znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 32/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť R. Č., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 160/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   160/97 p o r u š i l základné právo R. Č., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   R.   Č. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. R. Č. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   C.,   T.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra   2005   doručená   sťažnosť   R.   Č.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a porušenie   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 160/97.

2. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov jeho právneho zastúpenia.

3.   Ústavný   súd   9.   februára   2006   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 32/06-8.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 160/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Sťažovateľ   spolu   so   svojou   matkou,   obaja   bytom   H.   (ďalej   aj   „žalobcovia“), zastúpení advokátkou JUDr. D. Ž., H., žalobou podanou okresnému súdu 31. júla 1997 proti B. J., bytom H. (ďalej len „žalovaný“) a A., a. s., B., (ďalej len „žalovaná“) žiadali náhradu straty   na   zárobku   pri   invalidite   a náhradu   nákladov   spojených   s liečením   (vzniknutých následkom   ublíženia   na   zdraví   pri   dopravnej   nehode   spôsobenej   žalovaným,   ktorého zavinenie bolo preukázané v trestnom konaní).

Okresný súd 15. júna 1998 stanovil termín pojednávania na 15. júl 1998.Žalobcovia 10. júla 1998 upravili petit žaloby (výšku požadovanej náhrady).Pojednávanie konané 15. júla 1998 (sťažovateľ nebol prítomný) bolo po výsluchu účastníkov konania odročené na 7. september 1998.

Okresný súd 3. augusta 1998 upovedomil sťažovateľa, že bude vypočutý 12. augusta 1998 v mieste svojho bydliska.

Okresný súd 20. augusta 1998 požiadal Vojenskú akadémiu, L., (ďalej len „vojenská akadémia“) o podanie informácie o príjmoch sťažovateľa počas jeho štúdia.

Žalovaná 8.   júla 1998 predložila   okresnému   súdu   vyjadrenie   k žalobe a vojenská akadémia predložila okresnému súdu 3. septembra 1998 požadovanú informáciu.

Na pojednávaní konanom 7. septembra 1998 (neprítomní sťažovateľ a žalovaný) bol súd oboznámený s výpoveďou sťažovateľa z jeho výsluchu konaného 12. augusta 1998. Po prednesoch žalujúcej strany bolo pojednávanie odročené na 5. október 1998.

Okresný   súd   15.   septembra   1998   požiadal   Ministerstvo   práce,   sociálnych   vecí a rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   o podanie   informácie o priemernom zárobku pracovníkov v profesii sťažovateľa.

Pojednávanie konané 5. októbra 1998 (prítomní sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa a žalovaná) bolo odročené na 4. november 1998. Okresný súd urgoval ministerstvo podať požadované   informácie.   Toto   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov odročené na neurčito.

Okresný súd 8. januára 1999 urgoval podanie informácie od ministerstva (informácia bola podaná okresnému súdu 8. februára 1999).

Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   12.   februára   1999   vykonal „upresnenie výšky jednotlivých zárobkov“.

Právna zástupkyňa žalobcov 18. októbra 1999 urgovala pokračovanie v konaní.Okresný   súd   10.   januára   2000   stanovil   termín   pojednávania   na   1.   február   2000 a žalovaným zaslal na vyjadrenie upravený návrh žaloby.

Na pojednávaní konanom 1. februára 2000 (za neprítomnosti sťažovateľa z dôvodu jeho imobility spôsobenej ťažkým zdravotným postihnutím) sa k predmetu veci vyjadrili účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom presného vyčíslenia škody   žalobcami   a oznámenia   výšky   plnenia   žalovanou   v rámci   zákonného   poistenia žalovaného.

Žalovaná 25. februára 2000 oznámila okresnému súdu svoje stanovisko k žalobe. Žiadala   žalobu   zamietnuť   v dôsledku   už   ňou   poskytnutého,   resp.   v súčasnosti poskytovaného poistného plnenia.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 25. februára 2000 zmenil v petite žaloby výšku náhrady škody. Predmetné podanie bolo doručené žalovaným na vyjadrenie (žalovaná   9.   mája   2000   podala   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   z 22.   februára   2000; žalovaný 12. mája 2000 oznámil, že „sa za mňa vyjadrí Slovenská poisťovňa“).

