znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 320/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 prerokoval sťažnosť J. Š. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 35 T 42/2014 z 28. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 T 42/2014 z 28. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie z 28. apríla 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z   12.   marca   2014   bola   v   prospech   sťažovateľa   povolená   obnova   konania   v   jeho   veci skončenej rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007 vo výroku o treste,   ktorým   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ bol zároveň uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014 vzatý do väzby podľa § 403 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a podľa § 404 Trestného poriadku bola predmetná vec sťažovateľa vrátená prokurátorovi do prípravného konania.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 21.   marca   2014   proti   sťažovateľovi   obžalobu   pod   sp.   zn.   3   Pv   170/2014   pre   obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm.   c)   a   d)   a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona.   Okresný   súd   túto   obžalobu   prijal a akceptoval aj napriek tomu, že uvedená prokurátorka podľa sťažovateľa obišla procesný postup v rámci konania o dohode o vine a treste, pretože na uzavretie takejto dohody ňou sťažovateľ nebol vôbec vyzvaný, hoci obdobná dohoda bola súčasťou rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007. Okresný súd zároveň v rámci obnoveného konania nariadil hlavné pojednávanie na 28. apríl 2014. U sťažovateľa vznikla obava, že jeho   vec   nebude   nestranne   a   objektívne   prerokovaná,   a   preto   podal   žiadosť   o   odňatie a prikázanie   veci   inému   súdu,   o   ktorej   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Nto   3/2014   zo   16.   apríla   2014   tak,   že   predmetnú   vec okresnému súdu neodňal.

Verejné   zasadnutie   okresného   súdu   v   rámci   obnoveného   konania   nariadené na 28. apríl 2014 sa nekonalo z dôvodu práceneschopnosti predsedníčky senátu a ďalšie pojednávanie   bolo   nariadené   na   26.   máj   2014.   Sťažovateľ   na   pojednávaní   konanom 26. mája 2014 požiadal o prepustenie z väzby (v uvedenom čase vykonal trest 7 a pol roka z celkového trestu 10 rokov) a v obnovenom konaní mu podľa neho mohol byť uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby uznesením z 28. apríla 2014 zamietol a sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 47/2014 z 12. mája 2014 konštatoval dôvodnosť sťažnosti sťažovateľa, pretože nezistil   existenciu žiadneho zákonného dôvodu na ďalšie trvanie jeho väzby.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „V uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2 Tost 47/2014 zo dňa 12. 5. 2014 sa ďalej konštatuje, že hoci Okresný súd povolil obnovu konania vo výroku o treste, tento výrok z pôvodného rozsudku nezrušil. Takýto postup považuje Krajský súd za nezákonný a poukazuje na ustanovenie par. 400 ods. 1 Tr. por.

Väzobné stíhanie označil Krajský súd za neakceptovateľné, nakoľko nie je žiaden zákonný   dôvod,   a   absencia   výroku   o   zrušení   pôvodného   rozsudku   bráni   ďalšiemu pokračovaniu v konaní. Do dnešného dňa Okresný súd túto prekážku neodstránil v rámci zákona.

Pôvodnú žiadosť o povolenie obnovy konania som podal ešte v decembri 2012. Túto žiadosť   mi   v   júni   2013   Okr.   súd   zamietol,   čím   porušil   právo   na   spravodlivý   proces. O sťažnosti rozhoduje Ústavný súd SR pod sp. zn. Rvp 19524/2013. Okresný súd v Žiline ďalším konaním opätovne porušil čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 EDĽP, keď som bol protiprávne vzatý do väzby. Možno teda spoľahlivo konštatovať, že od 12. 3. 2014 do 12. 5. 2014 som bol vo väzobnom stíhaní protiprávne. Stav právnej neistoty v konaní naďalej pretrváva, nakoľko Okresný súd nevydal opravné uznesenie, alebo opatrenie, ktorým by doplnil chýbajúci výrok o zrušení výroku o treste v uznesení 3 Nt 1/2014. Bez odstránenia tejto prekážky nemožno vo veci ďalej konať,   aj keď je vytýčený ďalší termín hlavného pojednávania v konaní o obnove konania. Obžaloba OP Žilina, sp. zn. 3 Pv 170/14/5511-4, zo dňa 21. 3. 2014 nebola v rámci zásad trestnoprávneho konania vzatá späť.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR žiadam, aby Ústavný súd SR mojej sťažnosti vyhovel pre porušenie práv podľa ods. 1, čl. 12 ods. 4, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 2, čl. 19 ods. 1, Ústavy SR.

