znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 320/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefan   Ogurčáka   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra 2006 prerokoval prijatú sťažnosť PhMr. E. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. G., T., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 63/2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   č.   k.   3 Cob   63/2006-60 zo 7.   júna 2006 p o r u š i l   základné právo PhMr. E. P., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 63/2006-60 zo 7. júna 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý   zaplatiť PhMr. E. P., B., trovy právneho zastúpenia v sume 9 103,50 Sk Sk (slovom deväťtisícstotri slovenských korún a päťdesiat halierov)   na účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. A.   G.,   T.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 320/06-10 zo 17. októbra 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť PhMr. E. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 63/2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   v   podaní z 21. novembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 7. novembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 63/2006-60 zo 7. júna 2006 s tým, aby bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, a uložil krajskému súdu nahradiť trovy jeho právneho zastúpenia vo výške 9 103,50 Sk.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   požadoval   od   žalovaného   zaplatenie istiny   282 753,47   Sk   z   dôvodu   kapitalizovaného   poplatku   z   omeškania,   pričom   suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania s úhradou faktúr vyúčtovaných žalovanému sťažovateľom za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky   pre   poistencov   žalovaného.   Pri   uplatnení   nároku   vychádzal   sťažovateľ z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zdravotnom poistení“),   podľa   ktorého   bol   poplatok   z   omeškania   za   každý   deň   omeškania   0,1   %. Žalovaný namietal, že k omeškaniu s platbami za faktúry došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo   novelizované   ustanovenie   § 38   ods.   4   zákona   o   zdravotnom   poistení,   podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľ s právnym názorom žalovaného nesúhlasil a poukázal na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004,   s   tým,   že uvedeným   nálezom   bol   vyslovený   nesúlad   § 38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavný súd teda vyslovil nesúlad novelizovaného ustanovenia účinného od 1. júna 2003, ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení účinnosť dňom 15. júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov. To znamená, že už v čase podania žaloby sťažovateľom 1. februára 2005 nebolo toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudku krajského súdu nebolo už ani platné. Krajský súd však vo svojom rozsudku vychádzal napriek tomu z neústavnej právnej normy a zaujal stanovisko, podľa ktorého sťažovateľovi za omeškanie žalovaného s platením faktúr po 1. júni 2003 priznal poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na súdnu   ochranu   tým,   že   krajský   súd rozhodol   vo   veci   podľa   takej právnej normy, o ktorej   ústavný súd už vyslovil, že nie je v súlade s ústavou, pričom rozsudok krajského súdu bol vydaný v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak platnosť ako aj účinnosť. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 11. júla 2006.

Z vyjadrenia   podpredsedu   krajského   súdu   zo   7.   novembra   2006   doručeného ústavnému   súdu   13.   novembra   2006   vyplýva,   že   podpredseda   krajského   súdu   postúpil sťažnosť na vyjadrenie predsedníčke senátu, ktorý vo veci rozhodoval. Predsedníčka senátu sa vyjadrila listom zo 6. novembra 2006 v tomto znení: „V predmetnej veci rozhodnutie senátu 3 Cob Krajského súdu v Bratislave vychádzalo z neprípustnosti retroaktivity Nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   PL-ÚS   38/2003-89   zo   dňa   17.   05.   2004, uverejneného v Zbierke zákonov SR dňa 15. 07. 2004. Právny názor v ňom aplikovaný bol totožný s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 24/2006-9 zo dňa 11. 01. 2006.“