Žalobcovia 4. septembra 2000 urgovali určenie termínu pojednávania.Okresný súd 12. októbra 2000 stanovil termín pojednávania na 9. november 2000.Žalobcovia   31.   októbra   2000   zaslali   okresnému   súdu   ním   požadované   doklady, vyjadrenie   k stanovisku   žalovanej   a zmenili   petit   žaloby   v nadväznosti   na   zvýšenie sociálnych dávok priznaných žalobkyni.

Pojednávanie   konané   9.   novembra   2000   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   žalovanej strany odročené na 7. december 2000.

Žalovaná   sa   podaním   doručeným   okresnému   súdu   17.   novembra   2000   vyjadrila „k zmene   žalobného   návrhu“. Z dôvodu,   že   náklady   matky   sťažovateľa   sú „pokryté dávkami zo sociálneho zabezpečenia“, navrhla žalobu zamietnuť „v celom rozsahu“. Pojednávanie konané 7. decembra 2000 (neprítomný sťažovateľ) bolo po prednesoch účastníkov   konania   odročené   na   18.   január   2001,   kým   okresný   súd   zistí   relevantné skutočnosti na Okresnom úrade v H., odbore sociálnych vecí (ďalej len „okresný úrad“). Okresný úrad o požadovanom informoval okresný súd 8. januára 2001.

Na   pojednávaní   konanom   18.   januára   2001   (za   neprítomnosti   sťažovateľa)   bol po prednesoch   účastníkov   konania   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo   konanie   v časti o náhrade straty na zárobku sťažovateľovi zastavené a žaloba v ostatnej časti zamietnutá. Právo na náhradu trov konania žalovaným nebolo priznané.

Rozsudok č. k. 17 C 160/97-115 bol doručený právnej zástupkyni žalobcov 23. apríla 2001 a žalovaným 23. apríla 2001 a 24. apríla 2001.

Žalobcovia   7.   mája   2001   podali   okresnému   súdu   odvolanie   proti   rozsudku. Vyjadrenie žalovaných k odvolaniam bolo doručené okresnému súdu 4. júna 2001.Súdny   spis   bol   19.   júna   2001   predložený   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“).

Krajský súd 30. októbra 2001 stanovil termín pojednávania na 20. november 2001.Pojednávanie   konané 20.   novembra   2001   (sp.   zn.   9   C   359/01)   za   neprítomnosti sťažovateľa   bolo   po   prednesoch   účastníkov   konania   odročené   na   23.   november   2001 [žalovaná   21.   novembra   2001   predložila   krajskému   súdu   ním   požadovaný   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cz 12/91].Na   pojednávaní   konanom   23.   novembra   2001   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Súdny   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   17.   decembra   2001   a druhostupňové rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené 21. januára 2002.

Okresný súd 12. decembra 2002 (súdna kancelária expedovala 24. januára 2003) predvolal účastníkov konania na pojednávanie, termín ktorého stanovil na 4. február 2003.Žalobcovia podaním z 1. februára 2003 upravili petit žaloby.Pojednávanie konané 4. februára 2003 (neprítomný sťažovateľ) bolo po prednesoch účastníkov konania odročené na 20. marec 2003 za účelom zistenia ďalších relevantných skutočností od žalovanej a okresného úradu.

Pojednávanie konané 20. marca 2003 (neprítomný sťažovateľ) bolo po prednesoch účastníkov odročené na 29. apríl 2003, dokedy žalobcovia upresnia svoje finančné nároky (požadované bolo predložené okresnému súdu 8. apríla 2003).

Na pojednávaní konanom 29. apríla 2003 (neprítomný sťažovateľ) bola pripustená zmena petitu žaloby a po prednesoch účastníkov okresný súd rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľovi sumu 308 542 Sk „titulom nákladov spojených so zabezpečením ošetrovateľa“ a „súdny poplatok z návrhu v sume 12 340 Sk“. Vo zvyšnej časti žalobu sťažovateľa zamietol.

