znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 319/2015-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť

,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   JozefomHoličom,   Lužická   7,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   právapodľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkomOkresného súdu Zvolen č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola21. mája 2015 doručená sťažnosť

a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“)vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súduZvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenímKrajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   146/2012z 3. apríla 2013, rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 15   Co   264/2008 z 11.   marca   2009a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.

2.   Z obsahu   ústavnej   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sťažnosťpodávajú   proti   viacerým   rozhodnutiam   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdua najvyššieho súdu, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v celostiodvodzujú   od právoplatnosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   56/2014z 19. februára   2015.   Ako   ďalej   v sťažnosti   uvádzajú,   napádajú uznesenie   okresnéhosúdu č. k.   6   C   120/1998-204   z 11.   novembra   2000,   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-1119zo 4. januára 2012, uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001,rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 264/2008 z 11. marca 2009 (sťažovatelia v bode 2petitu   mylne   uviedli   dátum   4.   január   2012),   uznesenie   krajského   súdusp. zn. 15 Co 146/2012   z 3.   apríla   2012,   ako   aj uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Sťažovateliauvádzajú, že „... citované rozhodnutia všeobecných súdov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... sú rozhodnutiami nespravodlivými, čo má za následok, že základné ľudské práva sťažovateľov porušené boli“.

3.   Sťažovatelia   v právnom   postavení   žalobcov   v   pôvodnom   konaní   o   určenievlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom na podrobne popísaný skutkový stav konania,ako i na viaceré rozhodnutia tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu rozporujú právnezávery napadnutých rozhodnutí jednak v otázke právneho posúdenia samotného predmetukonania, ako i v otázke náhrady trov konania a zastávajú názor, že „... postup všeobecných súdov   v rozhodovaní   bol   a je   v rozpore   so   zásadou   spravodlivosti,   nestrannosti a nezaujatosti   voči   žalobcom   -   sťažovateľom.  ...   Takéto   rozhodnutia   sú   rozhodnutiami odporujúcimi zákonu, a teda sú nespravodlivými rozhodnutiami s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Zároveň uvádzajú,   že   konajúce   súdy   nerešpektovali   nimi   preukazované základnéprávne skutočnosti, a teda nerešpektovali vlastnícke právo a žalobu, ktorou sa žalobcoviadomáhali určenia právneho vzťahu, v dôsledku čoho „... nemohli rešpektovať čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhlásením nespravodlivých rozhodnutí“.

Ako v závere sťažnosti zdôrazňujú, «... žalobca - sťažovateľ v 1. rade (a sťažovateľka v 2.   rade   v zmysle   §   143   OZ)   boli   vlastníkmi   nehnuteľností,   ktorých   boli   nezákonne... podvodom   zbavení.  ...   Žalobca   sa   stal   vlastníkom   predmetného   majetku   vedeného na LV č. KÚ,   na   základe   „Zmluvy   o   predaji   časti   podniku“   uzatvorenej dňa 30. 4. 1992... Predmetný majetok v zmysle § 143 OZ patril do BSM sťažovateľa a jeho manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali, nikomu   nepredali   a nikomu   nedarovali,   lebo   na   takéto   konanie   nemali   žiadny   dôvod, či motív... Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so zákonom, bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo k predmetnému majetku Správa katastra   vo Zvolene   prepísala   na

a   to   len   na   základe   poznámky   „Úradne   opravené“   a   ako   titul nadobudnutia:   Výpis   č. 512/93-243/93...   Nahliadnutím   do   katastrálneho   spisu   žalobca v 1. rade zistil, že konkurzná sudkyňa... prípisom zo dňa 18. 6. 1997, žiadala vykonať zmenu vlastníctva   predmetných   nehnuteľností   v prospech ⬛⬛⬛⬛ Nešlo o vkladuschopnú listinu pre zápis zmeny zápisu vlastníctva na LV č. k. ú., a pre zmenu vlastníctva uviedla rozsudok NS SR č. k. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je jeho výrok... Katastrálny úrad bez   rozhodnutia,   na   základe   prípisu   sudkyne,   vlastníctvo   prepísal...   Nikdy   nebola uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ medzi žalobcami 1. a 2. a žalovaným v 1. rade.

Nikdy nebola podpísaná a podaná žiadna „vkladuschopná listina“ na zápis zmeny vlastníctva nehnuteľností (ani vo ) nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol, ani zápis o odovzdaní a prevzatí majetku (§ 133 ods. 1 a 2 OZ, alebo podľa § 483 OBZ) a nebol podaný ani návrh na zápis do obchodného registra v zmysle § 488 OBZ.».

