znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 32/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., zastúpeného advokátom doc. JUDr. J. O., CSc., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Ndt   6/2008   a   jeho   uznesením z 21. júla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2008   doručená   sťažnosť   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ndt 6/2008 a jeho uznesením z 21. júla 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol, že:«... Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach... podal návrh na svoje vylúčenie z úkonov v tejto trestnej veci...

Najvyšší súd... uznesením... zo dňa 27. 5. 2008 vylúčil predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. J. Ch. z úkonov v tejto trestnej veci.

Po vylúčení JUDr. J. Ch. mal v trestnej veci pojednávať a rozhodnúť senát v zložení JUDr. M. O., JUDr. D. M. a JUDr. M. G. Dňa 5. 6. 2008 JUDr. D. M. podala na Najvyšší súd... návrh na jej vylúčenie z rozhodovania predmetnej trestnej veci...

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí senátu Najvyššieho súdu... zo dňa 21. 7. 2008 vyplýva, že predmetom konania bolo „rozhodnúť o návrhu predsedníčky senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. D. M. na postup podľa § 30 ods. 1 Tr. por.“ Najvyšší súd na tomto neverejnom zasadnutí išiel nad rámec nielen návrhu predsedníčky senátu..., keď svojím uznesením sp. zn. 4 Ndt 6/2008 zo dňa 21. 7. 2008 nerozhodol o vylúčení konkrétnych sudcov, ale odňal vec Krajskému súdu v Košiciach a prikázal na konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

Najvyšší súd... dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky na tzv. delegovanie veci...

V kontexte okolností uvádzaných v odôvodnení uznesenia Najvyšší súd... prezentuje názor,   že   súdne   konanie   Krajského   súdu   v   Košiciach   (v   akomkoľvek   zložení   senátu), bez akéhokoľvek spochybňovania profesionality sudcov uvedeného súdu, by sa (v zmysle tzv. teórie zdania) už v súčasnosti ako objektívne a nestranné nejavilo navonok.»

2. Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   namietaným „uznesením   Najvyššieho   súdu...   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, ale aj k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako to vyplýva z ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy...“.

Po citácii ustanovení § 31 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   sťažovateľ   konštatoval, že „Najvyšší súd... nerešpektoval ustanovenie § 31 ods. 1, ods. 3 Tr. por. a tieto svojím rozhodnutím... porušil“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, „... Najvyšší súd... napadnutým uznesením hrubo porušil ustanovenia § 25 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 31 ods. 1 a ods. 3 Tr. por., pretože bez   toho,   aby   boli   vylúčení   všetci   sudcovia   konajúceho   súdu,   čo   v   samotnom   uznesení Najvyšší súd uvádza ako podmienku na odňatie a prikázanie veci, svojvoľne a predčasne rozhodol o odňatí trestnej veci Krajskému súdu v Košiciach a jej prikázaní Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Týmto rozhodnutím odňal sťažovateľa jeho zákonnému sudcovi a tým porušil uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Ndt 6/2008 jeho základné právo na súdnu ochranu,   ako   aj   porušil   jeho   základné   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi, ako to vyplýva z ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy...“.

3. Sťažovateľ na základe už uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008 a rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 4 Ndt 6/2008 porušil základné práva M. I. súdnu ochranu a na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy... Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. 7. 2008 sa zrušuje. Najvyšší   súd...   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   do   15   dní   od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

4. Ústavný súd konštatuje, že obdobne analogickú sťažnosť (JUDr. F. O., V., proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008) odmietol ako zjavne neopodstatnenú   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   414/08-17   zo   4.   decembra   2008.   S týmto rozhodnutím sa vo veci rozhodujúci I. senát ústavného súdu stotožnil a z jeho odôvodnenia pri svojej vecnej a právnej argumentácii vychádzal.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o nezákonnosti,   a tým   aj   ústavnej nekonformnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008, ktorým bola trestná vec vedená na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5   T   1/2008   odňatá   a prikázaná   na   konanie   a rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu § 25 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 31 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005, a tým aj k porušeniu jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ   sa   totiž domnieval, že na označený postup najvyššieho súdu nebol daný zákonný dôvod, a preto napadnuté uznesenie hodnotil ako prejav jeho svojvôle. Porušenie svojich práv videl teda v tom, že namiesto toho, aby sa najvyšší súd pridŕžal predmetu konania, teda aby rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti konajúcej sudkyne, ako aj o vznesenej námietke zaujatosti právnej zástupkyne poškodených, rozhodol o odňatí a prikázaní veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec príslušnému súdu   odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa   §   30   ods.   1 Trestného   poriadku   z   vykonávania úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca...   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 30 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte; o vylúčení sudcu najvyššieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu.

Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom   ústavnom   a   zákonnom   rámci,   rešpektovanie   ktorého   vylučuje   svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Požiadavka   jasného   a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (III. ÚS 28/07).

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o nezávislom a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia nestrannosti   musí   byť   určená   jednak   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a správania konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a tiež   podľa objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide o zvažovanie   zistiteľných   skutočností,   ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť   má   byť   nielenže   vykonávaná,   ale   sa   aj   musí   javiť,   že   je   vykonávaná“. Podstatnou   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v demokratickej   spoločnosti   u verejnosti vzbudzovať.

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk spravodlivého procesu.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndt 6/2008 z 21. júla 2008 vyplýva, že na základe uznesenia tohto súdu sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 bolo rozhodnuté, že v spore o vecnú príslušnosť medzi krajským súdom a špeciálnym súdom je na konanie v predmetnej trestnej veci príslušný v prvom stupni krajský súd. Po postúpení tejto veci krajskému súdu došlo k jej prideleniu senátu 8 T, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. M. Tá podaním z 5. júna 2008 oznámila najvyššiemu súdu svoju zaujatosť, ktorú odôvodnila tým, že po odvysielaní relácie „P.“ televíziou M. 21. apríla 2008 a následnom rozhovore   so   svojím   manželom   zistila,   že   tento   bol v danej   veci   vypočutý   ako   svedok. Zároveň uviedla, že vo veci sa cíti byť zaujatá, pretože z rôznych spoločenských podujatí osobne pozná obvineného M. I., ako aj osobu sťažovateľa, a to ešte zo študentských čias.

Najvyšší súd súčasne uviedol, že obsahom predloženého spisového materiálu bolo aj podanie právnej zástupkyne poškodených z 23. júna 2008. Z tohto podania podľa udania najvyššieho súdu vyplynulo, že vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým trom členom senátu krajského súdu, teda JUDr. D. M., JUDr. M. O. a JUDr. M. G., ktorých žiadala vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania. Právna zástupkyňa poškodených v rámci vznesenej námietky poukázala na vzájomné väzby (ktoré aj bližšie špecifikovala) medzi osobami obvinených, teda aj sťažovateľa na jednej strane a na druhej strane konajúcich sudcov, sudcov, ktorí už boli z prejedávania tejto veci vylúčení, ako aj na vzťahy medzi týmito sudcami, z čoho podľa jej názoru plynie záver, že hrozí reálna hrozba ovplyvňovania medzi nimi.   Zároveň   poukázala na to,   že táto trestná vec bola už v štádiu   prípravného konania odňatá orgánom činným v trestnom konaní pôsobiacim v K. a P., pretože podľa vyjadrenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky tu existovali závažné pochybnosti o ich nezaujatosti.

Vychádzajúc   z uvedeného   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   pristúpil k odôvodneniu tzv. delegovania veci, pretože, ako uviedol, zistil dôležité dôvody podľa § 25 ods. 1   Trestného   poriadku   opodstatňujúce   daný   postup.   Z relevantnej   časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva:

„Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2002, sp. zn. Ndt 58/02) základné princípy nezávislosti súdnictva vyjadrené   v   článku   141   Ústavy   Slovenskej   republiky   znamenajú,   že   súdne   konania a rozhodnutia majú byť nie len objektívne a nestranné, ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok.

Medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 ods. 1 Tr. por. patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z rozhodovania (R 7/1984).

