znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 32/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho prípisom sp. zn. 2 Ncb 448/2013 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. septembra   2013   faxom   a   1.   októbra   2013   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. V.   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho prípisom sp. zn. 2 Ncb 448/2013 z 26. júna 2013.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   o žalobe   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   P.,   vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 1/2011 o zaplatenie sumy 70 000 € s príslušenstvom účastníčkou konania ako   žalovaná.   Zákonnou   sudkyňou   vo   veci   je   JUDr. Gabriela   Fuchsová,   ktorá po uskutočnenom konaní vyhlásila 30. mája 2013 rozsudok vo veci samej. Sťažovateľka vzniesla   14.   júna   2013   námietku   zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni   pre   pochybnosti spočívajúce   v   jej správaní   ako   zo   subjektívneho,   tak   aj   z objektívneho   hľadiska,   a to z dôvodu jej postoja k dĺžke nariadeného pojednávania pre povinnosti právneho zástupcu, z dôvodu   jej   postoja   a   prezentovaným   stanoviskám   k dôkazom   predloženým sťažovateľkou, z dôvodu poučovania žalobcu o jeho procesných právach a z dôvodu obsahu zápisnice nezodpovedajúcej celkovému priebehu pojednávania.

3.   K písomnej   námietke   zaujatosti   sa   vyjadrila   zákonná   sudkyňa   listom zo 17. júna 2013,   v ktorom   podrobne   uviedla   svoje   stanovisko   k jednotlivým   bodom uvedeným v uplatnenej námietke zaujatosti a v závere vyslovila:   „Nemám žiadny vzťah k predmetu sporu, k účastníkom konania a k ich zástupcom, nevidím dôvod, aby som bola vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   v tejto   veci.“ Vec   bola   následne   predložená krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o uplatnenej   námietke   zaujatosti.   Krajský   súd   prípisom č. k. 2 Ncb 448/2013-625 z 26. júna 2013 vrátil súdny spis okresnému súdu bez rozhodnutia o námietke zaujatosti ako bezdôvodne predložený a po odcitovaní ustanovení § 15a ods. l, § 15 ods. 2 a § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uviedol: „Pretože námietka zaujatosti vznesená právnym zástupcom žalovaného nemá náležitosti v intenciách podľa § 15a) ods. 3 O. s. p. a dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti uvedené v § 14 ods.   3   O.   s.   p.,   nebolo   potrebné   vec   predkladať   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie o námietke   zaujatosti.“ Uvedený   prípis   bol   okresnému   súdu   doručený   4.   júla   2013 a sťažovateľke 29. júla 2013. Krajský súd tak uzavrel, že sťažovateľka v námietke zaujatosti namieta iba okolnosti spočívajúce v postupe zákonného sudcu v konaní o prerokovávanej veci, v dôsledku čoho na námietku zaujatosti neprihliadal.

4. Sťažovateľka v obsiahlej sťažnosti predloženej ústavnému súdu s argumentáciou o subjektívnej   a objektívnej   zaujatosti   sudkyne   podporenej   judikatúrou   ústavného   súdu, Ústavného súdu Českej   republiky a Európskeho súdu   pre ľudské práva tvrdí, že „iným zásahom“ krajského súdu vo veci sp. zn. 2 Ncb 448/2013, ktorý nerozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou voči konajúcej sudkyni okresného súdu JUDr. Gabriele Fuchsovej   vo   veci   sp.   zn. 2   Cb   1/2011, došlo   k porušeniu   jej práva   na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, zrušil vrátenie spisu krajským súdom a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prikázal krajskému súdu pokračovať a rozhodnúť   o sťažovateľkou   vznesenej   námietke   zaujatosti   a uložil   krajskému   súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd považoval vec za naliehavú podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a zároveň podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého prípisu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej právo na súdnu ochranu, právo na   spravodlivý   súdny   proces   a právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   a   ním   vydané „rozhodnutie“   (prípis   o vrátení   spisu   bez   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti,   pozn.) je nepreskúmateľné a arbitrárne.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   zákonom   ustanoveným   postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

9. Právo na nestranný súd je zabezpečované ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o vylúčení sudcov, o ktorých nezaujatosti sú dôvodné pochybnosti. Ústavný súd zastáva   názor,   že   účelom   inštitútu   nepredloženia   veci   nadriadenému   súdu   upraveného v § 15a   OSP   je   zabezpečenie   plynulosti   konania.   Okrem   toho   zákonodarca   výslovne ustanovil ako dôvod nevylúčenia sudcu okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa názoru ústavného súdu ak po podaní námietky zaujatosti účastníkom konania sudca predloží vec nadriadenému súdu, je tento oprávnený posúdiť, či sa v danom prípade námietka týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Ak dospeje k záveru, že to tak je, môže vybaviť vec aj inak ako rozhodnutím.

