znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 32/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 6. septembra 2001 senátu   prerokoval   prijatý   podnet   Exportno   –   importnej   banky   Slovenskej   republiky, Grösslingova 1, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 10 C 1991/99 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1991/99   p o r u š i l základné   právo   Exportno   –   importnej   banky   Slovenskej   republiky,   aby   sa   jej   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 14. júna 2001   sp.   zn.   I.   ÚS   32/01   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) podnet Exportno – importnej   banky Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) z 10. mája 2001 na konanie vo veci porušenia jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1991/99.

V rámci prípravy pojednávania na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijatému podnetu dňa 11. júla 2001 vyjadril okresný súd, zastúpený predsedníčkou súdu JUDr. M. T.

Predmetom   návrhu   bolo   tvrdenie   navrhovateľa   o porušení   jeho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v právnej veci Exportno – importnej banky Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. J. F., proti Ing. F. O. o určenie neplatnosti zmluvy vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 1991/99.

Navrhovateľ porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov videl   v nečinnosti   súdov   a najmä   v tom,   že   od   podania   žaloby   prešlo   už   viac   ako   19 mesiacov   a na   okresnom   súde   nedošlo   k žiadnemu   úkonu   smerujúcemu   k príprave a prerokovaniu jeho žaloby.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   679/2001   zo   dňa 2. júla 2001 doručenom ústavnému súdu 11. júla 2001 uviedla, že je pravdou, že tamojší súd eviduje pod sp. zn. 10 C 1991/99 žalobu navrhovateľa, ktorá bola podaná 10. septembra 1999. Na základe prípisu právneho zástupcu žalobcu JUDr. J. F. zo dňa 3. mája 2001, ktorým   žiadal   o   „prešetrenie“,   či   sa   bude   vo   veci   konať,   bola   zákonná   sudkyňa predsedníčkou okresného súdu upozornená na nutnosť plynulého a rýchleho vybavovania predmetnej veci. Po tomto upozornení sa vo veci začalo konať. Predsedníčka okresného súdu   prieťahy   odôvodnila   objektívnymi   skutočnosťami   –   nedostatočným   personálnym obsadením   okresného   súdu.   Súčasne   oznámila   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní.

Právny zástupca navrhovateľa vo svojom podaní z 21. júna 2001 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

II.

Ústavný súd návrh prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a na základe spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 1991/99, ako aj vyjadrenia jeho predsedníčky zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Navrhovateľ, zastúpený advokátom JUDr. J. F., sa žalobným návrhom podaným na okresný súd dňa 10. septembra 1999 proti Ing. F. O. domáhal určenia neplatnosti zmluvy.

Prvý úkon vo veci urobila konajúca sudkyňa dňa 15. mája 2001. Týmto úkonom dala pokyn kancelárii, aby doručila žalobu na vyjadrenie žalovanému.

  III.

Článok 48 ods. 2 ústavy o. i. ustanovuje, aby súd prerokoval vec bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústava teda vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   pripisuje   osobitný   význam   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov   spravodlivosti   na   prijatie   príslušných   opatrení   umožňujúcich   prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (mutatis mutandis, I. ÚS 21/00).

Uplatnenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemôže   byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   sa   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II. ÚS 26/95,   I. ÚS 92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie ústavný súd nehodnotil ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o „správanie sa“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

V danej veci však „postup súdu“, a to vykonanie prvého jednoduchého procesného úkonu až po jednom roku a ôsmich mesiacoch nečinnosti,   podľa názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah, ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   práva navrhovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   pred   okresným   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1991/99, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.