V   takýchto   prípadoch   nebráni   delegovaniu veci   inému   súdu ani   ústavný princíp, vyjadrený v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Pri   úvahách,   či   sú   v   konkrétnom   prípade   dané   dôležité   dôvody   na   odňatie a prikázanie veci v zmysle § 25 Tr. por. treba hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej súvislosti a pri posudzovaní ich opodstatnenosti a závažnosti treba prihliadať aj na význam zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov (R 6/1996). Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preštudovaní   spisového   materiálu   zistil, že skutočnosti uvedené v oznámení predsedníčky senátu krajského súdu o svojej zaujatosti (z dôvodu vzťahu svojho manžela tak k veci, ako aj obvineným) vo vzájomnej súvislosti vzbudzujú navonok dôvodnú pochybnosť o jej objektívnom, nestrannom a spravodlivom rozhodovaní.

Táto pochybnosť sa však v kontexte všetkých okolností prípadu v jeho súčasnom štádiu už vzťahuje na všetkých sudcov krajského súdu v Košiciach. Zo spisového materiálu vyplýva, že v predmetnej trestnej veci už došlo opakovane niekoľkokrát k rozhodovaniu o námietkach zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Košiciach, pričom rozhodnutiami najvyššieho   súdu   (z   30.   júla   2004,   sp.   zn.   4   Ndt   11/2004,   a   z 27.   mája   2008,   sp.   zn. 4 Ndt 4/2008)   boli   z   vykonávania   úkonov   v   predmetnej   trestnej   veci   vylúčení   sudcovia JUDr. L. T. a JUDr. J. Ch. Z vyjadrenia všetkých sudcov tohto súdu ohľadne existencie, resp. neexistencie ich vzťahu k prejednávanej veci alebo osobám v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por. (č. l. 6581 spisu) vyplýva, že jedenásť sudcov tohto súdu sa vyjadrilo minimálne v tom zmysle, že sa s obvinenými, resp. aspoň z niektorým z nich, pozná. Nie bezvýznamnou je i medializácia predmetnej trestnej veci, v rámci ktorej sa k otázke zaujatosti vyjadroval aj predseda trestnoprávneho kolégia. Okrem toho dvaja z obvinených (JUDr. O. a JUDr. P.) sa ako právnici pôsobiaci v Košickom kraji v rôznych sférach pracovného i spoločenského života   (výkon   funkcie   notára,   branné   dni)   mohli   vo   väčšej   miere   dostať   do   osobného kontaktu so sudcami Krajského súdu v Košiciach.

Je potrebné taktiež uviesť, že žalovaný skutok sa mal stať v rokoch 1997 až 1998. Obžaloba bola podaná 31. mája 2004 (teda pred viac ako štyrmi rokmi), pričom do dnešnej doby   nebolo   vo   veci   ani   začaté   hlavné   pojednávanie   (z   časti   práve   kvôli   podaným námietkam zaujatosti).

V kontexte všetkých uvedených okolností dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,   že   súdne   konanie   Krajského   súd   v   Košiciach   (v   akomkoľvek   zložení   senátu), bez akéhokoľvek spochybňovania profesionality sudcov uvedeného súdu, by sa (v zmysle tzv. teórie zdania) už v súčasnosti ako objektívne a nestranné nejavilo navonok.

V danom prípade totiž nie je podstatné, či sa jednotliví sudcovia krajského súdu subjektívne cítia, alebo necítia byť vo veci zaujatí v zmysle § 30 ods. 1 Tr. por., pričom nemožno apelovať ani na ich sudcovskú profesionalitu v rozhodovaní, nakoľko už existujúce pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti ich rozhodovania v prejednávanej trestnej veci sú objektívneho charakteru.

Prejednanie a rozhodnutie veci mimo územného obvodu Krajského súdu v Košiciach, teda mimo vplyvu rôznych (či už reálnych alebo potenciálnych) regionálnych väzieb medzi obvinenými a sudcami tohto krajského súdu, okrem zabezpečenia objektívne a nestranného rozhodovania súdu, nepochybne prispeje aj k urýchleniu predmetného trestného konania, nakoľko   sa   tým   eliminuje   pravdepodobnosť   podávania   (dôvodných)   námietok   zaujatosti v jeho ďalšom priebehu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto posudzovanú trestnú vec Krajskému súdu v Košiciach   odňal   a   túto   prikázal   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici,   čo   zodpovedá aj požiadavkám   rýchlosti   a   hospodárnosti   trestného   konania,   pričom   zdôrazňuje, že vzhľadom na uplynutie času, kedy malo dôjsť k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti, je potrebné   venovať   náležitú   pozornosť   predmetnému   konaniu   a   rozhodovaniu   danej trestnej veci.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   príslušný   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o odňatí a prikázaní   veci   v rámci   trestného   konania   na   základe   relevantného   návrhu,   pričom výsledok rozhodovacej činnosti musí mať oporu v zákone.