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 21. novembra 2006 doručenej ústavnému súdu   24.   novembra   2006   vyplýva,   že   so   stanoviskom   predsedníčky   senátu   krajského súdu nesúhlasí.   Vzhľadom   na   čl.   1   ods.   1   ústavy,   ktorý   proklamuje   právny   štát,   ako aj na judikatúru ústavného súdu princíp právnej istoty spočíva v dôvere v účinný a platný právny predpis. V čase vynesenia rozsudku krajského súdu nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení ani účinné, ani platné.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovaného, doručil   ústavný   súd   žalovanému   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 320/06-10   zo   17.   októbra   2006,   vyjadrenie   podpredsedu   krajského   súdu,   ako aj repliku právnej zástupkyne sťažovateľa s tým, že má právo sa vo veci vyjadriť. Žalovaný právo vyjadriť sa vo veci nevyužil.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 63/2006-60 zo 7. júna 2006 vyplýva, že ním bol   sčasti   zmenený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 24   Cb   75/05-34   z 10.   januára   2006   tak,   že   žalovaný   bol   zaviazaný   zaplatiť sťažovateľovi 28 274,54 Sk. Vo zvyšku bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom žalovanému nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Rozsudkom okresného súdu č. k. 24 Cb 75/05-34 z 10. januára 2006 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 72 216,61 Sk a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 1. júna 2003, keď nadobudlo účinnosť novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď bol v Zbierke zákonov uverejnený nález ústavného súdu, bolo treba aplikovať novelizované znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého bol denný poplatok z omeškania 0,01 %. Naproti tomu po 15. júli 2004 bolo potrebné vychádzať z pôvodného znenia   citovaného   ustanovenia,   teda   z denného   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1   %. Je to tak preto, že nález ústavného súdu pôsobí do budúcnosti, pretože pri inom výklade by išlo o nedovolenú retroaktivitu a o rozpor so zásadami právneho štátu. Krajský súd preto v danej veci priznal za obdobie platnosti a účinnosti novelizovaného ustanovenia poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01%.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obdo   9/2006   z 20.   apríla   2006   vyplýva, že najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   vo   veci   žaloby o 643 878,16   Sk   a vec   vrátil   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Žalobca   uplatňoval v konaní   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1   %   denne   za   dodané   lieky a zdravotnícke   pomôcky.   Rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   bolo   žalobe   vyhovené,   ale odvolací   súd   rozsudok   zmenil   a vyslovil   názor,   že   sa   malo   vychádzať   z poplatku z omeškania   vo   výške   0,01   %,   lebo   do   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 bolo možné priznať iba takýto poplatok z omeškania. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno s právnym posúdením odvolacím súdom súhlasiť. Vzhľadom na citovaný nález ústavného súdu a na ustanovenie § 41 a ods. 3 zákona o ústavnom súde bude treba vychádzať z právneho stavu, ktorý vznikol dôsledkom nálezu ústavného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu s ústavou,   s ústavnými zákonmi a   s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi,   a   ak   ide   o   predpisy   uvedené   v   odseku   1   písm.   d),   aj   s   nariadeniami   vlády a so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou...

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 60/06).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim   dovtedy.   Nový   právny   stav   založený   nálezom   ústavného   súdu   sa   vzťahuje iba na nároky vzniknuté od jeho uverejnenia.

Z pohľadu ústavného súdu treba v úvode konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené (judikované).   Ďalej sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych   predpisov,   po   uverejnení   nálezu   môže   odsúdený   požiadať   o obnovu   konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal   v konkrétnej   prerokúvanej   veci   aplikovať,   nie   je v súlade   s právnym   predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, by oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   nemalo   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 63/2006-60 zo 7. júna 2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 63/2006-60 zo 7. júna 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z dôvodu náhrady trov právneho zastúpenia úspešného sťažovateľa priznal tomuto náhradu   v celkovej   výške   9   103,50   Sk.   Za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie sťažnosti a spísanie repliky k stanovisku krajského súdu v roku 2006 by za každý úkon patrila odmena vo výške 2 730 Sk, ako aj režijný paušál po 164 Sk. Išlo by o sumu odmeny a paušálnych výdavkov vo výške 8 682 Sk. Po zvýšení tejto sumy o 19 % dane z pridanej hodnoty   (1   649,   58   Sk)   by   v konečnom   dôsledku   náhrada   trov   právneho   zastupovania predstavovala   sumu   10   331,58   Sk.   Keďže   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   uplatnil   právo   na   náhradu   trov   konania   iba   vo   výške   9   103,50   Sk,   priznal ústavný súd iba sumu uplatnenú sťažovateľom (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006