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn. 15Co 146/2012- 1152 zo dňa 03. 04. 2013.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že základné právo

, a

:

- Rozsudkom Okresnom súde Zvolen sp. zn. 6C 120/1998-630 zo dňa 25. 03. 2004,

-   Rozsudkom   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   15   Co   264/2008-1035   zo   dňa 04. 01. 2012 a

-   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   56/2014   zo   dňa 19. 02. 2015, základné ľudské práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie sp. zn. 15 Co 146/2012-1152 ktorým dňa 3. 4. 2013, Krajský súd v Banskej Bystrici takto rozhodol: Uznesenie okresného súdu mení tak, že žalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 2.699,86 eur, žalovaným 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 1.617,74 eur, žalovaným 4/, 5/spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 1.617,74   eur   (spolu   5.935,34   eur)   na   účet   právnej   zástupkyne   žalovaných   1/   až   5/, advokátke so sídlom ⬛⬛⬛⬛, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, zrušuje.

4. Žiadame, aby ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zák. č. 38/1993 Z. z. po zrušení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, ktorý musí rešpektovať právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu.

6. Žiadame, aby   ÚS SR v zmysle § 56 ods. 5 zák.   č. 38/1993 Z. z. po zrušení právoplatných rozhodnutí:

- Rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C 120/1998-630 z 25. 04. 2006,

- Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008-1035 z 11. 03. 2009 a

- Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. 02. 2015, ktorými boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov v zmysle čl. 6 Dohovoru, priznal sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   po   100 000   €   pre   každého sťažovateľa,   ktorú   sumu   sú   povinní   porušovatelia   spoločne   a   nerozdielne   vyplatiť sťažovateľom od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet právneho zástupcu JUDr.   Jozefa   Holiča,   č.   ú.: ⬛⬛⬛⬛ v,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

7. ÚS SR, sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 2 x 74,94 = 349,98 + 20 % DPH spolu 419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ktoré sú porušovatelia I., II. a v III. rade povinní spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   JUDr.   Jozefa Holiča, vedený v ⬛⬛⬛⬛, číslo účtu ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

5.   Následne   faxovým   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   11.   augusta   2015 (doplneným o písomnú formu doručenú 17. augusta 2015) sťažovatelia opakovane ústavný súd   požiadali,   aby „...   rozhodol   o   odložení   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   uznesenia krajského súdu č. k. 15Co 146/2012-1152 zo dňa 03. 04. 2013, doručeného 25. 04. 2013. Poukazujeme na to, že v predmetnej sťažnosti, ktorá Vám bola pridelená sme dostatočne opísali   dôvody   a   založili   listinné   dôkazy   (rozhodnutia   správnych   orgánov,   generálnej prokuratúry a súdov), v ktorých je preukázané, že v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. ústavný súd trovy právnym zástupcom môže odložiť a nemusí priznať.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôdvyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

9. Sťažovatelia sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 4) domáhajú vysloveniaporušenia   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súduč. k. 6 C 120/1998-630   z 25.   marca   2004,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, ako i uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015 a zrušenia týchto rozhodnutí.

Rovnako ústavný súd žiadajú, aby odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdusp.   zn.   15   Co   146/2012   z 3.   apríla   2013,   toto   následne   zrušil   a sťažovateľom   priznalprimerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí súv tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k tým   subjektom,   ktoré   označili   za   porušovateľov   svojich   práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

11. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietanéhorozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenia krajskéhosúdu   sp.   zn.   15   Co   146/2012   z 3.   apríla   2013,   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015 (bod 1).

12.   Tvrdenia   sťažovateľov   o porušení   ich   práva   ostatnými   rozhodnutiamivšeobecných súdov – uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-204 z 11. novembra2000,   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   C 120/1998-1119   zo 4.   januára   2012,   ako   ajuznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001, ktoré sťažovateliauvádzajú   v texte   sťažnosti   nad   rámec   petitom   vymedzených   napadnutých   rozhodnutí(bod 2), ústavný súd s ohľadom na už uvedené v súlade s doterajšou judikatúrou ústavnéhosúdu   považoval   iba   za   súčasť   ich   argumentácie,   a to   bez   ohľadu   na   zrejmú   časovúdiskrepanciu viažucu sa na prípadný ústavný prieskum týchto súdnych rozhodnutí.

13. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnejsťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 6 petitu sťažovatelia (na rozdiel od bodu 2 petitu)žiadajú zrušenie označených rozhodnutí v dôsledku porušenia čl. 6 dohovoru (a nie čl. 6ods. 1 dohovoru tak, ako to bolo v prípade bodu 2 petitu), ktorý pozostáva z viacerých tamuvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušeniapráv.

II.A   K   namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009

14. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   6   C   120/1998-630   z 25.   marca   2004a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, pričom včasnosťpodania ústavnej sťažnosti u napadnutých rozhodnutí v celosti odvodzujú od právoplatnostirozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.

15. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

16. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inomzásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti pouplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejtolehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

17. Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako i zo zistení ústavného súdu však ústavný súdpovažuje za zrejmé a preukázané, že sťažnosť v tejto časti bola podaná po lehote, keďženapadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 nadobudolprávoplatnosť 2. júna 2004 a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008z 11. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2009, pričom medzi predmetnýmirozhodnutiami   a   napadnutým   dovolacím   rozhodnutím   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej bybolo možné odvíjať zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade napadnutéhorozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 a napadnutého rozsudkukrajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009.

18.   V   kontexte   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (od ktorého sťažovatelia odvíjajú zachovanielehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti)   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   proti   uzneseniukrajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   146/2012   z   3.   apríla   2012,   ktorým   krajský   súd   zmeniluznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-119 zo 4. januára 2012.

19. Pretože sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde v predmetnej časti (II.A)zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty (pozri k tomu body 15 a 17), ústavný súd muselsťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

II.B   K   namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   56/2014   z 19.   februára   2015   a k namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013

20.   Ústavný   súd   opakovane,   poukazujúc   na   dikciu   ustanovenia   §   20   zákonao ústavnom   súde,   zdôrazňuje,   že   hoci   sťažovatelia   prostredníctvom   kvalifikovanéhozástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručilii splnomocnenie pre advokáta (datované 20. mája 2015) na zastupovanie v konaní predústavným   súdom,   predmetné   splnomocnenie   bolo   udelené   výlučne   len   na „...   podanie sťažnosti na ÚS SR podľa čl. 127 Ústavy SR pre porušenie čl. 6 Dohovoru proti uzneseniu NS   SR   sp.   zn.   4   Cdo   65/2014,   rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 Co 264/2008-1035 zo dňa 11. 03. 2009, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C 120/98/630 zo dňa 25. 03. 2004“.

21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci považuje za potrebné zdôrazniť,že   zmyslom   inštitútu   splnomocnenia   je,   že   sa   udeľuje   inej   osobe   v   rozsahu   presnevymedzenom   splnomocniteľom,   pričom   splnomocniteľ   uvedeným   úkonom   dáva   tretímosobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

22. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenieudelené   advokátovi   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   (ako   obligatórnanáležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia čl. 6ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   56/2014z 19. februára   2015,   ako   i vo   veci namietaného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013.

23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd v závere pripomína, že tentonie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,I. ÚS 368/2010, III.   ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon) v   znení   neskorších predpisov   advokátje povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24.   V nadväznosti   na   sťažovateľmi   napadnuté   uznesenie   krajského   súdusp. zn. 15 Co 146/2012   z 3.   apríla   2013   a   nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súdpoznamenáva,   že   sťažovateľmi   predložená   sťažnosť   neobsahovala   v tejto   časti   návrhrozhodnutia   vo   veci   samej   (petit),   ktorého   vydania   sa   sťažovatelia   od ústavného   súdudomáhajú (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   na rozhodnutie   ústavného   súduv uvedenej   veci.   Sťažovatelia   sa   v petite   sťažnosti   domáhali   odkladu   vykonateľnostia následného zrušenia označeného rozhodnutia krajského súdu bez toho, aby v prvom radev petite žiadali deklarovanie porušenia nimi označených práv.

25.   Ústavnou   podmienkou   postupu   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 2   ústavya podľa   § 56   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   však   je,   aby   ústavný   súd   najprv   vyhovelsťažnosti   podanej   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   a svojím   rozhodnutím   vyslovil,že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné právaalebo   slobody   uvedené   v druhej   hlave   ústavy   alebo   ľudské   práva   a   základné   slobodyvyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolouvedené,   v petite   sťažnosti   sťažovateľov   v časti   namietaného   uznesenia   krajského   súdusp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 obsiahnutá (bod 4).

26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti (II.B)vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmaťsplnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju i v tejtočasti z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

27. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015