znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 319/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J., s. r. o., Š., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave z 30. augusta 2006 sp. zn. 23 Co/225/2006 v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta zo 17. marca 2006 č. k. 15 C 36/2006-42, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2008 doručená sťažnosť J., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta 2006 v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) zo 17. marca 2006.Postup a rozhodnutie všeobecných súdov v uvedenom konaní vníma sťažovateľka ako   zásah   do   označených   ústavných   práv   a to   najmä do   práva,   aby   jej   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Jadrom a predmetom konania, ktoré je napádané, je preskúmanie správneho rozhodnutia o vrátenie preplatku úroku z odloženej platby DPH všeobecným súdom.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   na   základe   jej   sťažnosti   nálezom zrušil uznesenie krajského súdu z 30. augusta 2006 v spojení s uznesením okresného súdu zo 17. marca 2006.

II.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   to,   že   vidí   nezákonnosť   postupu   správnych orgánov a následne aj súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní vo veci o preskúmanie správneho rozhodnutia, a túto skutočnosť vníma ako konanie, ktoré je v rozpore s čl. 46 ústavy.   Sťažovateľka   napadla   prvostupňové   rozhodnutie   daňového   úradu   č.   j. 518/230/19984/2006/Ma   na   okresnom   súde,   ktorý   uznesením   konanie   zastavil,   čo sťažovateľka   napadla   odvolaním   a následne   po   potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia krajským   súdom   aj   dovolaním   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie zamietol.

Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   vysloveným   sťažovateľom   v sťažnosti. Sťažovateľka   žiada   vysloviť   porušenie   ústavných   práv   rozhodnutím   krajského   súdu v spojení   s rozhodnutím   okresného   súdu.   Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti viackrát   vyslovil,   že   „zásadne   nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho   základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako princíp subsidiarity (II.   ÚS   130/02).   Z princípu   subsidiarity   teda   v súlade   s uvedeným právnym názorom ústavného súdu vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd mohli sťažovateľke poskytnúť predovšetkým všeobecné súdy v správnom súdnictve. Ak je teda nejaký   skutkový   stav   a jeho   právne   posúdenie   predmetom   konania   všeobecných   súdov v rámci ich právomoci, tak o ňom nemôže konať ústavný súd v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem prípadov, keď by sa všeobecné súdy dopustili svojvôle, čo sa v danom prípade nedalo.

Ústavný   súd   na záver   konštatuje,   že   postupom   dotknutých   súdov   nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008