/00, bez právneho podkladu upiera sťažovateľovi prisúdenie úrokov   z omeškania, jeho   rozhodnutie   je...   v   rozpore   s   vyhláškou   č.   45/1964   Zb., nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 517 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United Kingdom),   aj doterajšia   judikatúra   ESĽP   (napríklad v   prípade   Delcourt,   resp.   Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že zrušil rozsudok krajského súdu   sp.   zn.   17   Co   438/00   z 1.   júla   2004   v spojení   s doplňujúcim   rozsudkom   sp.   zn. 17 Co 438/00 zo 4. októbra 2004 a v spojení s opravným uznesením sp. zn. 17 Co 438/00 z 20. februára 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,   že napadnutým   rozhodnutím sa konanie   o   zaplatenie   peňažnej   sumy s príslušenstvom   neskončilo.   V   danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol   sťažovateľovi poskytnutie súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal   a rozhodol   o nej.   Sťažovateľ   bude   mať   možnosť v ďalšom štádiu konania pred všeobecnými súdmi uplatniť ochranu označených práv, aj svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej   stránky   predmetnej   veci,   z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu odvolacieho konania na krajskom súde, pričom k namietaným skutočnostiam sa sťažovateľ bude môcť v konaní pred krajským (eventuálne najvyšším) súdom vyjadriť a o týchto všeobecný súd musí rozhodnúť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   daná   jeho   právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem už uvedeného ústavný súd preskúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho súdu   z 31.   júla   2008   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Najvyšší   súd v napadnutom (zrušujúcom, pozn.) rozsudku okrem iného uviedol:

„...   Okresný   súd...   v   poradí   prvým   rozsudkom   z   27.   septembra   1994...   žalobu zamietol.  ...   Uznesením   Krajského   súdu...   z 28.   apríla   1995...   bol   tento   rozsudok   súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.... Okresný súd... po zrušení aj svojho v poradí druhého rozsudku z 21. januára 1997... rozsudkom z 23. apríla 1998... rozhodol... tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 193 400 Sk s 3 % úrokmi od 1. 1. 1991... a vo zvyšku žalobu zamietol. Krajský súd... na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 9. apríla 1999... uvedený rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, t. j. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 960   000   Sk   s   3   %   úrokmi...   Najvyšší   súd...   na   dovolanie   žalovanej   rozsudkom z 30. novembra 2000... rozsudok Krajského súdu... zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolací súd, hoci nezopakoval vykonané dôkazy ani dokazovanie nedoplnil, dospel na - rozdiel od súdu prvého stupňa k skutkovému záveru - že účastníci sa dohodli na autorskej odmene 60 000 Sk za každé číslo publikácie, v dôsledku čoho tento   záver   nemá   oporu   vo vykonanom   dokazovaní.  ...   Vyslovil   názor,   že   dohoda účastníkov o rozširovaní spojeného diela nie je zmluvou o rozširovaní diela podľa § 22 autorského zákona. Krajský súd... po opätovnom prejednaní veci rozsudkom z 1. júla 2004... v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 4. októbra 2004... a v spojení s opravným uznesením z 20.   februára   2007...   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   uložil   žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 116 000 Sk s 3 % úrokmi... Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania 113 980 Sk...

Proti   tomuto   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   dovolanie   obaja   účastníci namietajúc predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom....   Najvyšší súd... preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba zrušiť... Vzhľadom na... zákonnú povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O. s. p. a iných vád konania, pričom zistil, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkom riadne konať pred súdom.... V preskúmavanej veci   je   rozsudok   odvolacieho   súdu...   nepreskúmateľný   pre   nesúlad   (rozpornosť)   jeho dôvodov v časti určenia výšky prisúdenej sumy a zamietnutia žaloby vo zvyšku s výrokom o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 116 000 Sk s príslušenstvom. Nedostatkom dôvodov je postihnutá aj tá časť rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej bol vyslovený záver o existencii   autorskoprávneho   vzťahu   účastníkov.   Z odôvodnenia   rozsudku   nie   je   totiž zrejmý obsah tohto právneho vzťahu a teda vzájomné práva a povinnosti účastníkov, ktoré by z neho mali vyplývať. Napokon je rozsudok nepreskúmateľný aj v časti prisúdenia úrokov z omeškania pre absenciu akýchkoľvek dôvodov. Nedostatok dôvodov, resp, ich rozpornosť, je vadou zakladajúcou nielen prípustnosť podaných dovolaní (ak by inak neboli prípustné), ale aj ich dôvodnosť...“