Účelom trestu odňatia slobody je, aby trpel páchateľ a nie jeho rodina. Moja matka má   75   rokov.   Prekonala   srdcový   infarkt,   trpí   astmou   a   má   problémy   s   pohybovým ústrojenstvom do takej miery, že nemôže pravidelne vykonávať návštevy. Oznamujem jej termíny hlavných pojednávaní vo veci konania o obnove konania. Veľmi trpí z dôvodu prieťahov v konaní a hrubých porušení zásad a noriem v trestnoprávnom konaní a to až tak, že už mne prestáva veriť.

Môj   zdravotný   stav   sa   takisto   zhoršil,   najmä   po   psychickej   stránke.   Trpím nespavosťou,   neurózou,   podráždenosťou   a   poruchami   verbálnej   komunikácie.   Niekedy nerozoznávam realitu a prestávam veriť vôbec v nejakú spravodlivosť. Na základe nálezov ÚS SR o porušení práv a slobôd som rozhodnutý požiadať o zmenu štátneho občianstva a azylu v inom štáte EÚ.

Podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   žiadam   Úst.   súd   SR   o   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 30.000 € (tridsaťtisíc eur).“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ z dôvodu nepriaznivých finančných pomerov požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ním.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením okresného   súdu   z   28.   apríla   2014,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o   prepustenie z väzby a taktiež týmto uznesením bolo rozhodnuté, že jeho väzba sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v čase od 12. marca 2014 do 12. mája 2014 bol sťažovateľ protiprávne väzobne stíhaný   a   jeho   stav   právnej   neistoty   pretrváva,   pretože   okresný   súd   nevydal   opravné uznesenie alebo opatrenie, ktorým by doplnil chýbajúci výrok o zrušení výroku o treste v uznesení sp. zn. 3 Nt 1/2014 z 12. marca 2014.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa zistenia ústavného súdu uznesením okresného súdu z 28. apríla 2014 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a týmto rozhodnutím zároveň   okresný   súd   rozhodol,   že   jeho   väzbu   nenahrádza   dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tost 47/2014 z 12. mája 2014 na základe sťažnosti sťažovateľa uznesenie okresného súdu z 28. apríla 2014 zrušil a podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku bol sťažovateľ prepustený z väzby s tým, že ihneď bude pokračovať vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007 vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   28.   apríla   2014 v predmetnom   konaní   využil   sťažovateľ   možnosť   podať   účinný   prostriedok   nápravy   – sťažnosť.   Krajský   súd   rozhodujúci   o   sťažnosti   sťažovateľa   po   posúdení   všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu uznesením z 12. mája 2014 zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z   28.   apríla   2014,   t. j.   právam   sťažovateľa poskytol dostatočnú ochranu, keďže jeho sťažnosti vyhovel.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   argumentoval,   že   v   období   od   12.   marca   2014 do 12. mája   2014   sa   nachádzal   vo   väzbe   nezákonne,   a   v   súvislosti   s   týmto   tvrdením poukázal na to, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť v súvislosti s tým, že uznesením sp. zn. 35 T 42/2014 z 12. marca 2014 bola povolená obnova konania v jeho veci skončenej rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 103/2007 z 18. júna 2007 vo výroku o treste, avšak v rámci výrokovej časti tohto uznesenia absentuje výrok o zrušení trestu uloženého mu v pôvodnom rozsudku okresného súdu, ako aj na odôvodnenie uznesenia z 12. mája 2014, v ktorom krajský súd na uvedené skutočnosti poukázal.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že tento proti uzneseniu okresného súdu z 12. marca 2014 nepodal sťažnosť, t. j. nevyužil účinný prostriedok nápravy, ktorý mu Trestný poriadok v záujme ochrany jeho práv poskytuje.

Podľa názoru ústavného súdu napriek uplynutiu lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu   z   12.   marca   2014   sťažovateľ   má   možnosť   poukázať   v   predmetnom   konaní na skutočnosť,   že   okresný   súd   dosiaľ   zjavne   nerozhodol   o   celom   predmete   konania, t. j. aktívne pristúpiť k ochrane svojich práv v konaní a svoju argumentáciu predložiť najprv okresnému súdu, ktorý je oprávnený v predmetnej veci konať a rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva,   že   v   súvislosti   s   touto   argumentáciou   sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   jeho sťažnosť v tejto časti za predčasne podanú, pretože sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal a má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014