V danom prípade najvyšší súd nerozhodol na základe konkrétneho návrhu niektorej z procesných   strán   na   odňatie   a prikázanie   veci,   ale   rozhodol   na   základe   podaní predsedníčky   senátu   a právnej   zástupkyne   poškodenej   strany.   Aj   keď   tieto   ich   podania priamo   nenavrhovali   postup   podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku,   keďže   sa   týkali námietok   zaujatosti,   nemožno spochybniť,   že ich   obsah bol predpokladom   presvedčenia najvyššieho súdu na delegovanie veci. Treba uviesť, že označený postup najvyššieho súdu nemožno   v okolnostiach   prípadu   považovať   za svojvoľný,   keďže   dôvodom   jeho rozhodnutia bol celý sled udalostí a podnetov. Napokon najvyšší súd nezvolil daný procesný postup úplne nečakane, keďže,   ako už bolo uvedené, podkladom   jeho rozhodnutia   boli podania obsahujúce relevantné skutočnosti.

Nadväzujúc   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   rozhodol   podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý umožňuje súdu z dôležitých dôvodov delegovať vec inému   súdu   toho   istého   druhu   a stupňa.   Ústavný   súd   v týchto   súvislostiach   upriamuje pozornosť   na   pojem   „z   dôležitých   dôvodov“.   Niet   pochýb   o tom,   že   Trestný   poriadok taxatívne   nevymedzuje   predpoklady,   na   základe   ktorých   možno   realizovať   daný   postup. Je preto   na   úvahe   všeobecného   súdu   ustáliť,   ktoré   dôvody   považuje   za   dôležité. Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o bezbrehú úvahu súdu, pretože aj v rámci nej   je   súd   povinný   rešpektovať   princípy   spravodlivého   procesu   a v neposlednom   rade aj ustálenú súdnu prax.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dostatočne   prezentoval   dôvody na postup podľa § 25 ods. 1 Trestného poriadku, keď poukázal aj na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu   činnosť.   V tomto   smere   však   sťažovateľ   spochybňoval   jeho   postup, keďže najvyšší súd konštatoval, že dôvodom na odňatie a prikázanie veci je aj vylúčenie všetkých sudcov daného súdu, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že najvyšší súd sa neobmedzil len na toto konštatovanie, ale vo svojich úvahách   išiel   ďalej,   keď   uviedol,   že   už   ani   nie   je   podstatné,   či   sa   jednotliví   sudcovia krajského   súdu   cítia   byť   subjektívne   zaujatí,   pretože   vzhľadom   na   zistené   skutočnosti tu už nastali pochybnosti (a to pritom rešpektujúc profesionalitu sudcov) o ich nestrannosti, ktoré podľa názoru najvyššieho súdu majú objektívny charakter. Okrem toho, že najvyšší súd   uvedením   konkrétnych   okolností   odôvodnil   pochybnosti   o objektívnej   nestrannosti sudcov,   uviedol   aj ďalšie   dôvody,   ktoré   uznal   za   dôležité   a opodstatňujúce   odňatie a prikázanie   veci.   V tejto súvislosti   argumentoval   aj   tým,   že   delegovanie   veci   inému súdu prispeje   aj k urýchleniu   trestného   konania   (obžaloba   podaná   31. mája 2004), pretože sa eliminuje   pravdepodobnosť   podávania   námietok   zaujatosti,   o ktorých sa v predmetnom trestnom   konaní   rozhodovalo   niekoľkokrát.   Okrem   toho   najvyšší   súd vyslovil   aj   názor,   že   zvolený   procesný   postup   podľa   §   25   ods.   1   Trestného   poriadku je adekvátny aj požiadavkám rýchlosti a hospodárnosti trestného konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezistil skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a ktoré   by   mali   zároveň   za   následok   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009