Rozsudok č. k. 17 C 160/97-193 bol doručený účastníkom konania v čase od 9. júna do 13. júna 2003.

Rozsudok   napadla   24.   júna   2003   odvolaním   žalovaná,   žalovaný   26.   júna   2003 a žalobcovia 30. júna 2003.

Okresný súd 19. augusta 2003 zaslal účastníkom konania ich odvolanie na vzájomné zaujatie stanovísk a určil žalovaným súdny poplatok za odvolanie.

Súdny spis bol 20. októbra 2003 predložený krajskému súdu.Krajský   súd 6. februára 2004 vrátil   súdny   spis okresnému súdu   ako „predčasne predložený“, lebo „súd prvého stupňa opomenul rozhodnúť o náhrade trov konania“.Okresný súd doplňujúcim rozsudkom č. k. 17 C 160/97-223 z   19. februára 2004 nepriznal   sťažovateľovi   a žalovanej   trovy   konania.   Rozsudok   bol   doručený   účastníkom 4. marca a 5. marca 2003.

Súdny spis bol predložený krajskému súdu 26. apríla 2004.Krajský súd 3. júna 2004 stanovil termín pojednávania na 29. jún 2004.Na pojednávaní konanom 29. júna 2004 (za neprítomnosti sťažovateľa a žalovanej) krajský súd nepripustil zmenu petitu žaloby predloženú v odvolaní žalobcov a rozsudkom č. k. 9 Co 95/04-247 rozhodol:

„Odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v zamietajúcej   časti p o t v r d z u j e, vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í   tak, že návrh navrhovateľov v I. a v II. rade z a m i e t a.

Odvolací súd odvolanie odporcu v II. rade o d m i e t a. Odporcom v I. a v II. rade sa n e p r i z n á v a   náhrada tohto konania.“Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 13. júla 2004 a rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. augusta 2004.

Žalobcovia 6. septembra 2004 predložili okresnému súdu dovolanie na najvyšší súd „proti rozsudku krajského súdu zo dňa 29. júna 2004 č. k. 9 Co 95/94“.

Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2004 vyzval žalobcov, aby v lehote 10 dní svoje dovolanie doplnili o jeho dôvody (doplnenie dovolania bolo predložené okresnému súdu 5. októbra 2004 a upresnené 24. novembra 2004).

Okresný súd 8. októbra 2004 zaslal dovolanie žalovaným na vyjadrenie (žalovaná doručila svoje stanovisko 8. novembra 2004).

Súdny spis s dovolaním bol doručený najvyššiemu súdu 10. decembra 2004.Okresnému   súdu   bol   11.   októbra   2005   doručený   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 2 Cdo 267/04-269 z 31. augusta 2005, ktorý rozhodol tak, že:

„Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2004 sp. zn. 9 Co 95/04 vo výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zmenil tak, že návrh žalobcov 1/ a 2/ zamietol a sním súvisiaci výrok o trovách konania z r u š u j e   a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie   žalobcov   smerujúce   proti   výroku,   ktorým   odvolací   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti potvrdil,   o d m i e t a.“

Okresný súd 13. októbra 2005 predložil súdny spis krajskému súdu (lebo mu bol údajne zaslaný „omylom“).

Krajský súd 21. novembra 2005 vrátil súdny spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia, lebo:

„Dovolacie konanie vo veci začalo dňa 6. 09. 2004. S poukazom na ustan. § 3721 ods. 2 O. s. p. začaté konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.

Z uvedenej dikcie zákona vyplýva, že v predloženej veci je súd prvého stupňa povinný postupovať podľa Občianskeho súdneho poriadku platného do 31. augusta 2005 a vykonať potrebné úkony pred predložením veci odvolaciemu súdu.

