znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 321/06-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   31. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/05 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   J.   B.   v sume   7 425 Sk   (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Slovenská republika - Ústavný súd Slovenskej republiky n e m á   nárok na úhradu trov právneho zastúpenia uhradených právnemu zástupcovi JUDr. Ľ. F., v sume 7 425 Sk (slovom sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 321/06-9 zo 17. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť J.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doručenú ústavnému súdu 19. septembra 2006, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/05, a zároveň vyhovel žiadosti sťažovateľa a ustanovil mu právneho zástupcu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   právny   zástupca   sťažovateľa   podaním doručeným ústavnému súdu 18. januára 2007 sťažnosť doplnil.

Zo sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ podal 7. januára 2005 okresnému súdu žalobu na ochranu osobnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   ani   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   podal sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   nebolo   konanie vo veci ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené.

V sťažnosti a jej doplnení sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v jeho   právnej   veci   bez   zbytočných prieťahov   a aby   mu   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000 Sk   a náhradu   trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3898/2006 z 20. novembra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Je pravdou, že v uvedenej veci do dnešného dňa nebolo vytýčené pojednávanie, čo však   neznamená,   že   v uvedenej   veci   dochádza   k porušovaniu   práva   sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti poukazujem na vyjadrenie zákonnej sudkyne vo veci, ktoré pripájam v prílohe a ktoré si osvojujem ako vyjadrenie svoje vlastné. Vo vyjadrení sú popísané jednotlivé úkony, ktoré boli vykonané po podaní žaloby na súd.

Nie   je   pravdou   tvrdenie   sťažovateľa   v druhej   časti   sťažnosti,   že   by   mu   súd neodpovedal na jeho sťažnosť zo dňa 3. 1. 2006. V tejto súvislosti mu bola zaslaná odpoveď dňa 31. 3. 2006 pod Spr. 2104/05 podpredsedom okresného súdu...“

Okresný súd sa k doplneniu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. januára 2007 napriek výzve ústavného súdu nevyjadril.

Z obsahu   doplnenia   sťažnosti,   vyjadrenia   zákonného   sudcu   a zo   spisu   okresného súdu sp. zn. 13 C 9/05 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 7. januára 2005 sťažovateľ podal okresnému súdu žalobu;

- uznesením z 2. marca 2005 doručeným sťažovateľovi 21. marca 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby;

- 31. marca 2005   požiadal   sťažovateľ   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu a doplnil žalobu;

- uznesením   z 9.   augusta   2005   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu;

- 31. augusta 2005   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   9. augusta 2005 odvolanie;

- 22. septembra 2005 bolo odvolanie sťažovateľa spolu so spisom okresného súdu predložené Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“);

- uznesením z 28. februára 2006 krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil;

- 3. apríla 2006 bol spis vrátený okresnému súdu;

- 8. septembra 2006   okresný   súd   doručoval   sťažovateľovi   výzvu   na   zaplatenie súdneho poplatku;

- 14. septembra 2006 sťažovateľ reagoval na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku a namietal nedoručenie uznesenia krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho odvolaní;

- 19. septembra 2006 sťažovateľ upresnil svoju žalobu;

- 7. novembra 2006   okresný   súd   doručoval   sťažovateľovi   uvedené   uznesenie krajského súdu;

- 28. novembra 2006   sťažovateľ   zmenil   svoj   žalobný   návrh   a   zároveň   žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov;

- 30. novembra 2006 bol spis zaslaný ústavnému súdu;

- 11. decembra 2006 ústavný súd vrátil spis okresnému súdu;

- 9. januára 2007 právny zástupca sťažovateľa nahliadol do spisu;

- uznesením z 10. mája 2007 okresný súd rozhodol o zastavení konania;

- 23. mája 2007 bolo účastníkom konania doručované uznesenie o zastavení konania;

- 15. júna 2007 nadobudlo označené uznesenie právoplatnosť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 17. októbra 2006 na ďalšie konanie I. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému   bola   vec   pridelená.   Po   schválení   Rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa   sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o   žalobe   sťažovateľa na ochranu   osobnosti.   Keďže   žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,   ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posudzovať ako právne zložitú.

2. Ústavný súd so zreteľom na druhé kritérium posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní (správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania). V danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je žalobca (v tomto prípade sťažovateľ) povinný nie len tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov opodstatnenosti jeho nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V takomto druhu   civilného   procesu   je   žalobca   povinný   splniť   aj   ostatné   zákonom   ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane, ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdneho poplatku (m. m. IV. ÚS 161/04). Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa (§ 101 ods. 1 OSP) najmä vzhľadom na podanie nekvalifikovanej žaloby okresnému súdu, ktorú bolo nevyhnuté doplňovať, nezaplatenie súdneho   poplatku,   ako   aj   ďalšie   procesné   úkony   sťažovateľa   je   možné   tieto   okolnosti pripísať na jeho vrub pri posudzovaní otázky či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01,   I. ÚS 27/02,   III. ÚS 199/02,   I. ÚS 197/03,   I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   zistil,   že   počas   troch   období,   z   ktorých   prvé   trvalo   štyri   mesiace (od podania   žiadosti   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   ustanovenie právneho zástupcu 31. marca 2005 až do rozhodnutia o tejto žiadosti uznesením z 9. augusta 2005),   druhé   päť   mesiacov   (od 3. apríla 2006,   keď   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu krajským súdom až do 8. septembra 2006, keď okresný súd doručoval sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku) a tretie päť mesiacov (od 11. decembra 2006 do 10. mája 2007,   keď   ústavný   súd   vrátil   spis   do   rozhodnutia   o   zastavení   konania),   došlo   síce k nečinnosti   okresného   súdu,   ktorú   však   ústavný   súd   hodnotí   ako   krátkodobú,   ktorá nenadobudla   intenzitu   zbytočných   prieťahov,   a   teda   ani   porušenia   základného   práva sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 9/05 nedošlo k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Priznanie finančného zadosťučinenia je však podmienené vyslovením porušenia základného práva sťažovateľa.   Pretože   v tomto   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   právo porušené nebolo, uvedeným návrhom sťažovateľa sa nemohol zaoberať.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy   konania zo svojho. Na základe   ustanovenia   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právny zástupca sťažovateľa bol ustanovený ústavným súdom na základe uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 321/06 zo 17. októbra 2006.

Sťažovateľ   požadoval   uhradiť   trovy   konania   v sume   7 425 Sk   vrátane   DPH. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali sumu, ktorá by mu   prislúchala   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Ústavný súd   zaviazal   Kanceláriu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uhradiť   trovy   konania ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je ústavný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007