znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 32/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Miroslava Zuba, L., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave z 28. októbra 2004 sp. zn. 1 T 13/02 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2004 sp. zn. 3 To 84/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miroslava Zuba   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2005   doručená   sťažnosť   Miroslava   Zuba,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a podľa   čl.   5   ods. 1   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský   súd“)   z 28.   októbra   2004   sp.   zn.   1 T 13/02   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zo 16. decembra 2004 sp. zn. 3 To 84/2004.Zo sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu žiadosť o prepustenie z väzby z 11. októbra 2002 (ďalej len „žiadosť“), ku ktorej zaslal 29.   októbra   2004 «„doplnenie“   uvedenej   žiadosti   o   nové   skutočnosti   –   nález   III.   ÚS 256/03.» V tomto podaní sťažovateľ namietol „dlhoročné porušovanie práv obhajoby od prípravného tr. konania spôsobom výkonu väzby“.

O   tejto   žiadosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   T   13/02   doručeným sťažovateľovi   5.   novembra   2004,   ktorým   bola   jeho   žiadosť   zamietnutá.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   6.   novembra   2004   sťažnosť,   ktorú   odôvodnil   nálezom ústavného súdu   sp. zn. III. ÚS 256/03 z 29. septembra 2004 „o porušení mojich práv obhajoby   výkonom   väzby“. Dňa 8.   novembra   túto   sťažnosť   doplnil   podaním,   v ktorom uviedol   ďalšie   nové   skutočnosti   o   zvyšovaní   intenzity   porušovania   jeho   práv   obhajoby väzbou.

Napriek uvedenému najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 84/2004 jeho sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   najvyšší   súd   sa   pred   vydaním   uvedeného   rozhodnutia nevysporiadal s jeho námietkami zaujatosti predsedu a členov senátu krajského súdu, ktorí rozhodovali   o napadnutom   uznesení   krajského   súdu.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   nezaoberá   jeho   argumentmi,   t.   j.   nálezom sp. zn.   III.   ÚS   256/03   a   pretrvávajúcim   porušovaním   práv   obhajoby   väzbou,   pričom v závere tieto námietky   najvyšší súd označuje za irelevantné s tvrdením, že situácia   sa zásadne   nezmenila.   Z   uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje,   že   najvyšší   súd   nerešpektuje význam práv obhajoby a opomína argumenty sťažovateľa, ktoré objektivizuje spomínaným nálezom ústavného súdu a tvrdením, že je neprípustné držať sťažovateľa vo väzbe bez možnosti obhajoby.

Sťažovateľ preto namieta porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že „porušiteľ neuznáva mojej osobe právo na obhajobu vlastnú a právo mať možnosti na prípravu obhajoby“, čl. 5 ods. 1 dohovoru tým, že „porušiteľ ma vedome drží vo výkone väzby s vedomím, že mi väzba (…) naďalej i po vydaní nálezu ústavného súdu porušuje práva obhajoby“, a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „porušiteľ neprihliada pri rozhodovaní o väzbe na v mojej veci vydaný nález ústavného súdu“.

Na základe uvedených   skutočností   sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

«1. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR porušujú práva a slobody Miroslava Zuba zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, a to tým, že v súvislosti s rozhodovaním o väzbe Miroslava Zuba v trestnom konaní 1 T 13/02 Krajského   súdu   v Trnave   vedomo   rozhodujú   o   väzbe   Miroslava   Zuba   bez   možnosti obhajoby na základe čoho prikazuje Ústavný súd SR ukončiť porušovanie práv a slobôd Miroslava Zuba.

2. Konečné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 84/2004 zo dňa 16. decembra 2004 sa „zrušuje“ a v ďalšom konaní je povinný príslušný súd vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

3.   Porušiteľ   je   povinný   do   10   dní   od   doručenia   nálezu   v   tejto   veci   uverejniť v mienkotvornom tlačovom denníku bod 1 tohto rozhodnutia – jeho obsah.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   (písm.   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (…) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.(...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť garantovaného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2004 sp. zn. 1 T 13/02 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2004 sp. zn. 3 To 84/2004.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

K uvedeným skutočnostiam vo vzťahu ku krajskému súdu predovšetkým ústavný súd zistil,   že   najvyšší   súd   sa   pred   vydaním   svojho   sťažovateľom   napadnutého   rozhodnutia uznesením sp. zn. 3 To 83/2004 náležite vysporiadal s námietkami sťažovateľa o zaujatosti predsedu   a členov   senátu   krajského   súdu,   ktorí   rozhodovali   o uznesení   krajského   súdu z 28. októbra   2004   sp.   zn.   1 T 13/02.   Okrem   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že   proti namietanému porušeniu základných práv a slobôd sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré sťažovateľ aj využil, a preto situácia, na ktorú sa sťažoval, tkvie v rozhodnutí nadriadeného súdu, t. j. v rozhodnutí najvyššieho súdu, a nie v napadnutom   uznesení   krajského   súdu,   v prípade   ktorého   podľa   citovanej   judikatúry ústavný súd nemá právomoc.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   uznesením najvyššieho súdu zo 16. decembra 2004 sp. zn. 3 To 84/2004, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré obsahuje dostatočné odôvodnenie,   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu   nevyplýva, že by sa   najvyšší   súd nezaoberal dôvodmi   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu krajského súdu z 28. októbra 2004 sp. zn. 1 T 13/02, pričom neexistujú ani iné dôvody,   vzhľadom   aj   na celkové   okolnosti   daného   prípadu,   pre   ktoré   by   napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemohlo   byť   zo   strany   ústavného   súdu   akceptované. Sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by dal do príčinnej súvislosti s rozhodnutím ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   256/03.   Okrem   toho   najvyšší   súd   preskúmal existenciu všetkých   podmienok   rozhodnutia   o väzbe,   pričom „nezistil   dôvod   na   korekciu   svojho stanoviska v danej otázke (...), keďže situácia sa od posledného rozhodovania najvyššieho súdu nijako zásadne nezmenila“.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so závermi a názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva garantovaného v čl. 5 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2005