znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 321/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   novembra   2010 v zložení   z predsedu   senátu   Milana Ľalíka, zo sudkyne   Marianny Mochnáčovej   a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť M. V., T., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 18 D 6174/1993 a takto   r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd nečinnosťou Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 18 D 6174/1993 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   p   r   i k a z u j   e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 D 6174/1993 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M.   V.   p   r   i z n   á   v a   náhradu   trov   konania   v sume   254,88   €   (slovom dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov),   ktoré   j   e   Okresný   súd   Trenčín povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. G. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010   doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   na   nečinnosť   Okresného   súdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 D 6174/1993 s odôvodnením, že od 1993 nie je príslušnou notárkou ako súdnou komisárkou skončená dedičská vec po nebohom P. V., otcovi sťažovateľa, ktorý zomrel... Napriek tomu, že sťažovateľ podal v priebehu konania dve sťažnosti predsedovi okresného súdu a notárka bola upozornená na povinnosť konať vo veci plynule a bez zbytočných prieťahov, dedičská vec nie je ani po sedemnástich rokoch právoplatne ukončená.

2.   Sťažovateľ   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   vidí   v celkovej   dĺžke neskončeného konania, ktoré trvá už sedemnásť rokov ako aj v postupe poverenej notárky ako súdnej komisárky, ktorá buď v istom časovom úseku vôbec nekonala, alebo konala neefektívne. V dôsledku neprimeranej dĺžky trvania dedičského konania sa majetok patriaci do   dedičstva   zmenšil   o niekoľko   hnuteľných   vecí   a tiež   došlo   k znehodnoteniu nehnuteľnosti   patriacej   do   dedičstva.   Takýto   stav   pôsobí   na   sťažovateľa   a jeho   rodinu frustrujúco. Sťažovateľ preto navrhol vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie označených   práv,   prikáže   okresnému   súdu   konať   bez   prieťahov,   zaviaže   okresný   súd zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj náhradu trov konania v sume 254,88 € za právne zastúpenie.

3. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 13. októbra 2010 uviedla, že notárka bola   poverená   konaním   o dedičstve   26.   júla   1993   a   dedičstvo   predbežne   prerokovala 24. septembra   1993.   Notárka   vrátila   spis   okresnému   súdu   s vypracovaným   návrhom uznesenia   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“) poručiteľa a jeho manželky 10. decembra 1997. Uznesenie o vyporiadaní BSM nadobudlo právoplatnosť 11. februára 1998 a spis bol následne vrátený notárke na ďalšie konanie. Notárka bola 27. mája 2004 upozornená na nutnosť plynulého konania podpredsedníčkou okresného súdu. Dňa 3. marca 2008 bolo notárkou zistené, že manželka poručiteľa bola zbavená spôsobilosti   na právne úkony, a preto jej bolo potrebné ustanoviť opatrovníka. Okresný   súd   ustanovil   manželke   poručiteľa   opatrovníka   uznesením   z 25.   apríla   2008. Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   o ustanovení   opatrovníka   odvolanie.   Krajský   súd v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   15.   júna   2010   zrušil   uznesenie   o ustanovení opatrovníka   z   25.   apríla   2008   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Po vykonanom   šetrení   okresný   súd   ustanovil   za   opatrovníka   pre   nesvojprávnu   manželku poručiteľa justičnú čakateľku, zamestnankyňu krajského súdu, uznesením z 24. septembra 2010. Predsedníčka okresného súdu uznala, že dedičské konanie trvá neprimerane dlho, avšak podľa   jej   názoru   k dĺžke   samotného   konania   prispeli   i účastníci   konania,   pretože sťažovateľ, ako aj manželka poručiteľa sa dlhodobo nachádzali v U.

4. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením zo 7. septembra 2010 a po   súhlase   účastníkov   s upustením   od   ústneho   pojednávania   posúdil   doterajšiu   dĺžku konania a jej (ne)primeranosť z ústavnoprávnych hľadísk práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a zistil, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.

5. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 18 D 6174/1993 zistil, že dedičské konanie   po   nebohom   P.   V.   začalo   26.   júla   1993   a do   dnešného   dňa   nebolo   skončené. Doterajšia dĺžka konania v nerozhodnutom stave nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu   (I. ÚS 200/09), primeranosť   dĺžky   civilného   či   iného   konania   nemožno   vyjadriť   numericky   v zmysle určenia   lehoty   jej   trvania,   ktorú   je   vždy   potrebné   považovať   za   primeranú   a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6.   Primeranosť   dĺžky   civilného   konania,   a teda   aj   konania   je   potrebné   skúmať a preverovať v každom prípade osobitne a vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   pomenovaný   celý   rad   kritérií,   podľa   ktorých   možno   posudzovať primeranosť dĺžky toho-ktorého konania. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a samotného sudcu (súdneho komisára) v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre (porov. Philis v. Grécko, 1997, Pélissier a Sassi v. Francúzsko, 1999, I. ÚS 257/08 či I. ÚS 413/08 a p.).

7. Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že dedičská vec po nebohom   poručiteľovi   zjavne   prekračuje   ústavné   medze   primeranosti   tohto   konania. K zbytočným prieťahom v dedičskom konaní došlo predovšetkým nekonaním notárky ako súdnej komisárky v období od roku 1998, keď po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vyporiadaní BSM poručiteľa (11. februára 1998) a jeho manželky z 18. decembra 1997 bol spis vrátený notárke na ďalšie konanie, až do roku 2003, keď notárka až 9. júla 2003 vyzvala sestru sťažovateľa, aby sa dostavila na notársky úrad. Z uvedeného je zrejmé, že notárka v dedičskej veci päť rokov nevykonala žiaden úkon. Činnosť notárky v období, keď síce vykonávala procesné úkony a nariadila pojednávania, nemožno hodnotiť ako efektívnu, pretože zatiaľ bola bez podstatného vplyvu na meritórne a hlavne právoplatné skončenie danej dedičskej veci. Konanie o dedičstve pritom patrí k štandardnej agende súdov a ani skutočnosť,   že   medzi   účastníkmi   dedičského   konania   nemožno   uzavrieť   dohodu o vyporiadaní dedičstva, neodôvodňuje neprimeranú dĺžku napadnutého konania.

8.   Ústavný   súd   posudzoval   tiež   správanie   sťažovateľa   v priebehu   konania.   Ako vyplýva aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 13. októbra 2010, k dĺžke konania mal prispieť aj sám sťažovateľ, pretože sa dlhodobo nachádzal v U.,   rovnako ako jeho matka ako ďalšia účastníčka dedičského konania. Z obsahu spisu je možné zistiť, že notárka v období,   keď   bola   nečinná,   teda   od   roku   1998   až   do   roku   2003,   nevykonala   žiaden procesný úkon, neadresovala účastníkom konania či iným subjektom a orgánom žiadnu výzvu ani neurčila žiadny termín pojednávania. Jediný úkon, ktorý v uvedenom období notárka urobila, bolo vydanie potvrdenia pre okresný súd v inej prerokúvanej veci o okruhu dedičov. Tento úkon sa však netýkal prerokúvanej dedičskej veci, ale inej veci, ktorá bola na okresnom súde prerokúvaná. Navyše notárka požadované potvrdenie vydala až po dvoch urgenciách zo strany okresného súdu – 9. júla 2003. Na základe vyžiadaného spisu dospel ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k neprimeranému   predĺženiu   konania.   Je pravda, že od roku 2008 je konanie poznačené skutočnosťou, že manželka poručiteľa bola pozbavená   spôsobilosti   na   právne   úkony,   s čím   bola   spojená   nutnosť   ustanoviť   jej osobitného opatrovníka pre dedičské konanie, kde sťažovateľ podal odvolanie, v dôsledku ktorého bolo uznesenie o ustanovení tohto opatrovníka zrušené. Preto došlo k opätovnému oddialeniu konečného rozhodnutia vo veci. Ústavný súd však považuje tieto skutočnosti za ďalší dôsledok neúmerne dlho trvajúceho dedičského konania, ktorý však nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa a ani ostatných účastníkov konania.

9. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo je pre sťažovateľa v hre. V jeho prípade ide o prerokovanie a rozhodnutie o dedičstve po poručiteľovi, ktorý bol   otcom   sťažovateľa.   Sťažovateľ   preto   právom   žiadal   o   urýchlené   skončenie   veci a nastolenie   právnej   istoty   vo   vzťahu   k majetku,   ktorý   patrí   do   dedičstva.   Ústavný   súd uvádza, že nemožno tolerovať sedemnásť rokov trvajúce dedičské konanie, ktorá navyše stále nie je právoplatne ukončené.

10.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   predovšetkým celkovú   dĺžku   konania a obdobie   úplnej   nečinnosti   notárky   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   okresný   súd v prerokovávanej   veci   zjavne   prekročil   dané   medze   konať   bez   zbytočných   prieťahov a skončiť   ju   v primeranej   dobe   v zmysle   uvedeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (§ 6, § 100 ods. 1, § 114 ods. 1). Požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá primerane rýchlo, netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana môže byť dostatočne účinná, šetriaca náklady nielen účastníkom konania, ale aj samotnému súdu a pôsobiaca aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa konať a rozhodnúť v primeranej lehote či bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov, toto neuposlúchnutie by malo   vyvolať   disciplinárnu   zodpovednosť   notárky,   a priznal   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške 3 500 € (čl. 127 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

12.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov aj o náhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátkou Mgr. G. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v sume 254,88   €   tak,   ako   boli   požadované,   za   dva   úkony   právnej   služby,   ktorú   sťažovateľovi vyplatí   okresný   súd   tiež   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   a to k rukám jeho právnej zástupkyne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010