Vec nebola Najvyšším súdom SR predložená Okresnému súdu v Trnave omylom, ale v súlade so zákonom.“

Žalobkyňa 23. novembra 2005 nahliadla do súdneho spisu. Okresný súd doručil rozhodnutie najvyššieho súdu účastníkom 7. a 10. decembra 2005. Okresný súd doručil súdny spis 12. januára 2006 krajskému súdu. Krajský súd 5. mája 2006 stanovil termín pojednávania na 23. máj 2006. Žalobcovia 17. mája 2006 zmenili „žalobný návrh“. Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   23.   mája   2006   (neprítomný   sťažovateľ) nepripustil „zmenu žalobného návrhu navrhovateľov“ a po prednesoch účastníkov vyhlásil tento rozsudok:

„Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v spojení   s doplňujúcim   rozsudkom zo dňa   19.   2.   2004   v napadnutej   časti   uloženia   povinnosti   odporcovi   v 1.   rade   zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade sumu 308.542,- Sk   m e n í tak, že návrh navrhovateľa v 1. rade tejto časti z a m i e t a.

Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   povinnosti   odporcu   v 1.   rade zaplatiť   na   účet   Okresného   súdu   Trnava   súdny   poplatok   z návrhu   v sume   12.340,-   Sk z r u š u j e.

Odporcom v 1. a 2. rade sa n e p r i z n á v a   náhrada trov tohto konania.“ Súdny spis bol 2. júna 2006 vrátený okresnému súdu.

B

1.   Na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predseda   okresného   súdu v odpovedi   č.   k.   Spr.   1629/99   z 25.   marca   1999   uviedol: „Na   Vaše   podanie   zo   dňa 15. 3. 1999 vo veci tunajšieho súdu 17C 160/97 oznamujem, že sudca JUDr. B. s najväčšou pravdepodobnosťou bude zvolený za sudcu Okresného súdu Piešťany, a preto v súčasnom období   nevytyčuje   ďalšie   veci.   Do   konca   apríla   1999   má   byť   doriešené   personálne posilnenie tunajšieho súdu. Do tohto termínu z objektívnych dôvodov nemôžem zabezpečiť pridelenie predmetnej veci inému sudcovi.“

2. Na ďalšiu sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní predseda okresného súdu v odpovedi č. k. Spr. 1502/00 z 13. januára 2000 uviedol: „Ministerstvo spravodlivosti SR postúpilo dňa 27. 12. 1999 Vašu sťažnosť zo dňa 16. 12. 1999 tunajšiemu súdu na priame vybavenie.

Po preskúmaní obsahu spisu som zistil, že Vaša sťažnosť na nedostatočnú plynulosť konania vo veci 17C 160/97 je v podstate opodstatnená, je však zapríčinená aj objektívnymi skutočnosťami a to nedostatočným počtom sudcov na tunajšom súde.

Sudkyňa JUDr. M. Ď. vytýčila dňa 10. 1. 2000 termín pojednávania na deň 1. 2. 2000 o 9.00 hod.

Plynulosť konania v jeho ďalšom priebehu budem sledovať až do ukončenia veci.“

3.   V odpovedi   č.   k.   Spr.   1599/02   z 24.   januára   2003   na   sťažovateľovu   sťažnosť zo 6. novembra 2002 podpredsedníčka okresného súdu okrem iného uviedla: „... Vzhľadom na   veľké   množstvo   starých   neskončených   vecí   v odd.   17   u JUDr.   Ď.   nebolo   možné plynulejšie konanie vo veci. T. č. sudkyňa vytýčila pojednávanie vo veci na deň 4. 2. 2003, ktorý sa doručuje osobitne Vašej zástupkyni. Pre úplnosť uvádzam, že termín pojednávania je určený na deň 4. 2. 2003 o 13.00 h. č. dv. 21.

Vašu   sťažnosť   považujem   za   čiastočne   odôvodnenú   s ohľadom   na   personálne obsadenie tun. súdu a veľký počet neskončených vecí v odd. 17C.

