SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 319/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. JozefomHoličom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomOkresného súdu Zvolen č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. mája 2015 doručená sťažnosť
a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“)vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súduZvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenímKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 146/2012z 3. apríla 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sťažnosťpodávajú proti viacerým rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdua najvyššieho súdu, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v celostiodvodzujú od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015. Ako ďalej v sťažnosti uvádzajú, napádajú uznesenie okresnéhosúdu č. k. 6 C 120/1998-204 z 11. novembra 2000, rozsudok okresného súdu č. k.6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-1119zo 4. januára 2012, uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001,rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 264/2008 z 11. marca 2009 (sťažovatelia v bode 2petitu mylne uviedli dátum 4. január 2012), uznesenie krajského súdusp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2012, ako aj uznesenie najvyššieho súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Sťažovateliauvádzajú, že „... citované rozhodnutia všeobecných súdov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... sú rozhodnutiami nespravodlivými, čo má za následok, že základné ľudské práva sťažovateľov porušené boli“.
3. Sťažovatelia v právnom postavení žalobcov v pôvodnom konaní o určenievlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom na podrobne popísaný skutkový stav konania,ako i na viaceré rozhodnutia tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu rozporujú právnezávery napadnutých rozhodnutí jednak v otázke právneho posúdenia samotného predmetukonania, ako i v otázke náhrady trov konania a zastávajú názor, že „... postup všeobecných súdov v rozhodovaní bol a je v rozpore so zásadou spravodlivosti, nestrannosti a nezaujatosti voči žalobcom - sťažovateľom. ... Takéto rozhodnutia sú rozhodnutiami odporujúcimi zákonu, a teda sú nespravodlivými rozhodnutiami s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Zároveň uvádzajú, že konajúce súdy nerešpektovali nimi preukazované základnéprávne skutočnosti, a teda nerešpektovali vlastnícke právo a žalobu, ktorou sa žalobcoviadomáhali určenia právneho vzťahu, v dôsledku čoho „... nemohli rešpektovať čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhlásením nespravodlivých rozhodnutí“.
Ako v závere sťažnosti zdôrazňujú, «... žalobca - sťažovateľ v 1. rade (a sťažovateľka v 2. rade v zmysle § 143 OZ) boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých boli nezákonne... podvodom zbavení. ... Žalobca sa stal vlastníkom predmetného majetku vedeného na LV č. KÚ, na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej dňa 30. 4. 1992... Predmetný majetok v zmysle § 143 OZ patril do BSM sťažovateľa a jeho manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali, nikomu nepredali a nikomu nedarovali, lebo na takéto konanie nemali žiadny dôvod, či motív... Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so zákonom, bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo k predmetnému majetku Správa katastra vo Zvolene prepísala na
a to len na základe poznámky „Úradne opravené“ a ako titul nadobudnutia: Výpis č. 512/93-243/93... Nahliadnutím do katastrálneho spisu žalobca v 1. rade zistil, že konkurzná sudkyňa... prípisom zo dňa 18. 6. 1997, žiadala vykonať zmenu vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech ⬛⬛⬛⬛ Nešlo o vkladuschopnú listinu pre zápis zmeny zápisu vlastníctva na LV č. k. ú., a pre zmenu vlastníctva uviedla rozsudok NS SR č. k. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je jeho výrok... Katastrálny úrad bez rozhodnutia, na základe prípisu sudkyne, vlastníctvo prepísal... Nikdy nebola uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ medzi žalobcami 1. a 2. a žalovaným v 1. rade.
Nikdy nebola podpísaná a podaná žiadna „vkladuschopná listina“ na zápis zmeny vlastníctva nehnuteľností (ani vo ) nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol, ani zápis o odovzdaní a prevzatí majetku (§ 133 ods. 1 a 2 OZ, alebo podľa § 483 OBZ) a nebol podaný ani návrh na zápis do obchodného registra v zmysle § 488 OBZ.».
4. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn. 15Co 146/2012- 1152 zo dňa 03. 04. 2013.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že základné právo
, a
:
- Rozsudkom Okresnom súde Zvolen sp. zn. 6C 120/1998-630 zo dňa 25. 03. 2004,
- Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Co 264/2008-1035 zo dňa 04. 01. 2012 a
- Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 zo dňa 19. 02. 2015, základné ľudské práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie sp. zn. 15 Co 146/2012-1152 ktorým dňa 3. 4. 2013, Krajský súd v Banskej Bystrici takto rozhodol: Uznesenie okresného súdu mení tak, že žalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/ trovy konania vo výške 2.699,86 eur, žalovaným 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 1.617,74 eur, žalovaným 4/, 5/spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 1.617,74 eur (spolu 5.935,34 eur) na účet právnej zástupkyne žalovaných 1/ až 5/, advokátke so sídlom ⬛⬛⬛⬛, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, zrušuje.
4. Žiadame, aby ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zák. č. 38/1993 Z. z. po zrušení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, ktorý musí rešpektovať právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu.
6. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z. po zrušení právoplatných rozhodnutí:
- Rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C 120/1998-630 z 25. 04. 2006,
- Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008-1035 z 11. 03. 2009 a
- Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. 02. 2015, ktorými boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov v zmysle čl. 6 Dohovoru, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume po 100 000 € pre každého sťažovateľa, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča, č. ú.: ⬛⬛⬛⬛ v, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
7. ÚS SR, sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 2 x 74,94 = 349,98 + 20 % DPH spolu 419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ktoré sú porušovatelia I., II. a v III. rade povinní spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa Holiča, vedený v ⬛⬛⬛⬛, číslo účtu ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
5. Následne faxovým podaním doručeným ústavnému súdu 11. augusta 2015 (doplneným o písomnú formu doručenú 17. augusta 2015) sťažovatelia opakovane ústavný súd požiadali, aby „... rozhodol o odložení právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 15Co 146/2012-1152 zo dňa 03. 04. 2013, doručeného 25. 04. 2013. Poukazujeme na to, že v predmetnej sťažnosti, ktorá Vám bola pridelená sme dostatočne opísali dôvody a založili listinné dôkazy (rozhodnutia správnych orgánov, generálnej prokuratúry a súdov), v ktorých je preukázané, že v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. ústavný súd trovy právnym zástupcom môže odložiť a nemusí priznať.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
9. Sťažovatelia sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 4) domáhajú vysloveniaporušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súduč. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn.15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, ako i uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015 a zrušenia týchto rozhodnutí.
Rovnako ústavný súd žiadajú, aby odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdusp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, toto následne zrušil a sťažovateľom priznalprimerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavnýsúd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí súv tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
11. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietanéhorozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004, uznesenia krajskéhosúdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudku krajského súdu sp. zn.15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015 (bod 1).
12. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich práva ostatnými rozhodnutiamivšeobecných súdov – uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-204 z 11. novembra2000, uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-1119 zo 4. januára 2012, ako ajuznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001, ktoré sťažovateliauvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitom vymedzených napadnutých rozhodnutí(bod 2), ústavný súd s ohľadom na už uvedené v súlade s doterajšou judikatúrou ústavnéhosúdu považoval iba za súčasť ich argumentácie, a to bez ohľadu na zrejmú časovúdiskrepanciu viažucu sa na prípadný ústavný prieskum týchto súdnych rozhodnutí.
13. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnejsťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 6 petitu sťažovatelia (na rozdiel od bodu 2 petitu)žiadajú zrušenie označených rozhodnutí v dôsledku porušenia čl. 6 dohovoru (a nie čl. 6ods. 1 dohovoru tak, ako to bolo v prípade bodu 2 petitu), ktorý pozostáva z viacerých tamuvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušeniapráv.
II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 a napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009
14. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, pričom včasnosťpodania ústavnej sťažnosti u napadnutých rozhodnutí v celosti odvodzujú od právoplatnostirozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.
15. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
16. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súdpoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inomzásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti pouplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejtolehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
17. Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako i zo zistení ústavného súdu však ústavný súdpovažuje za zrejmé a preukázané, že sťažnosť v tejto časti bola podaná po lehote, keďženapadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 nadobudolprávoplatnosť 2. júna 2004 a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008z 11. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2009, pričom medzi predmetnýmirozhodnutiami a napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej bybolo možné odvíjať zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade napadnutéhorozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-630 z 25. marca 2004 a napadnutého rozsudkukrajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009.
18. V kontexte uvedeného ústavný súd dodáva, že uznesením najvyššieho súdusp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (od ktorého sťažovatelia odvíjajú zachovanielehoty na podanie ústavnej sťažnosti) najvyšší súd odmietol dovolanie proti uzneseniukrajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2012, ktorým krajský súd zmeniluznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998-119 zo 4. januára 2012.
19. Pretože sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde v predmetnej časti (II.A)zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty (pozri k tomu body 15 a 17), ústavný súd muselsťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
II.B K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a k namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013
20. Ústavný súd opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákonao ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovanéhozástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručilii splnomocnenie pre advokáta (datované 20. mája 2015) na zastupovanie v konaní predústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na „... podanie sťažnosti na ÚS SR podľa čl. 127 Ústavy SR pre porušenie čl. 6 Dohovoru proti uzneseniu NS SR sp. zn. 4 Cdo 65/2014, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008-1035 zo dňa 11. 03. 2009, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C 120/98/630 zo dňa 25. 03. 2004“.
21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci považuje za potrebné zdôrazniť,že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presnevymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretímosobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
22. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenieudelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórnanáležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014z 19. februára 2015, ako i vo veci namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn.15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013.
23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd v závere pripomína, že tentonie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatokzákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokátje povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
24. V nadväznosti na sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdusp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 a nad rámec už uvedeného ústavný súdpoznamenáva, že sťažovateľmi predložená sťažnosť neobsahovala v tejto časti návrhrozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovatelia od ústavného súdudomáhajú (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súduv uvedenej veci. Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali odkladu vykonateľnostia následného zrušenia označeného rozhodnutia krajského súdu bez toho, aby v prvom radev petite žiadali deklarovanie porušenia nimi označených práv.
25. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavya podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde však je, aby ústavný súd najprv vyhovelsťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil,že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné právaalebo slobody uvedené v druhej hlave ústavy alebo ľudské práva a základné slobodyvyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolouvedené, v petite sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného uznesenia krajského súdusp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 obsiahnutá (bod 4).
26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti (II.B)vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmaťsplnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju i v tejtočasti z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
27. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015