znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 320/2010-11 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 6 Co 291/2009 zo 16. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov konania, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2010   doručená   sťažnosť   E.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. R., v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 Co 291/2009 zo 16. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov konania (ďalej len „rozsudok zo 16. decembra 2009“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ 15. júna 1996 spôsobil prevádzkou motorového vozidla dopravnú nehodu. Z titulu zmluvného poistenia vyplatila potom A., a. s. (ďalej len „poistiteľ“), poškodenému náhradu za spôsobenú škodu vo výške 161 872 Sk. Poistiteľ si voči sťažovateľovi uplatnil nárok na náhradu vyplatených súm podľa   vyhlášky   č.   423/1991   Zb.,   ktorou   sa   ustanovuje   rozsah   a podmienky   zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „vyhláška“) v sume 129 400 Sk, pretože sťažovateľ v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky spôsobil   škodu   po   požití   alkoholického   nápoja.   Keďže   sťažovateľ   nesúhlasil   s tak vyčíslenou   výškou   náhrady   za   spôsobenú   škodu,   poisťovateľ   uplatnil   svoj   nárok   voči sťažovateľovi ako odporcovi na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 21. septembra 1999. Vec bola vedená pod sp. zn. 8 C 2019/1999. V priebehu konania bolo znaleckým posudkom preukázané, že skutočná výška spôsobenej škody bola nižšia, a preto okresný súd rozsudkom z 5. novembra 2007 uložil sťažovateľovi ako odporcovi zaplatiť z titulu náhrady škodu sumu 64 191 Sk, so 17,6 % úrokom z omeškania od 22. októbra 1999 do   zaplatenia   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a nárok   vo   zvyšku   zamietol. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu, pretože účastníci mali v konaní len čiastočný úspech.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   v časti   týkajúcej   sa   úrokov   z omeškania   a trov prvostupňového   konania   podal   sťažovateľ   odvolanie.   V časti   výroku   o trovách   konania vyčítal okresnému súdu, že pri rozhodovaní o trovách konania opomenul § 142 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého mal súd prihliadnuť na skutočnosť, že výška plnenia v prerokovávanej veci   závisela   výlučne   od   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   mal   preto   postupovať   pri rozhodovaní o trovách konania v súlade s týmto ustanovením a priznať sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.  

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 6 Co 273/2008 z 30. januára 2009, ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach, teda v časti výroku   o úrokoch   z omeškania   a trov   konania,   zrušil   a v rozsahu   zrušenia   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 2019/1999 z 21. mája 2009 tak, že sťažovateľovi uložil zaplatiť navrhovateľovi 17,6 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1 878,01 € od 22. októbra 1999 do 1. januára 2008 a zo sumy 2 130,75 € úrok z omeškania 17,6 % ročne od 2. januára 2008 do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na ich náhradu, pretože tak navrhovateľ, ako aj odporca, teda sťažovateľ, mali v konaní úspech len čiastočný.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   a to   opäť v časti   týkajúcej   sa   úrokov z omeškania a trov konania. Vo vzťahu k trovám konania sťažovateľ zotrval na svojom právnom názore, že pri rozhodovaní o trovách konania mal okresný súd aplikovať § 142 ods. 3 OSP a priznať mu ich náhradu.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   zo 16.   decembra   2009, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd konštatoval, že nárok navrhovateľa, ktorý okrem istiny požadoval od sťažovateľa aj úrok z omeškania, bol dôvodný. Zároveň uviedol, že okresný súd správne použil na rozhodnutie o trovách konania § 142 ods. 2 OSP. Podľa krajského súdu v danej veci nebolo možné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania, a teda aplikovať § 142 ods. 3 OSP, ako sa domáhal sťažovateľ.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   práv   došlo   tým,   že   krajský   súd rozsudkom   zo 16.   decembra   2009   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   aj   v časti   výroku o trovách   konania.   Sťažovateľ   poukázal,   že   krajský   súd   dostatočne   neodôvodnil,   prečo nebolo možné pri   rozhodovaní   o trovách   konania postupovať podľa   §   142   ods.   3   OSP a priznať mu ich náhradu tak, ako to požadoval. Podľa sťažovateľa je preto rozhodnutie krajského   súdu   o trovách   konania   nepresvedčivé   a rozporuplné,   a tým   nebolo   reálne zabezpečené uplatnenie práva na súdnu a inú právnu ochranu. V závere sťažovateľ vyjadril svoj   názor,   že „...   v dôsledku   tohto   rozhodnutia   krajského   súdu   došlo   nielen k znehodnoteniu   nadpolovičného   úspechu   sťažovateľa   v predmetnom   konaní,   ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní trov konania bolo zasiahnuté značne aj do majetkovej sféry sťažovateľa“.  

