znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 321/08-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka vo   veci   sťažnosti V.   O.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   V.   S.,   P., pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/1990 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 42/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/1990 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod   sp.   zn. 7 C 170/1990 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. O. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V. O. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €, ktorú j e Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. V. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti V. O. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e:

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 321/08-8 z 1. októbra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. O. (ďalej len,,sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu   Prešov   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   170/1990 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 42/2008.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol: ,,Žalobou   zo   dňa   1. 10. 1987 sa žalobca/sťažovateľ   domáhal   vydania/vypratania   nehnuteľnosti,   pozemku   v k.   ú.   Ž. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod č. k. 13 C 216/87 rozsudkom uložil odporcovi povinnosť   vydať   časť   pozemku   o   výmere   70   m2 navrhovateľom.   Proti   tomuto   rozsudku podali odvolanie aj navrhovatelia aj odporca.

Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   z   25.   10.   1989,   č.   k.   12   Co   201/89   zmenil prvostupňový rozsudok a to tak, že návrh zamietol.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 25. 07. 1990, č. k. 3 Cz44/90-86 vyhovel sťažnosti generálneho prokurátora SR pre porušenie zákona. Rozsudkom krajského súdu v Košiciach bol porušený zákon, rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.   Následne   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   04.   10.   1990   zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd v Prešove rozsudkom zo dňa 29. 01. 2008 žalobu zamietol. Voči tomuto rozsudku   sa   navrhovatelia   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolali   a   vec   sa   nachádza na Krajskom súde v Prešove....

Konanie   prebieha   už   21   rokov,   aj   keď   ústavný   súd   bol   konštituovaný   spolu so vznikom Slovenskej republiky 01. 01. 1993 a preto rozhoduje o prieťahoch v konaní až od tohto dátumu. Od r. 1993 však tiež ide o dobu dlhých 15 rokov a všeobecné súdy nie sú schopné rozhodnúť o vyprataní nehnuteľnosti. Od roku 1990, kedy bola vec vrátená Okresnému súdu v Prešove nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci a rozsudok bol vydaný až po 18 rokoch. Postúp súdu ako štátneho orgánu pri prerokovaní a prejednaní vecí nerešpektoval ústavné právo „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Zbytočné prieťahy spočívajú v konaní súdu a v jeho postupe a nie sú spôsobené ani zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania....“

3. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že zo strany okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk (14 937,26 €) a náhradu trov   konania   6   732   Sk   (223,46   €).   Žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že: ,,Nemajetková ujma navrhovateľa spočíva v pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd nerozhodol v primeranej lehote a   ani   nekonal   plynulo   a   bez   omylov.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 450 000 Sk   ako   nemajetková   ujma   adekvátne   zodpovedá   ujme   sťažovateľa   v   pocitoch nespravodlivosti a márnosti ako sprievodného znaku porušenia základného práva, ktorý trvá už 21 rokov. Predmetom vydania/vypratania veci sú nehnuteľnosti, ktoré sú potrebné na   dôstojný   život.   Navrhovateľ   je   dôchodca   s   vážne   poškodeným   zdravím   na   ktorom má bezpochyby podiel aj tento nekonečný spor. Medzi nemajetkovou ujmou a porušením práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   príčinná   súvislosť.   Primerané finančné zadosťučinenie navrhujeme priznať z dôvodu, že prieťahy v konaní sa už nedajú napraviť, ani odstrániť a len samotný príkaz zo strany Ústavného súdu SR po vyhodnotení a posúdení   veci,   aby   sa   vo   veci   konalo   nemožno   vzhľadom   na   dĺžku   trvania   sporu považovať za dostatočný.“

4. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti   vyjadril,   oznámil,   či   trvá   na   ústnom   pojednávaní   a zaslal   ústavnému   súdu kompletný spisový materiál. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 9. decembra 2008 uviedol,   že uvedený   spis sa   od 12.   júna 2008 nachádza   na krajskom súde,   ktorý rozhoduje   o   odvolaní   vo   veci.   V následnom   vyjadrení   k meritu   veci   z 3.   marca   2009 predseda   okresného   súdu   popísal   priebeh   konania   obdobne   ako   sťažovateľ   v sťažnosti, pričom   k namietaným   prieťahom   v konaní   uviedol,   že: ,,Okresný   súd   nariadil   znalecké dokazovanie, ohliadku na mieste samom a kontrolné znalecké dokazovanie. Dokazovanie prebiehalo v rokoch 1991 – 1996.

