znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 32/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. Sz., t. č. vo vydávacej väzbe VS Brno – Bohunice, Česká republika, ktorou namietal porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na osobnú   slobodu   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky   a Listinou   základných   práv a slobôd právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 4. marca 1999 sp. zn 3 T 43/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Sz.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2002 doručená sťažnosť P. Sz., t. č. vo vydávacej väzbe VS Brno – Bohunice, Česká republika (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   a práva   na   osobnú   slobodu   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a Listinou   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) zo 4. marca 1999 sp.   zn.   3   T   43/97.   Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   označenom   ako   „Ústavná   sťažnosť“ uviedol, že okresný súd 4. marca 1999 pod sp. zn. 3 T 43/97 vydal na jeho osobu zatýkací rozkaz v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre trestný čin skrátenia dane, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako konateľ firmy ONIX, s. r. o., Banská Bystrica za zdaňovacie obdobie 10/1995 nepriznal a neodviedol na účet daňového úradu daň z pridanej hodnoty napriek tomu, že predajom tlačiarenského stroja ADAST Dominant získal čiastku 4 382 000,- Sk a spôsobil tak škodu vo výške 846 400,- Sk.

Sťažovateľ ďalej dodal, že uvedené obvinenie od začiatku v plnom rozsahu odmieta, pretože sám sa mal stať obeťou trestného činu vydierania a lúpeže. Vzhľadom na to, že v súvislosti s napadnutým rozhodnutím boli porušené jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a na osobnú slobodu zaručené ústavou a listinou, a pretože jeho doterajšie osobné listy   a sťažnosti   voči   obvineniu   a uväzneniu nenašli pochopenie   a odozvu   ani zo strany kompetentných   orgánov,   proti   právoplatnému   zatýkaciemu   rozkazu   podáva   ústavnú sťažnosť a navrhuje, aby ústavný súd prijal „NÁLEZ ktorým sa právomocné rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č. 3 T 43/97 zo dňa 4. 3. 1999 zruší“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa č. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti a najmä z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie okresného súdu zo 4. marca 1999 sp. zn. 3 T 43/97, ktorým bol vydaný zatýkací rozkaz na jeho osobu v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin skrátenia dane. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 4. marca 1999.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je však jednou zo zákonných podmienok pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám   v príslušnej   ústavnej   úprave   naďalej   vykonáva čl. 127   ústavy   a že   rešpektovaním   rovnováhy   medzi   potrebou   ochrany   základných   práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty a nadobudnutých práv na   strane   druhej   plní   rovnaký   účel,   aký   plnilo   v období   platnosti   a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a pretože   podstatou   tvrdení sťažovateľa   o porušení   uvedených   základných   práv   a slobôd   je   vydanie   rozhodnutia o zatknutí   jeho   osoby,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   4.   marca   1999,   v čase,   keď   bola ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy predmetná sťažnosť podaná, t. j. 11. marca 2002, už uplynula lehote ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, a pretože odo dňa, keď došlo k tvrdenému porušeniu základného práva a slobody, mal sťažovateľ k dispozícii dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich základných práv a slobôd využil ten právny   prostriedok,   ktorý   mu   ústava   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv a slobôd priznávala do 31. decembra 2001, bolo potrebné jeho sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2002