znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 32/2011-14Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., H., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6 ods.   2   a 3   písm.   b),   c)   a d)   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajskej   prokuratúry   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. II KO – 006/99 postupom predsedu vlády Slovenskej republiky zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky   a   jeho rozhodnutím o milosti č. 8/99 – 72 z 24. mája 1999, postupom Krajského   súdu v Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 9/00 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 15/2004 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2006, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 14/2007 a jeho uznesením z 30. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 12. novembra 2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 141   ods.   1   ústavy,   ďalej   práv podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“), čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len,,krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. II KO – 006/99 postupom predsedu vlády Slovenskej republiky (ďalej len,,predseda vlády“) zastupujúceho prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len,,prezident“) a jeho rozhodnutím o milosti   č.   8/99   –   72   z 24.   mája   1999   (ďalej   len  ,,rozhodnutie   o milosti“),   postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 9/00 a   jeho rozsudkom zo 17. februára 2004 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 15/2004 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   V   14/2007   a   jeho uznesením   z   30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné konanie a rozsudkom krajského súdu bol uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona vo vzťahu k § 234 ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona.   Týmto   rozsudkom bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj povinnosť nahradiť poškodeným spôsobenú škodu.

3. Porušenie označených práv postupom krajskej prokuratúry sťažovateľ vidí v tom, že ,,... 6. mája 1999 podľa dohody s utajeným a chráneným svedkom P. Ch. zaslala na úrad predsedu vlády, ktorý v tej dobe zastupoval prezidenta, žiadosť o milosť a tejto doporučila vyhovieť   v plnom   rozsahu,   aby   podľa   dohody   zabezpečila   jeho   spoluprácu   v trestnom stíhaní voči mojej osobe, ako aj ostatným spoluobvineným“.

4. Rozhodnutím o milosti malo byť zasiahnuté do jeho označených práv tým, že ,,... touto milosťou prezidenta bolo ovplyvnené celé prípravné konanie, ako aj dokazovanie pred   krajským   súdom   a aj   na   odvolacom   najvyššom   súde   a v konečnom   dôsledku   aj dovolacie konanie na najvyššom súde“.

5. Krajskému súdu sťažovateľ vytýka celý rad pochybení tak v jeho postupe, ako aj v rozsudku,   ktorým   bol   uznaný   za   vinného   a odsúdený.   Najmä   namieta,   že   mu   nebolo umožnené oboznámiť sa s utajenou časťou spisu, že predsedníčka senátu nebola nezaujatá a nestranná, že nemal zachované právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a klásť svedkom   otázky,   že   zápisnice   z hlavných   pojednávaní   boli   ex   post   pozmeňované   a že nemohol zabezpečiť dôkazy vo svoj prospech.

6.   Najvyššiemu   súdu   ako   odvolaciemu   súdu   vytýka,   že   rozhodol   na   verejnom zasadnutí 12. októbra 2006 v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho zvoleného obhajcu, pričom   bola prítomná len náhradná obhajkyňa, o ktorej   on sám nemal ani len vedomosť.   Ďalej   sťažovateľ   spochybňuje   nestrannosť   a nezaujatosť   predsedu   senátu odvolacieho   súdu   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   považuje   za   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne.

7.   Najvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu   vytýka,   že   o jeho   dovolaní   bolo rozhodnuté 30. novembra 2009 na neverejnom zasadnutí senátu bez jeho prítomnosti a že dovolací   senát   najvyššieho   súdu ,,neskúmal   dôsledne   objektívne   hľadisko   nestrannosti“ predsedu senátu odvolacieho súdu ani predsedníčky senátu krajského súdu.