Po   prijatí   katastrálneho   zákona   č.   162/1995   Z.   z.   bolo   konanie   prerušené do skončenia správneho konania, keďže navrhovatelia podali návrh na určenie priebehu hranice.   Keďže   v správnom   konaní   nebol   priebeh   hranice   stanovený   a účastníci   boli odkázaní   na   pokračovanie   konania   pred   súdom,   okresný   súd   vykonal   ďalšie   znalecké dokazovanie a rozsudkom z 29.   januára 2008 vo veci rozhodol tak,   že žalobu zamietol. Po podanom odvolaní vo veci rozhodoval krajský súd pod sp. zn. 11 Co 42/2008, ktorý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku boli procesné dôvody.

V predmetnej právnej veci ide o náročný vlastnícky spor, ktorý vyžadoval opakované znalecké dokazovanie. Mám za to, že nedošlo vo veci 7C 170/1990 k zbytočným prieťahom v konaní, preto navrhujem vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zároveň oznamujem, že netrvám na ústnom prejednaní v predmetnej veci.“

5. Ústavný súd vyzval aj krajský súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá   na   ústnom   pojednávaní.   Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 9.   decembra   2008 uviedol, že predmetná vec napadla krajskému súdu na odvolacie konanie 13. júna 2008, pričom ku dňu vyjadrenia o veci nebolo odvolacím súdom rozhodnuté. Ďalej krajský súd uviedol, že: ,,Vo veci je vytýčený termín odvolacieho pojednávania na 16. decembra 2008, kedy je predpoklad, že vo veci bude rozhodnuté. So zreteľom na krátkosť času od nápadu veci konštatujem, že k subjektívnym prieťahom pri vybavovaní predmetnej veci nedošlo... Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“

6. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa sťažovateľa v prípise z 8. decembra uviedla: ,,V uvedenej veci chceme byť na prejednaní ústavnej sťažnosti. Za vyhovenie vopred ďakujeme.“ Prípisom z 31. marca 2009 právna zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní vo veci.

7. Ústavný súd sa oboznámil so spisom okresného súdu sp. zn. 7 C 170/1990, pričom procesný   stav   v konaní   bol   v čase   doručenia   spisu   taký,   že   právna   vec   sťažovateľa   sa opätovne nachádzala na okresnom súde, pretože krajský súd uznesením zo 16. decembra 2008 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti (v merite veci) a v rozsahu zrušenia   mu   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Zrušujúce   uznesenie   krajského   súdu   bolo okresnému súdu doručené 21. januára 2009.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento stav:

- 1. októbra 1987 bola na okresnom súde podaná žaloba o vydanie nehnuteľnosti.

- 31. marca 1989 okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobe vyhovel.

-   25.   októbra   1989   Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   v merite   veci   zmenil   rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol.

- 25. júla 1990 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

-   4.   októbra   1990   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 31. marca 1989 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

-   21.   novembra   1990   sa   konalo   prvé   pojednávanie   na   okresnom   súde   po   vrátení   veci krajským súdom.

- 3. júla 1991 bol uznesením ustanovený,,kontrolný“ znalec Ing. P. I.

- 19. septembra 1991 sa konala ohliadka na mieste samom.

- 28. augusta 1992 znalec Ing. P. I. vyhotovil znalecký posudok.

Ďalšie   pojednávania   boli   nariadené   na   22.   september   1992,   3.   december   1992, 29. december 1992, 16. marec 1993, 13. apríl 1993 a 29. jún 1993.

