znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 320/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   H.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím nevyhovel návrhu sťažovateľa prikázať vec vedenú Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 148/2003 na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Poprad.Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Ndc   5/2012   z 28. februára 2012 porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodnil takto:

„Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany.

Napadnuté uznesenie však spomínaným požiadavkám ústavy nezodpovedá, je čisto arbitrárne   a neodôvodnené,   bez   uvedenia   akýchkoľvek   preskúmateľných   dôvodov, na ktorých   je   založené,   nakoľko   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   vlastne   ničím   bližšie nezdôvodnil,   na   dôvody   môjho   návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu   reagoval   len paušálnym konštatovaním, že neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a teda z napadnutého uznesenia nie je vôbec zrejmé, prečo najvyšší súd rozhodol tak ako rozhodol...

Písomné   vyhotovenie   napadnutého   uznesenia   napokon   nezodpovedá   ani požiadavkám,   ktoré   naň   kladie   §   169   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže v písomnom vyhotovení uznesenia absentuje označenie účastníkov a veci, osobitne oddelený výrok a odôvodnenie napadnutého uznesenia.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie „vydal nález, ktorým vysloví, že moje základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu   priznané   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   č.   k.   6   Ndc   5/2012   zo   dňa   28. 02. 2012 porušené,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 6 Ndc 5/2012 zo dňa 28. 02. 2012 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a napokon

zaviaže   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uhradiť   mi   na   účet   môjho   právneho zástupcu... trovy konania v sume 323,50 eur s DPH, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ndc 5/2012 z 28. februára 2012 tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne,   neodôvodnené   a jeho   písomné   vyhotovenie   nezodpovedá   ani   zákonným požiadavkám podľa § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   už   v minulosti   v obdobných   veciach   uviedol   (I.   ÚS   207/07, III. ÚS 228/06),   že   pri   poskytovaní   ochrany   prípadnému   porušeniu   základného   práva (konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) ústavný súd prihliada aj na správnosť výroku   napadnutého   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   t.   j.   na   jeho   procesuálne   vecnú správnosť.   Až   preukázaním   nedostatku   správnosti   výroku   napadnutého   rozhodnutia by mohlo   hypoteticky   dôjsť   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva, resp. vady spočívajúcej v nedostatku dôvodov uznesenia. Iba v takomto prípade by mohla totiž   táto   vada   nadobudnúť potrebnú   ústavnoprávnu   intenzitu.   Z   uvedeného   vyplýva   aj opačný záver, t. j. pokiaľ bolo namietané uznesenie najvyššieho súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom nemohlo nastať ďalšie sťažovateľom namietané porušenie jeho práva (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.

Sťažovateľ svoj návrh z 27. apríla 2011 (doručený okresnému súdu 2. mája 2011) na prikázanie veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 148/2003 Okresnému súdu Poprad odôvodnil takto:

„Na   Okresnom   súde   Poprad   sa   pod   spis.   zn.   7   C   100/2006,   pod   spis. zn. 8 C 100/2006 a pod spis. zn. 18 Cb 132/2007 vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s. S. konania, ktoré skutkovo aj právne súvisia s konaním v právnej veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod spis. zn. 9 C 148/2003. Prikázanie veci je teda dôvodné z hľadiska hospodárnosti konania...

Mám   ako   účastník   konania   (žalovaný   v 1.   rade)   za   to,   že   v danej   veci   existuje objektívna   skutočnosť   odôvodňujúca   delegáciu   predmetnej   veci   z dôvodu   vhodnosti. Sústredenie súdnych sporov, ktoré sa vedú na základe návrhov žalobcu: Z., a. s. S. a ktoré spolu skutkovo aj právne súvisia, na Okresnom súde Poprad je teda skutočnosťou, ktorá odôvodňuje delegáciu predmetnej veci z dôvodu vhodnosti...“

Zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu konanom 2. decembra 2011 vyplýva, že žalobkyňa - spoločnosť Z., a. s., S. (ďalej len „žalobkyňa“), s návrhom na prikázanie veci inému súdu nesúhlasila. Jej právna zástupkyňa k tomu uviedla:

