znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 320/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011 doručená   sťažnosť   V.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie prokurátora“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v N. (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) pod ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 z 8. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) mu bolo vznesené obvinenie pre zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d), § 266 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s prečinom podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa podal podľa § 185 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodnú.

3.   V okolnostiach   svojej   trestnej   veci   sťažovateľ   poukazuje na   zásadné   skutkové okolnosti, ktoré neboli zohľadnené v rozhodovacej činnosti vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii pri vznesení obvinenia ani prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní o sťažnosti: „Z odôvodnenia   uznesenia   o vznesení   obvinenia   sa   nedá   zistiť,   na   základe akých   konkrétnych   skutočností   dospel   vyšetrovateľ   PZ   k záveru,   že   som   sa   dopustil účastníctva na zločine... Vyšetrovateľ... neuvádza, na základe akých skutočností a dôkazov dospel k záveru, že zakázky boli predražené a z týchto dôvodov dochádzalo k obohacovaniu sa osôb zapojených do tejto trestnej činnosti na úkor finančných prostriedkov čerpaných zo štátneho rozpočtu   SR.   Vyšetrovateľ...   taktiež neuviedol,   akými konkrétnymi dôkazmi   má preukázané,   že   som   poskytol   úplatky   vo   výške   65.   8958,-   Eur...“ Právnym   dôsledkom nedôsledného zohľadnenia načrtnutých skutkových okolností v sťažovateľovej právnej veci mala   byť   nezákonnosť   a nepreskúmateľnosť   uznesenia   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti korupcii   a   napadnutého   uznesenia   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry: „Tak vyšetrovateľ ako aj prokurátor pri rozhodovaní nezistili riadne rozhodujúce skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, nevyhodnotili dôsledne, či boli splnené zákonné podmienky na vznesenie mi obvinenia, čo robí ich rozhodnutia nepreskúmateľnými a tým aj nezákonnými. Uznesenie o vznesení obvinenia nemôže byť postavené len na domnienkach, ale skutočnosti v ňom uvedené musia byť preukázané konkrétnymi dôkazmi, ktoré boli získané zákonným spôsobom.   V mojom   prípade   tomu   tak   nebolo,   preto   malo   byť   napadnuté   uznesenie o vznesení   obvinenia   prokurátorom...   zrušené   ako   nezákonné.   Postupom   prokurátora..., ktorý... zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia... bolo porušené moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo V. T. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky, Úradu špeciálnej prokuratúry... sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo dňa 7. 6. 2011 porušené bolo. 2.   Uznesenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Úradu   špeciálnej prokuratúry... sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo dňa 7. 6. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry... je povinný uhradiť V. T. trovy právneho zastúpenia... v sume 314,18 Eur...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že vo veci konajúce orgány verejnej moci nedostatočne vyhodnotili doteraz vykonané dokazovanie, na základe ktorého podľa názoru sťažovateľa mu nebolo dokázané   spáchanie   trestnej   činnosti.   V tejto   súvislosti   dozorujúci   prokurátor   úradu špeciálnej   prokuratúry   v konaní   o sťažnosti   nereflektoval   na   ním   predostreté   námietky a vecné   pripomienky,   v dôsledku   čoho   tak   mal   zaťažiť   svoje   rozhodnutie nepreskúmateľnosťou a z nej prameniacou nezákonnosťou.

8.   Podľa   názoru   sťažovateľa   dôvodom   podania   sťažnosti   na ústavnom   súde   bola skutočnosť,   že „Uznesenie   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky sp.   zn.   VII/2   Gv 98/11-6   zo 7.   6.   2011...   je konečné, nemožno proti nemu podať žiadny opravný prostriedok... niet iného štátneho orgánu, resp. orgánu verejnej moci, ktorý by chránil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy“.

9. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať vecným prieskumom nosných dôvodov   podanej   sťažnosti,   je   vždy   povinný   preskúmať   procesnú   stránku   veci.   Z toho vyplýva,   že   iba   v prípade,   ak   sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne náležitosti   a zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   zo základných   pojmových   znakov   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49 zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

10. Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že právomoc ústavnému   súdu   prislúcha   zaoberať   sa   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).

11.   V okolnostiach   predmetnej   veci   sťažovateľ   nevyužil   všetky   účinné   a   jemu dostupné prostriedky, ktorými sa mohol domáhať ochrany svojho označeného základného práva, keď v namietaných okolnostiach svojej trestnej veci nepodal mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa mohol domáhať zrušenia napadnutého   uznesenia   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   ako   právoplatného rozhodnutia   vydaného v prípravnom   konaní. Podľa   § 363 ods.   1 Trestného poriadku   je generálny prokurátor oprávnený zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak „... takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon“. Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku „generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia“.

12. Použitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   jedným   z   atribútov   prípustnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   teda   podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal svojho práva bez toho, aby využil možnosti   nápravy   dané   mu   Trestným   poriadkom,   preto   ústavný   súd   jeho sťažnosť   ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

13.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   napadnuté   uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry nemá povahu konečného rozhodnutia, ktoré by s konečnou platnosťou zasahovalo do sťažovateľom označených práv. Otázka dôvodnosti vznesenia   obvinenia   je   predmetom   celého   trestného   konania   a ústavnému   súdu   v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho ukončení,   s výnimkou   mimoriadnych   situácií,   napríklad   ak   je   súčasne   dotknutá   osobná sloboda   jednotlivca,   teda   po   vyčerpaní   všetkých   procesných   prostriedkov,   ktoré obvinenému poskytuje Trestný poriadok.

14. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011