- 27. augusta 1993 bol ustanovený,,kontrolný“ znalec Ing. C. B.

- 24.   januára   1996   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok   znalca   Ing.   C.   B. z 8. januára 1996.

Ďalšie pojednávania boli nariadené na 29. október 1996, 25. marec 1997, 6. máj 1997, 10. jún 1997, 19. jún 1997 a 17. február 1998.

- 17. februára 1998 bolo uznesením okresného súdu konanie prerušené do právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu v P. – odboru k. o určenie hranice pozemkov.

- 17. júna 2002 bol okresnému súdu doručený prípis S. P. z 13. júna 2002, ktorým bolo okresnému súdu oznámené, že spor patrí podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku do právomoci súdu.

Ďalšie pojednávania boli okresným súdom nariadené na 27. jún 2002, 5. september 2002,   10.   október   2002,   6.   november   2003,   2.   december   2003,   11.   december   2003, 22. december 2003, 20. január 2004, 9. marec 2004, 29. december 2005 a 3. január 2006.

-   26.   januára   2006   okresný   súd   prípisom   žiadal   znalca   Ing.   P.   I.,   aby   v lehote   40   dní ,,vyhotovil geometrický plán podľa návrhu žalobcov pre vydanie sporných parciel, tak ako to oni navrhujú“.

- 3. apríla 2006 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok znalca Ing. P. I.

Ďalšie pojednávania súdu boli nariadené na 31. október 2006, 10. júl 2007 a 20. júl 2007.

- 17. septembra 2007 bol uznesením okresného súdu ustanovený znalec J. P.

- 2. januára 2008 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok znalca J. P.

Ďalšie   pojednávania   súdu   boli   nariadené   na   25.   január   2008   a 29.   január   2008, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd žalobu zamietol.

- 2. apríla 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku.

- 13. júna 2008 bol spis aj s odvolaním sťažovateľa predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

- 16. decembra 2008 sa konalo pojednávanie pred krajským súdom, na ktorom tento vyhlásil uznesenie, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a v rozsahu zrušenia mu bola vec vrátená   na   ďalšie   konanie.   Zrušujúce   uznesenie   krajského   súdu   bolo   okresnému   súdu doručené 21. januára 2009.

Dňa   15.   februára   1993   nadobudol   účinnosť   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), ktorým bol zriadený ústavný súd. Vzhľadom na to ústavný súd skúmal porušenie práv sťažovateľa od 15. februára 1993. Pred týmto dátumom ústavný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení základných práv sťažovateľa.

8. Po podrobnom posúdení obsahu spisu okresného súdu, ako aj sťažnosti a vyjadrení k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí k záveru, že sťažnosť je v rozhodujúcej časti dôvodná.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že ,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo   I. ÚS   7/02).   Medzi   kritériá,   na   ktoré   ústavný   súd   tiež   prihliada   pri   svojom rozhodovaní,   patrí   aj   predmet   sporu   v   posudzovanom   konaní   a   význam   sporu   pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02). Napokon ústavný súd taktiež   prihliada   v konkrétnom   prípade   na   čas   trvania   konania   (napr.   I.   ÚS   92/97, II. ÚS 21/01), resp. na celkovú dĺžku konania (III. ÚS 123/02).

11. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo predmetom skúmania ústavného súdu, či postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní o právnej veci sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po posúdení chronológie konania v právnej veci sťažovateľa z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd vyvodil tieto závery.

Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že z obsahu spisu   nezistil   takú   okolnosť,   ktorá   by   umožňovala   urobiť   záver   o mimoriadnej   právnej či skutkovej zložitosti prerokovávanej veci. Ide o obvyklý susedský spor o vydanie časti nehnuteľnosti,   kde   sa sťažovateľ   domáha   vydania,   resp.   vypratania   časti   nehnuteľnosti, ktorú   podľa   jeho   názoru   neoprávnene   užíva   sused   -   žalovaný.   Určité   aspekty   faktickej zložitosti konania síce zistené boli (napr. konanie s opatrovníkom žalovaného), tieto však v žiadnom prípade nemôžu ospravedlniť celkovú dĺžku konania (viac než 21 rokov).

Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   ústavný   súd nezistil zásadné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jeho neprospech. Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení nemal námietky k správaniu sťažovateľa.

V postupe   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   viaceré   obdobia   nečinnosti,   ktoré v kontexte celkovej dĺžky konania pred okresným súdom vedú k jednoznačnému záveru o porušení práv sťažovateľa garantovaných mu ústavou ako aj dohovorom. Tak napríklad znalec Ing.   C.   B.   po   ustanovení   uznesením   z 27.   augusta   1993   síce   6.   decembra   1993 vykonal zameranie a ohliadku sporných nehnuteľností, avšak znalecký posudok vyhotovil až 8. januára 1996 (doručený okresnému súdu 24. januára 1996). V tomto období pritom okresný súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k tomu, aby ustanovený znalec predložil súdu   svoj   znalecký   posudok.   Tolerovanie   pasivity   znalca,   ktorý   mal   podľa   uznesenia vyhotoviť posudok v lehote 60 dní a napokon ho doručil súdu po viac ako dvoch rokoch, ústavný súd hodnotil ako súčasť postupu súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (mutatis mutandis II. ÚS 10/2001). Zbytočné prieťahy pritom zistil ústavný   súd   v konaní   okresného   súdu   opakovane.   Na   pojednávaní   29.   decembra   2005 okresný   súd   vyhlásil   uznesením   dokazovanie   za   skončené   a   pojednávanie   odročil na 3. január 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku. Následne však okresný súd žiadal znalca Ing. P. I. prípisom z 26. januára 2006, aby v lehote 40 dní vyhotovil geometrický plán, ďalej pokračoval vo vykonávaní dokazovania a rozsudok vyhlásil až 29. januára 2008.

12. V kontexte   všetkých   okolností   posudzovaného   konania   v právnej   veci sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka konania nie je ničím ospravedlniteľná. Uvedené vedie k jedinému a jednoznačnému záveru, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   vyslovil   porušenie   týchto   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu (bod 1 výroku nálezu) a prikázal okresnému súdu ďalej vo veci sťažovateľa   konať   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku   nálezu).   Keďže   v postupe krajského   súdu   neboli   zistené   zbytočné   prieťahy   a jeho   konanie   o odvolaní   sťažovateľa možno považovať za konanie v primeranej lehote, časti sťažnosti namietajúcej porušenie práv sťažovateľa postupom krajského súdu ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

13. Na   okraj   veci   ústavný   súd   dodáva,   že   každý   účastník   súdneho   konania   pred všeobecným súdom má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde cestou   omylov   (napr.   I.   ÚS   89/99).   Vychádzajúc z odôvodnenia   zrušujúceho   uznesenia krajského súdu zo 16. decembra 2008 je zrejmé, že okresný súd napriek dlhotrvajúcemu dokazovaniu   vec   nesprávne   právne   posúdil   a navyše   nedostatočne   zistil   skutkový   stav. Postupom okresného súdu teda právna neistota sťažovateľa nielenže nebola odstránená, ale naopak bola predĺžená.

14. Sťažovateľ   v sťažnosti   uplatnil   a odôvodnil   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   450 000   Sk   (14 937,26 €).   Z doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02). Navrhovanú výšku však ústavný súd aj vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru nepovažoval za primeranú, a preto priznal sťažovateľovi vychádzajúc z princípov spravodlivosti a potreby zavŕšenia ochrany práv sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).

15. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právna   zástupkyňa   vyčíslila   v   celkovej   sume   6   732   Sk   (2   úkony   právnej   pomoci po 3 176 Sk,   t.   j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 190 Sk). S poukazom na § 20 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 223,46 €, čo zodpovedá uplatnenej sume v slovenských korunách (bod 4 výroku nálezu). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009