znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 32/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 10. júna 2004 prerokoval   prijatú   sťažnosť   F.   S.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   B., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00 p o r u š i l základné právo F. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   874/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   F.   S. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   15 000   Sk   (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. F. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. R. B., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2004 doručená sťažnosť F. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. B., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 874/00. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného   práva   podľa   označeného   článku   ústavy   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 8 796 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho   pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   11.   februára   2004   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 32/04-12.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným   ústavnému súdu   9. marca 2004. Uviedol,   že v danom   prípade   súd v dôsledku toho, že žalobca sa domáhal priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, musel uskutočniť   procesné   úkony   na   zistenie   jeho   majetkových   pomerov   a musel   rozhodnúť o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Tvrdil, že napriek tomu, že v mesiaci máj 2003 bolo zistené, že spis sp. zn. 24 C 874/00 sa stratil, súd nie je nečinný a vykonáva úkony v súlade s objektívnymi možnosťami, ktoré sú pre sudcov vytvorené, pričom aj v oddelení konajúcej sudkyne je nevybavených 648 vecí. Preto považuje aj sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké.

Sťažovateľ reagoval na stanovisko okresného súdu listom z 31. marca 2004. Uviedol, že nadmerné zaťaženie konajúcej sudkyne nemôže byť dôvodom na to, aby ústavné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nebolo naplnené. Tiež strata spisu nemôže byť dôvodom ospravedlnenia nečinnosti súdu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 874/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   (v   postavení   odporcu)   je   účastníkom   označeného   súdneho   konania o určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), ktoré začalo podaním navrhovateľa A. R. 29. septembra 2000.

Okresný súd v priebehu mesiacov október až december 2000 za účelom rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vykonával šetrenie o majetkových pomeroch navrhovateľa.

Dňa 24. januára 2001 navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom súd rozhodol 20. februára 2001 tak, že návrh zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal. Súd predložil spis odvolaciemu súdu 12. apríla 2001. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu uznesením z 31. mája 2001 potvrdil. Dňa 10. júla 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   18.   februára   2002   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí navrhovateľ aj odporca. Pojednávanie bolo odročené bez uvedenia dôvodu.

Dňa   5.   mája   2003   po   tom,   ako   sa   sťažovateľ   podaniami   zo   16.   júla   2002, 6. novembra 2002 a 27. februára 2003 domáhal nariadenia pojednávania, boli 5. mája 2003 uskutočnené úkony na rekonštrukciu spisu.

Dňa 20. mája 2003 bol predmetný spis nájdený v archíve, kde bol omylom založený.Dňa 27. júna 2003 okresný súd vyzval zástupcu sťažovateľa aby mu predložil dôkazy o platbách kúpnej ceny (výzva mu bola doručená 6. augusta 2003).

Sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   požadované   dôkazy   o platbách   kúpnej   ceny predložil okresnému súdu podaním doručeným mu 11. decembra 2003.

Dňa   22.   marca   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   žalobca   požiadal o ustanovenie zástupcu vzhľadom na to, že je oslobodený od súdneho poplatku. Z toho dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 24. apríla 2004 súd uznesením odňal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu pre konanie.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

V danej   veci   sťažovateľ   využil   aj   právny   prostriedok,   ktorý   mu   zákon   dáva, a 31. marca   2003   adresoval   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.   Predseda   okresného   súdu   sťažovateľa   ďalej   informoval,   že   spis   týkajúci   sa predmetného konania sa stratil a bude potrebná jeho rekonštrukcia, pričom vykonaním tejto rekonštrukcie   poverila   konajúca   sudkyňa   vyššieho   súdneho   úradníka   s tým,   že „po zrekonštruovaní uvedeného spisu súd bude v konaní bezodkladne pokračovať“.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (I. ÚS 70/98, III. ÚS 87/02).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk konanie o určenie neplatnosti zmluvy pri   zhodných   výpovediach   účastníkov   konania   o okolnostiach   uzavretia   zmluvy,   ktorej určenie neplatnosti bolo predmetom súdneho sporu, nehodnotil ako právne zložité konanie.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci plynulo konal, a to až do 18. februára 2002. V období od 18. februára 2002 do 5. mája 2003 bol súd nečinný. Bolo to dôsledkom toho, že spis bol omylom vložený do iného spisu a spolu s ním založený do archívu.

Ústavný súd hodnotí obdobie nečinnosti od 18. februára 2002 do 5. mája 2003 ako zbytočný prieťah v trvaní viac ako 14 mesiacov. Poukázanie predsedu okresného súdu na objektívne príčiny spôsobujúce prieťahy v konaní spočívajúce v značnej zaťaženosti súdu nemožno   akceptovať.   V súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97). Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Naviac, veľké množstvo nevybavených   vecí   nebolo   v príčinnej   súvislosti   s prieťahmi,   ktoré   v danej   veci   vznikli stratou spisu.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný   zásah, príp.   prikáže   tomu, kto právo   porušil,   aby vo veci   konal. Sťažovateľ   žiadal prikázať súdu, aby konal bez prieťahov, keďže ústavný súd zistil, že k porušeniu základného práva   došlo   nekonaním,   považoval   za   potrebné   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať okresnému   súdu   konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 100 000 Sk. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnosti z 20. januára 2004 vyčíslil trovy konania vo výške 8 796 Sk za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti spolu s režijným paušálom. Oba úkony boli vykonané v roku 2004, kde výpočtový základ určený podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb je 13 602 Sk, pričom za jeden úkon prináleží 4 540 Sk spolu s režijným paušálom 136 Sk. Celkové trovy za dva úkony   predstavujú   zaokrúhlene   (§   25   vyhlášky)   sumu   9   360   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, ktoré vyčíslil sumou 8 796 Sk, ústavný súd – keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi – mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004