V ďalšom najvyšší súd zaujal stanovisko v otázke samotného základu uplatneného nároku,   pričom   podľa   jeho   názoru   je   právny   záver   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého žalobcovi patrí nárok na autorskú odmenu nesprávny, čo v ďalšom odôvodnil poukázaním na relevantnú právnu úpravu a jeho právnym názorom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 109/2005   z   31. júla   2008   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a konštatuje v súvislosti s dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdu predovšetkým nedostatok dôvodov, resp. ich rozpornosť, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa   ústavného súdu   však dôvody zrušenia rozsudku krajského súdu najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

K sťažovateľovej   argumentácii,   že   napadnuté   rozhodnutie   sa   odlišuje   od   už vysloveného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   v danej   veci,   ústavný   súd   podotýka, že z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať   a rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok   v prerokovaných   veciach,   resp.   dospieť   aj   k inému   právnemu   názoru.   Prípadné odchýlenie   sa   súdu   od   existujúcej   skoršej   judikatúry   v konkrétnom   prípade   by   mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by   bolo   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia v prerokovávanej   veci.   Nemožno   však   namietať   proti   tomu,   aby   judikatúra   súdov v konkrétnych   prípadoch   upresňovala   a dopĺňala   objasňovanie   obsahu   a zmyslu   zákona vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam   za podmienky,   že   ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru, či vyslovené právne názory všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (mutatis   mutandis   I. ÚS 17/01).   Preto,   ak všeobecné   súdy   zaujímajú   vo   vzťahu   k určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno v takomto   postupe   vidieť   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   keďže   zaujatie   stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

3. K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods. 3   a   čl. 47   ods. 3   ústavy   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cdo   109/2005   a k ostatným námietkam sťažovateľa

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu... alebo nesprávnym úradným postupom

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Sťažovateľ   k porušeniu   uvedených   článkov   uviedol,   že   porušenie   čl.   46   ods.   3 a čl. 47 ods. 3 ústavy sa týka iba namietaného postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 4 Cdo   109/2005,   pričom   porušenie   čl.   46   ods.   3   ústavy   vidí   v tom,   že   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 12/2007 „...proti ktorému nie je možný opravný prostriedok spôsobil   sťažovateľovi   škodu...“.   Porušenie   princípu   rovnosti   strán   podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd vo veci dovolania nerozhodol od roku 2004,   zamietol   jeho námietku   zaujatosti   a viacnásobne porušil   zákon   č.   211/2000   Z.   z. V dôsledku   uvedeného „účelová   nečinnosť   NS   SR   jednostranne   favorizuje   odporkyňu... v spore pretože jej umožňuje dlhodobo ekonomicky využívať autorskú odmenu, ktorú mu neoprávnene zadržuje“.

3.1   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ právne relevantným spôsobom neuviedol, v čom mu mala byť spôsobená škoda (čl. 46 ods. 3 ústavy) rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 12/2007,   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 109/2005 namietal porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy (porušenie princípu rovnosti), aj v tomto prípade platí už uvedené v bode 2 II. časti odôvodnenia (nedostatok právomoci ústavného súdu, keďže po zrušení odvolacieho rozsudku najvyšším súdom sa vo veci stále koná).

3.3 Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší súd porušil zákon č. 211/2000 Z. z. Konkrétne namietal, že najvyšší súd porušoval jeho právo na informácie garantované čl. 26 ústavy, keď neriešil porušenie zákona č. 211/2000 Z. z. predsedom senátu 4C a 12. marca 2007 postúpil prerokovanie priestupku Obvodnému úradu Bratislava, ktorý dosiaľ vo veci nerozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na list predsedu senátu najvyššieho súdu z 18. januára 2007, v ktorom sťažovateľovi oznámil žiadané údaje, pričom zároveň platí, že prípadné   porušenie   práv   a slobôd   v spojitosti   s realizovaním   práva   na   informácie   podľa zákona č. 211/2000 Z. z. posudzuje (je v právomoci, pozn.) ešte pred konaním na ústavnom súde   všeobecný   súd   v rámci   správneho   súdnictva   (aj   pri   nečinnosti   správneho   orgánu), a teda aj v danom prípade platí (v dôsledku princípu subsidiarity) nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti.

3.4 Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd „zmaril sťažovateľovu... námietku zaujatosti proti senátu... 4 C“, touto sa ústavný súd nemohol zaoberať, keďže samotné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 12/2007 z 11. apríla 2007 nebolo sťažovateľom napadnuté v rámci petitu sťažnosti. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.

4. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. októbra 2008