Keďže v danom prípade krajský súd zistil, že sťažovateľka uplatnila námietku, ktorá sa týkala okolností spočívajúcich v postupe konajúcej sudkyne (nie v jej pomere k veci či účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom), prípisom vrátil vec okresnému súdu. Z prípisu   vyplýva,   že   námietka   bola   riadne   zapísaná   v registri   krajského   súdu pod sp. zn. 2 Ncb   448/2013   [porov.   §   164   ods.   3   písm.   b)   a príloha   1   –   súdne registre odvolacej   agendy   –   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny   súd   a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov]   a vec   bola   prerokovaná druhým   senátom,   o čom   svedčí   podpis   predsedu   senátu   na   prípise.   Námietka   nebola vybavená   len   administratívnym   kancelárskym   spôsobom,   ale   bola   prerokovaná   bez meritórneho rozhodnutia.

Iba   predloženie   veci   nadriadenému   súdu   nemôže   bez   ďalšieho   zakladať   jeho povinnosť o nej rozhodnúť. Podľa ústavného súdu nemožno vec interpretovať tak, že sudca pozná   právo,   a teda   jeho   rozhodnutie   predložiť   vec   nadriadenému   súdu   je   záväzné pre nadriadený   súd.   Zhodnotenie   skutkových   okolností   o tom,   či   ide   o postup   sudcu v konaní alebo nie, patrí tak sudcovi, ako aj nadriadenému súdu. V konečnom dôsledku však rozhoduje nadriadený súd, ktorý ak zistí, že ide o okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní, nerozhoduje už meritórne o jeho vylúčení alebo nevylúčení. To vyplýva z osobitosti   inštitútu   nepredkladania   veci,   ktorého   účelom,   ako   už   bolo   uvedené,   je plynulosť konania. Ak   by mal nadriadený   súd   v každom   prípade   posudzovať meritórne nezaujatosť, tak by bol účel tohto inštitútu popretý.

Skutočnosť,   že   nadriadený   súd   v danej   veci   nerozhodol   meritórnym   uznesením, nemohla   mať   podľa   názoru   ústavného   súdu   priamu   súvislosť   s možným   porušením sťažovateľkinho práva na nestranného sudcu.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

11. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 74/07 uviedol, že podľa poznatkov zo súdnej   praxe   niektoré   nadriadené   súdy   o vrátení   veci   rozhodujú   uznesením.   Takéto uznesenie sa však nezaoberá meritom (teda nerozhoduje sa ním o vylúčení, resp. nevylúčení vec prejednávajúceho sudcu),   ale sa ním len konštatuje, že vec nemala byť predložená nadriadenému súdu, a preto sa vracia súdu prvého stupňa. Voľba spôsobu komunikovania medzi všeobecnými súdmi vo vzťahu k § 15a ods. 5 OSP je na všeobecných súdoch. Ak nadriadený   súd   zvolí   formu   uznesenia,   volí   formálnejší   spôsob   vybavenia   veci,   ako   je vybavenie prípisom. Preto ak nadriadený súd dospeje k záveru, že námietka sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu   a vec mu nemala byť predložená, tak forma vybavenia veci (uznesenie alebo vrátenie prípisom) nemá žiaden ústavno-právny rozmer a ústavnoprávnu relevanciu vo vzťahu k namietajúcemu účastníkovi.

12. Ústavný súd konštatuje, že z ústavného hľadiska je podstatné, že sa krajský súd vecou riadne zaoberal a vybavil ju v súlade so zákonnými a ústavnými limitmi nezasahujúc tým do základných práv sťažovateľky.

13.   Na   základe   uvedených   skutočností   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   už   ďalšími   nárokmi   sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014