4. Sťažovateľ preto navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv   s tým,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania.

II.

5.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadza tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

8. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu zo 16. decembra 2009. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu,   ktorým   nebolo   žiadnemu   z účastníkov   konania   priznané   právo   na   náhradu   trov konania.   Sťažovateľ   sa   však   domnieva,   že   mu   krajský   súd   mal   priznať   náhradu   trov konania, pretože boli splnené predpoklady uvádzané v § 142 ods. 3 OSP a skutočná výška náhrady   škody   bola   určená   iba   na   základe   znaleckého   posudku,   ktorý   potvrdil nadhodnotenie žalovaného nároku navrhovateľa.

9. Ústavný súd poukazuje na to, že je v podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 88/07). Ústavný súd však nezistil, že by postup a rozsudok krajského súdu zo 16. decembra 2010 v časti týkajúcej sa trov konania bol svojvoľný, a teda že by ním došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania, v prípade sťažovateľa s jeho požiadavkou na náhradu trov konania. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ mal 15. júna 1996, keď došlo k dopravnej   nehode,   pri   ktorej   bola spôsobená   škoda,   v dychu   namerané najmenej 2,15 promile   alkoholu,   a teda   viedol   motorové   vozidlo   pod   vplyvom   alkoholu.   Navyše, sťažovateľ   vykonal   jazdu   s motorovým   vozidlom   napriek   tomu,   že   bol   právoplatným rozhodnutím o priestupku č. PZ-P-680/DP-95 už stíhaný za priestupok v súvislosti s jazdou motorovým   vozidlom   pod   vplyvom   alkoholu.   Preto   aj   s ohľadom   na   tieto   skutočnosti nemožno   rozhodnutie   krajského   súdu   v časti   trov   konania   považovať   za   arbitrárne, svojvoľné   alebo   zjavne   neopodstatnené. Ústavný   súd   pripomína,   že   je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 176/2010).

11. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   preto   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu o trovách konania a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp.   právom   na spravodlivé súdne konanie (čl. 6   ods. 1   dohovoru),   ktorých   vyslovenia porušenia sa sťažovateľ v sťažnosti okrem iných práv dovolával. Sťažovateľ neodôvodnil, ako   malo   dôjsť   k zásahu   do   jeho   majetkovej   sféry,   ako   to   uvádza   v sťažnosti,   pretože náhrada   trov   konania   nebola   priznaná   žiadnemu   z účastníkov   konania.   Rozhodnutie krajského súdu o trovách konania je plne legitímne, a teda nespôsobilo porušenie týchto práv   sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

12. Podľa sťažovateľa však rozhodnutím krajského súdu o trovách konania došlo k porušeniu   ďalších   základných   práv,   ktorých   ochrany   sa   tiež   dovolával.   Konkrétne namietal porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ však bližšie neodôvodnil, ako malo dôjsť k ich porušeniu. Ústavný súd nezistil existenciu   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu zo 16. decembra 2009 a týmito základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd navyše   poukazuje   na   svoj   právny   názor,   opakovane   vyslovený   v súvislosti   s jeho rozhodovacou činnosťou, že ústavné direktívy obsiahnuté v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nemôže byť zásadne priamo aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu verejnej moci na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (obdobne napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 8/97). Ústavný súd však nezistil v postupe a ani rozhodnutí   krajského   súdu   žiadnu   diskrimináciu   sťažovateľa   v ústavnoprávnom   zmysle, krajský súd navyše rozhodol v primeranej lehote. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (zrušenie   a vrátenie   napadnutého   rozsudku a náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. septembra 2010