„Predmetným   návrhom   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti nesúhlasíme.   Poukazujeme   na   to,   že   podľa   informácií,   ktoré   máme   k dispozícii,   tieto konania, na ktoré poukazuje odporca, t. j. konanie 7 C 100/2006 a 8 C 100/2006 v obidvoch konaniach   odporca   podáva   opakované   návrhy,   ktoré   sú   obštrukčné,   ktorými   sa   snaží prerušiť konanie a snaží sa o odročenie. Konanie 7 C je prerušené do skončenia konania vo veci 8 C, vo veci 8 C odporca podáva opakované procesné obštrukčné návrhy. Pokiaľ sa týka označenia Okresného súdu Poprad, namietame, že vzhľadom na to, že v tejto veci už prebiehalo konanie pred Okresným súdom Michalovce, nejedná sa o novo začaté konanie a ohľadom   už   na   rozbehnutú   vec   a rozhodnuté   dokazovanie   sa   domnievame,   že   nie   sú splnené   podmienky   vhodnosti   tak,   ako   to   predpokladá   Občiansky   súdny   poriadok. Poukazujeme pritom aj na skutočnosť, že osoby, ktoré v tejto veci sú označené ako účastníci konania, eventuálne sú označované ako svedkovia, sú v mieste Okresného súdu Michalovce a aj z tohto dôvodu nie je vhodné, aby vec bola presunutá na Okresný súd Poprad. Zároveň som toho názoru, že dôvody, ktoré uviedol odporca v predmetnom podaní nie sú dostatočné na to, aby im súd vyhovel. Preto žiadame, aby tento návrh zamietol...“

Právny   zástupca   sťažovateľa   do   zápisnice   o pojednávaní   2.   decembra   2011 k vyjadreniu právnej zástupkyne žalobkyne uviedol:

„Ja by som v prvom rade teda uviedol, že zotrvávame na tom podanom návrhu. Máme za to, že tento návrh je dôvodný. Chcel by som sa vyjadriť k tomu, že údajne podáva odporca   nejaké   obštrukčné   návrhy   v konania,   ktoré   uvádzam   vo   svojom   návrhu na prikázanie veci inému súdu. Odporca v 1. rade (sťažovateľ, pozn.), ani odporca v 2. rade nie je účastníkom konania, čiže nemôže podávať žiadne obštrukčné návrhy. Je však pravdou, že účastníci v tejto veci v podstate čo sa týka na strane žalobcu zastupuje právna zástupkyňa   žalobcu,   ktorý   je   totožný   vo   všetkých   konaniach,   a čo   sa   týka   účastníkov na strane   odporcu,   tak   zastupujem   niektorých   ja,   ale   podstatou   tohto   návrhu   je   teda uplatnenie   zásady   hospodárnosti,   nakoľko   veci,   ktoré   spolu   skutkovo   súvisia,   týkajú sa navrhovateľa spoločnosti Z. sú v zásade kumulované na Okresnom súde Poprad, a preto z dôvodu hospodárnosti konania máme za to, že by bolo vhodné keby všetky konania, ktoré sa týkajú merita veci sa viedli na tomto súde. Takže to je v krátkosti všetko...“

O návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 6   Ndc   5/2012 z 28.   februára 2012 rozhodol   tak,   že mu   nevyhovel,   lebo neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Ndc 118/2007 zo 14. decembra 2007, sp. zn. 5 Ndc 3/2008 z 5. februára 2008, sp. zn. 5 Ndc 27/2008 z 9. septembra 2008) dôvodmi vhodnosti na prikázanie veci inému súdu sú predovšetkým   také   okolnosti,   ktoré   umožnia   hospodárnejšie,   rýchlejšie   alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným ako príslušným súdom.

V inej veci najvyšší súd uviedol (uznesenie sp. zn. 3 Ndc 29/2008 z 2. septembra 2008):„Prikázanie   (delegácia)   veci   z   dôvodu   vhodnosti   predstavuje   výnimku   z   práva účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   zákonného   sudcu   (čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky),   ako   aj   výnimku   zo   zákonom   definovaných   kritérií   miestnej príslušnosti   súdu.   Účelom   inštitútu   delegácie   z   dôvodu   vhodnosti   je   predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti občianskeho súdneho konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu či finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.