Priebeh konania budem naďalej sledovať v pravidelných intervaloch, aby sa predišlo ďalším prieťahom v konaní.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   160/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 345/06 zo 6. júna 2006   podala   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   súdu   a k predmetu   sťažnosti uviedla: „(...)   Z vyššie   uvedenej   chronológie   úkonov   vo   veci   je   zrejmé,   že   úkony   boli vykonané priebežne s ohľadom na ďalšie množstvo vybavovaných vecí, problémom, ktorý mal vplyv na dĺžku konania, bola skutočnosť, že boli opakovane predvolávaní účastníci konania   na   súdne   pojednávania,   keďže   sa   nedostavovali,   žalobca   v 1.   rade,   žalovaní v 1. a 2. rade, nešlo o subjektívne prieťahy zo strany súdu vo veci. (...)“

3.   Sťažovateľ   v stanovisku   z 28.   júna   2006   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu uviedol: «(...) Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd v zásade akceptuje fakt, že v predmetnom súdnom konaní došlo k prieťahom, podľa   jeho   stanoviska   však   dôvodom   prieťahov   neboli   okolnosti   na   strane   súdu, ale subjektívne   okolnosti   na   strane   účastníkov   konania,   osobitne   nedostavovanie sa na pojednávania.   K tejto   argumentácii   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   ja   ako zdravotne postihnutý – imobilný človek nie som schopný bez problémov dostavovať sa na úkony súdu (okrem iného okresný súd až donedávna nemal bezbariérový prístup), resp. je to pre mňa fyzicky značne náročné. Svoje stanoviská som zasielal súdu písomne, okrem toho v potrebnom   rozsahu   som   bol   ako   účastník   konania   vypočutý   osobne   v mieste   svojho bydliska   dňa   12.   08.   1998.   Moja   matka   ako   navrhovateľka   v II.   rade   sa   pojednávaní zúčastňovala a nie je možné tvrdiť, že jej správaním a nedostavovaním sa na pojednávania boli   tiež   zapríčinené   prieťahy.   Ostatne   súd   ako   orgán   štátu   vybavený   príslušnými právomocami má efektívne procesné prostriedky, ktorými môže zabezpečiť účasť účastníkov na pojednávaní, aby toto nebolo príčinou prieťahov.

Naviac   zo   samotného   vyjadrenia   okresného   súdu   vyplývajú   skutočnosti,   ktoré objektívne prispeli k predlžovaniu konania; napríklad vrátenie spisu krajským súdom dňa 6. 2. 2004 ako predčasne predložený, potreba vydania dopĺňacieho rozsudku vo veci dňa 19. 2. 2004, opätovné vrátenie spisu krajským súdom dňa 21. 11. 2005 ako predčasne predložený. Aj niektoré ďalšie skutočnosti možno pripísať na vrub okresnému súdu, napriek skutočnosti, že sú ľudsky pochopiteľné (arg. vo vyjadrení „... z dôvodu práceneschopnosti sudkyne bolo pojednávanie odročené na neurčito...“, „... ďalšie množstvo vybavovaných vecí...“). V tejto súvislosti poukazujem i na odpovede predsedu (predsedkyne) okresného súdu, v ktorých akceptujú, že moja sťažnosť je „v podstate opodstatnená“ (odpoveď súdu zo dňa 13. 1. 2000, resp. „čiastočne odôvodnená“ (odpoveď zo dňa 24. 1. 2003).

Opakovane   chcem   uviesť,   že   podľa   môjho   názoru   rozhodovanie   o nárokoch na náhradu   škody   vzniknutej   v súvislosti   s poškodením   zdravia   si   zasluhuje   osobitnú pozornosť   a urýchlené   konanie   zo   strany   súdov,   keďže   rozhodnutie   vo   veci   má   pre poškodeného častokrát nielen význam finančný, ale tiež morálny, osobitne keď je následok škody ako v mojom prípade trvalá invalidita v mladosti.

Keďže teda z obsahu vyjadrenia okresného súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by podstatným spôsobom spochybňovali alebo vyvracali moje tvrdenia,   navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že mojej sťažnosti vyhovie. (...)»

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o náhrade škody (o náhrade nákladov spojených s liečením), ktoré sa začalo 31. júla 1997 a bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom krajského súdu z 29. júna 2004. V posudzovanej veci   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   predmetnej   veci   malo   pre sťažovateľa osobitný význam.