8.   V petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel, rozhodol, že postupom označených orgánov boli porušené jeho označené práva, a aby ,,... zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 15/2004 zo dňa 12.10.2006 a prikázal najvyššiemu súdu, aby vrátil vec do pôvodného stavu, prepustil okamžite odsúdeného M. K. na   slobodu“.   Ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   najvyššiemu   súdu, ,,... aby   zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, aby nariadil pridelenie veci na objektívne rozhodnutie inému trestnému senátu...,   a aby nariadil vylúčiť z trestného spisu utajenú   zložku,   v ktorej   sa   nachádza   rozhodnutie   o milosti   ako   aj   ďalšie   písomnosti prokuratúry schopné ovplyvniť objektivitu a nestrannosť nového trestného senátu pri jeho novom dokazovaní pred súdom a jeho rozhodovaní o vine“.   Žiadal priznať aj náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 €.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   K   namietanému   porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.   3   T 9/00 zo 17. februára 2004 a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých sa rozhodovalo len o   podmienkach   konania,   ak   v   ďalšom   návrhu   už   podmienky   konania   boli   splnené. Lustráciou rozhodovacej činnosti ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ podal 4. júna 2007   sťažnosť   pre   namietané porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu   aj najvyššieho súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 269/07 z 25.   októbra   2007   tak,   že   ju   v celosti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   a   zjavnú neopodstatnenosť. V tejto časti sa teda sťažnosť týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, a z uvedeného dôvodu je neprípustná, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia.  

12.   K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 14/2007 z 30. novembra 2009

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd skúmal, či je podaná včas, pretože uznesenie najvyššieho súdu bolo vyhlásené takmer jeden rok pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Keďže   k sťažnosti nebolo v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde)   vychádzal   z tvrdení   sťažovateľa   v nej   obsiahnutých. Uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo vyhlásené 30. novembra 2009, a keďže proti nemu zákon nepripúšťa sťažnosť, stalo sa právoplatným a vykonateľným [§ 184 ods. 1 písm. a) v spojení s § 392 ods. 2 Trestného poriadku]. Podľa vlastných tvrdení sťažovateľa obsiahnutých   v   sťažnosti   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   mu   bolo doručené koncom januára 2010. Z uvedených časových súvislostí je bez ďalšieho celkom zrejmé, že uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť podstatne skôr ako dva mesiace   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   k čomu   došlo   10.   novembra   2010. Uvedený záver platí pre uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu aj v prípade, že by ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti počítal od jeho doručenia sťažovateľovi.

13. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajskej prokuratúry a rozhodnutím o milosti č. 8/99 – 72 z 24. mája 1999

Aj v tomto prípade ústavný súd najskôr skúmal včasnosť podania sťažnosti, keďže k tvrdeným   zásahom   označených   orgánov   došlo   v pomerne   dlhej   dobe   pred   podaním sťažnosti na poštovú prepravu. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že o milosti prezidenta a postupe krajskej prokuratúry, ktoré boli obsahom utajovanej časti trestného spisu, sa dozvedel 5. mája 2010 tak, že do tejto utajovanej časti spisu nahliadol osobne na krajskom súde. Najneskôr v tento deň mu teda začala plynúť zákonná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Aj v tomto prípade teda možno uzavrieť, že sťažnosť podaná na poštovú prepravu 10. novembra 2010 bola podaná oneskorene.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom ústavný   súd   rovnako   vyslovil,   že   nedodržanie   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   jej   odmietnutie   ako   oneskorene   podanej (IV.   ÚS   28/02),   a zároveň   uviedol,   že   ide   o takú   lehotu,   ktorú   nemožno   predĺžiť   ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   aj   na   jednu   zo   základných   zásad   práva,   ktorou   je  ,,vigilantibus   iuris“,   teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty na podanie sťažnosti pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že sťažnosť podaná na poštovú prepravu 10. novembra 2010   bola   podaná   oneskorene vo   vzťahu   ku   všetkým   namietaným   postupom   a rozhodnutiam   označených   orgánov, a preto ju ústavný súd aj vo zvyšnej časti odmietol.

15.   Len   pre   úplnosť   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľ   podpísal   splnomocnenie advokátovi o. i. aj na podanie sťažnosti už 30. mája 2007, a teda advokátovi sťažovateľa nič nebránilo v jeho mene podať sťažnosť tak, aby lehota na jej podanie bola zachovaná.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. januára 2011