S   poukazom   na   uvedené   prichádza   aplikácia   ustanovenia   §   12   ods.   2   O. s. p. do úvahy len vtedy, ak sú pre to dané dôležité dôvody. Úvaha súdu o vhodnosti delegácie preto   zahŕňa   posúdenie   pomerov   účastníkov   na   oboch   procesných   stranách,   pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť len ak ich zohľadnenie nebude   mať negatívny   dopad   na   ostatných   účastníkov   konania.   Pri   delegácii   z   dôvodu vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania, a to, či sa miestna príslušnosť súdu v   danom   konaní   neriadi   ustanoveniami   O. s. p.   o   výlučnej   miestnej   príslušnosti; zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie o určitých   veciach   neuskutočňovalo   na   súde,   ktorého   miestna   príslušnosť   by   bola   daná všeobecnými kritériami (§ 84 a nasl. O. s. p.) alebo by vyplývala z možnosti účastníka zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov (§ 87 O. s.p.), ale aby vec prejednal a rozhodol   práve   ten   súd,   ktorého   príslušnosť   zákon   stanovil   odlišne   podľa   osobitných kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu.“

O správnosti   týchto   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   vyslovených   v iných občianskoprávnych veciach ústavný súd nemal žiaden dôvod pochybovať.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu, ale aj z obsahu návrhu sťažovateľa   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z 27.   apríla   2011   a napokon   aj z obsahu vyjadrení   právnych   zástupcov   účastníkov   konania   (teda   aj   právneho   zástupcu sťažovateľa) prednesených na pojednávaní konanom okresným súdom 2. decembra 2011, sťažovateľ   odôvodnil   prikázanie   veci   iba   tým,   že   Okresný   súd   Poprad   vedie   konania, ktoré majú   „skutkovo   a právne   súvisieť“   s   vecou   prerokúvanou   okresným   súdom pod sp. zn. 9 C 148/2003.   Akékoľvek   konkrétne   dôvody   na   prikázanie   veci   inému   súdu v návrhu sťažovateľa absentujú, pritom sám sťažovateľ v spomenutom návrhu z 27. apríla 2011   uviedol: „Skutočnosti,   ktoré opodstatňujú   delegáciu veci   inému súdu tohto   istého stupňa podľa citovaného zákonného ustanovenia musia byť výnimočné, závažné a musia byť objektívnej povahy...“ Sám sťažovateľ však takéto skutočnosti v konaní pred všeobecnými súdmi neuviedol. Zákonná podmienka prikázania veci, ktorou je jeho vhodnosť (§ 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), tak zostala nesplnená.

Vzhľadom   na   chýbajúce   konkrétne,   relevantné   a presvedčivé   skutočnosti odôvodňujúce potrebu delegovania veci inému súdu treba podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu považovať za procesuálne vecne správne. To zároveň znamená, že nevyhovením návrhu na prikázanie veci inému súdu nedošlo k porušeniu základných práv   sťažovateľa.   Tým   je   súčasne   dané   aj   to,   že   absencia   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   nedosahuje   ústavnoprávne   relevantnú   intenzitu,   ktorá   je   nevyhnutná na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Tieto závery boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neopodstatnenosť.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta porušenie   svojho   základného práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   aj   tým,   že   najvyšší   súd   nedodržal   zákonný   príkaz ustanovenia   §   169   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   písomné   vyhotovenie uznesenia neobsahovalo označenie účastníkov konania a veci, ústavný súd poznamenáva, že najvyšší   súd   vo   výroku   napadnutého   rozhodnutia   uviedol,   že   rozhodoval   o návrhu „žalovaného 1/“ na prikázanie veci vedenej „na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 9 C   148/2003“ Okresnému   súdu   Poprad.   Aj   keď   uznesenie   najvyššieho   súdu   skutočne neobsahuje konkrétne mená účastníkov konania a presné označenie veci, ústavný súd nemá pochybnosť   o tom,   že   z   takto   uvedeného   výroku   najvyššieho   súdu   je   identifikácia   tak účastníkov konania, ako aj samotnej veci v konečnom dôsledku možná, a to práve z dôvodu označenia konajúceho súdu prvého stupňa, spisovej značky a procesnej strany podávajúcej návrh.

Podľa názoru ústavného súdu nedostatok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rozhodne nebol takej intenzity, aby bol spôsobilý zasiahnuť do   označeného základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, preto aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších požiadavkách (zrušiť rozhodnutie najvyššieho súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať mu trovy právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia základného práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto   prípade   nedošlo,   bolo   bez   právneho   významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012