4.2   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité, ktorého doterajšia dĺžka by bola výlučne (zásadne) závislá od zložitosti veci, hoci procesné aktivity sťažovateľa (viacnásobné úpravy petitu   žaloby),   zisťovanie   relevantných   skutočností   na   vojenskej   akadémii   a sociálnych úradoch, ako aj viacnásobné odvolacie konanie mali určitý, avšak nie rozhodujúci vplyv na namietanú dĺžku konania pred okresným súdom.

4.3 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená v neprospech   sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že sťažovateľ namietal zdĺhavosť konania (prieťahy   v konaní)   spôsobeného   postupom   okresného súdu   v posudzovanej   veci.   Dĺžka konania pred odvolacím súdom prípadne dovolacím súdom nebola sťažovateľom napadnutá. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd zaoberal len tým úsekom konania, ktorý prebiehal pred okresným súdom, t. j. obdobím od nápadu veci 31. júla 1997 do predloženia súdneho spisu odvolaciemu súdu 26. apríla 2004. Po tomto období už konanie v zásade prebiehalo len na odvolacom, resp. dovolacom súde.

Z   vykonaného   prehľadu   úkonov   okresného   súdu   (pozri   bod   II. A odôvodnenia) vyplýva,   že   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkami   z 18. apríla   2001 a 29. apríla 2003 a súdny spis predložil odvolaciemu súdu 26. apríla 2004.

Na základe vyhodnotenia postupu okresného súdu vyplývajúceho zo súdneho spisu sp. zn. 17 C 160/97 v posudzovanom období ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od 4. novembra 1998 (pojednávanie) do 4. februára 2000 (pojednávanie), t. j. v trvaní takmer 16 mesiacov,

- od   9.   mája   2000   (vyjadrenie   žalovanej)   do   9.   novembra   2000   (pojednávanie), t. j. takmer 6 mesiacov,

- od   17.   decembra   2001   (vrátenie   veci   z krajského   súdu)   do   4.   februára   2003 (pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 13 mesiacov,

- od 20. októbra 2003 (predloženie veci krajskému súdu) do 26. apríla 2004 (opätovné predloženie veci krajskému súdu), t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov,

teda   v období   trvajúcom   spolu   vyše   41   mesiacov   (t.   j.   tri   roky   a päť   mesiacov)   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný a za toto obdobie neboli vykonané vo veci žiadne úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   počas   súdneho konania   nachádzal.   Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti už neprebieha konanie pred okresným súdom, ústavný súd o návrhu sťažovateľa na prikázanie okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov nepovažoval za potrebné (dôvodné) rozhodnúť.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1 Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk z dôvodu: „(...) Stav právnej neistoty, v ktorom sa ja a moja matka nachádzame preto, že príslušný súd v našej veci stále koná, trvá už od roku 1997, t. j. viac ako 8 rokov. Vzhľadom na   to   by   bolo   nespravodlivé   a v rozpore   s dobrými   mravmi,   aby   bolo   po   takom   dlhom období porušovania mojich základných ústavných práv iba skonštatované ich porušenie a prikázané súdu konať vo veci.

Osobitne je v mojom prípade potrebné prihliadnuť i na môj ťažký zdravotný stav, keď som   bol   tesne   po   dosiahnutí   plnoletosti   fakticky   vylúčený   zo   spoločenského   života a do konca svojho života budem odkázaný na pomoc iných ľudí a finančné závislý od iných subjektov.“

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre sťažovateľa) ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázanie vo veci konať   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v sume 60 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 21. novembra 2005 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 28. júna 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb vykonaný v roku 2005 (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje za úkony v roku 2005 spolu sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk. Za úkon právnych služieb vykonaný v roku 2006 (výpočtový základ 16 381   Sk   a paušál   164   Sk)   predstavuje   odmena   advokáta   spolu   sumu   2   894   Sk (t. j. 2 730 Sk plus 164 Sk). Odmena advokátovi za tri úkony právnych služieb v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 8 196 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006